Poslušnosť lásky
To je téma dnešnej, poslednej septembrovej nedele – 18. po sv. Trojici. Staro-cirkevným evanjelium je tzv. suma zákona (Mt 22,34-40). Sumu evanjelia tiež dobre poznáme (J 3,16), dnes sa chceme venovať predovšetkým tejto sume zákona. To samotné cudzie slovo je nám vcelku dobre známe, v preklade znamená – podstatu, či základ. Ako konfirmandi sme sa učili aj sumu zákona aj sumu evanjelia. Rozdiel je v tom, že na konci jednej je výkričník, na konci druhej je bodka. Výkričník – to je rozkaz, teda imperatív. Bodka na konci vety nám potvrdzuje, že je to oznamovacia veta. Jedno sa nám prikazuje, jedno sa nám oznamuje. Obidvoje je v Biblii. A jedno je v Starej zmluve, to druhé v zmluve Novej. Suma evanjelia znie: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“ A k sume zákona, teda k imperatívu už čoskoro prídeme!
Johann Gutenberg svojou kníhtlačou vytlačil prvú Bibliu 30. septembra 1452. Prvá vytlačená kniha uzrela svetlo sveta. A bola to práve Biblia. Žiadna iná v tom čase vlastne ani nemohla byť! Tá prvá bola veľmi drahá. V kláštoroch, či knižniciach vtedajšej doby bola Biblia priviazaná na reťazi, aby ju nikto neukradol. Dnes je už v mnohom dostupná. Je najrozšírenejšia na celom svete, prvá vydaná kníhtlačou a na jednej aukcii bola vydražená za rekordnú sumu. Aj z toho dôvodu sa Biblia uvádza v Guinessovej knihe rekordov až trikrát. Venujeme jej pozornosť – mali by sme ešte väčšiu v tejto dobe, keď je Pán Ježiš už na ceste k svojmu ľudu. V tejto dobe, keď je tak málo lásky k pravde, sme pozvaní: !A poznáte pravdu a pravda výs vyslobodí.“ (J 8,32).
Poslušnosť lásky – to je prikázanie lásky k Bohu a k človeku zároveň. Ten končí imperatívom: „Milovať budeš Pána svojho Boha … a blížneho, ako seba samého.“ To sú dve krídla, ktoré potrebuje vták na lietanie. S jedným krídlom to nedá! To je horizontála a vertikála zároveň, ktoré sa v jednom bode pretínajú. To je to zvislé a aj vodorovné rameno. A čo nám to pripomína – no predsa kríž! A na kríži zomrel Pán Ježiš, ktorý dokonale naplnil sumu zákona – lásku k Bohu a k blížnemu, keďže pre nás umrel, aj z mŕtvych vstal. Boh potvrdil Jeho dokonalé dielo, ktoré sa prejavilo aj tým že svojho Syna pre nás vzkriesil. Suma zákona – to je základ. To sú dva základné piliere aj židovstva, aj kresťanstva. Tam sú naše korene – aj lásky k Bohu, aj k nášmu blížnemu. Naše korene sú v židovstve. Pán Ježši žene Samaritánke povedal: „Spasenie je zo Židov.“ (J 4,22) Pán Ježiš Kristus neprišiel zrušiť zákon, prišiel ho naplniť. Plnosťou zákona je láska. To slovo o naplnení povedal vo svojej kázni na hore: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť, lebo veru vám hovorím: Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jedná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane.“ (Mt 5,17.18) Pomerne vážne slovo, ktoré nám náš Pán dal. On chcel, aby sme to vedeli. Aj z tohto dôvodu nám to slovo zanechal. Zákona a prorokov máme spolu so Židmi – aj oni sa hlásia a my ho máme v našej kresťanskej Biblii. To slovo sa naplnilo v osobe nášho Pána – lebo On sám je plnosťou zákona a prorokov. Plnosť zákona je Láska, tak to píše ap. Pavel: „Plnosťou zákona je láska.“ (R 13,10) On dokonale naplnil sumu zákona – aj za nás. To však nie je dôvod, aby sme ustrnuli a zaspali na „vavrínoch.“ Smie nás to motivovať – ešte viac sa priblížiť k Ježišovmu ideálu.
Slovo nášho Pána nám ponúka vlastne zrkadlový obraz – láska k Bohu sa smie (a aj nutne musí) sa prejaviť v láske k blížnemu. Láska k blížnemu je zrkadlovým obrazom, aj odrazom našej lásky k Bohu. Zrkadlo odráža našu tvár – tak ako mesiac odráža slnečné žiarenie. Láska k Bohu sa dokazuje v láske ku blížnemu. Tak nám to dlho a s láskou pripomínal Karol Wojtyla, pápež Ján Pavol II: „Kresťanský život nie je v tom, aby sme veľa premýšľali a špekulovali. Je predovšetkým v tom, aby sme veľa milovali.“ Je tu potrebná rovnováha. Vlastne aj kríž je symbolom rovnováhy – Ježiš nás zmieril s Bohom práve na dreve kríža. Aj my, keď upažíme, tak hľadáme vlastne rovnováhu. Keď upažím ruky, tak nás to neuráža, keď tak urobím s mojimi rukami. To nie je urážka samotného kríža. Ukážem symbol – ten nám ukáže aj športovec, ktorý cvičí na kruhoch (viď ilustračné foto). Keď boli olympijské hry v lete v Paríži, mnohí boli pohoršení Večerou Pánovou pri samotnom otváracom ceremoniáli. Veľa sa o tom publikovalo, písalo, priam zdesenie. Dnes je kľud – mňa osobne to nepohoršilo (závisí to od vašej duchovnej úrovne)- skôr pripomenulo, že laický štát, akým je Francúzsko už celé jedno storočie, pripomenulo tento veľmi dôležitý kresťanský symbol – Večeru Pánovu. Rozhodne to je oveľa viac, ako symbol! Večeru Pánovu sme mali na konci pobytu na Patmose, ktorá bola pre celú našu skupinu. A mnohí boli milo prekvapení, akú máme Večeru Pánovu, aj keď na pobyte bola „trochu jednoduchšia“, keďže som nič nemal so sebou a bol som požiadaný o ňu. Večera pánova ako symbol aj zjednotenia pri jednom stole. Takým symbolom je aj kríž, nech by sa nachádzal – kdekoľvek – na ceste, kde niekto zomrel, na našich tatranských štítoch, na našich kostoloch, či na retiazke na krku. Kríž je znakom lásky a sebaobetovania. A nedávno ma zaujala tento citát od neznámeho autora: „Ten, kto skutočne miluje, vždy nájde drobnosti, ktoré ho podnietia, aby miloval ešte viac.“ Od teórie poďme teda už ku praxi.. Je tu k dispozícii celá plejáda osobností – aj v našej histórii – vzorom je nám všetkým Kristus. On povedal: „Učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci.“ (Mt 11,29b) Učíme sa, ako milovať blížneho, ako si pred ním nezavrieť svoje vlastné srdce. A apoštol Ján, apoštol lásky píše: „Dietky, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdove.“ (1 J 3,18) To je nosná téma jeho troch listov. Opakuje to vždy a nanovo. A keď to čítame, tak sa nám to nemôže nikdy ani zunovať. Stále znova a opakovane: „Dietky – milujte sa..“ A byť tým milosrdným Samaritánom dnes.
Veľmi rád sa vraciam k našej tatranskej evanjelickej histórii. Pavel Dvořák, nie tak dávno zosnulý slovenský historik s českým menom opakovane tvrdil, že: „Slováci svoju históriu veľmi málo poznajú.“ A on bol profesionálny historik, niečo o tom vedel. Mal na to dôvody, keď to tvrdil. A mal pravdu! Dôkazom bolo to, že Ferdinandovi Ďurčanskému, prominentnému politikovi Slovenského štátu odhalili bustu v Rajci pri Žiline v roku 2011! Ako sa to mohlo stať v roku 2011? Keď (ešte stále) máme ulicu dr. Jozefa Tisu?! Roky som tohto pozoruhodného historika počúval. Sledoval som jeho „Stopy dávnej minulosti“ a nedávno ešte aj jeho vstupy v adventných koncertoch. A motivovalo ma k tomu, aby sme niečo urobili s tou našou históriu, aby sme poznali históriu kostola, nášho zboru, mená tých, ktorí tu pred nami žili, tvorili, zápasili, ale aj prehrávali, ale aj víťazili. Meno Korman, Šuchtár, Hučko, Jolana Rothová (od jej úmrtia dnes uplynuli 2 roky, keď do večnosti odišla vo veku 101 rokov) a jej manžel Martin Roth, dlhoročný zborový kantor – a mnohí ďalší. Ale aj z tej dávnejšej našej tatranskej minulosti – je to MUDr. Szontagh, ktorý tu to všetko naštartoval – a potom na to nadviazal lekárnik PhMr Samuel Búľovský. V roku 1930 postavil prvú lekáreň práve na tieto účely, organizoval vznik mesta a potom aj samostatného zboru, ktorý vznikol v roku 1950. Označujeme ho ako nášho „zakladateľa“ samostatného zboru. Od jeho odchodu do večnosti uplynulo 27. septembra už 70. rokov. (Ponúkam Vám jeho duchovno-náboženský profil od brata farára Otta Víznera. Ešteže sa zachoval. Po dvoch rokoch ho preložili do Kraskova. Stihol poznať tohto výnimočného človeka a napísať o ňom pár slov). Nechcem to všetko opakovať, ale svoj vlastný dom, lekáreň v Novom Smokovci, kde sme mu koncom septembra pred 15-mi rokmi odhalili pamätnú tabuľu, dal k dispozícii cirkvi. Na začiatku to bolo dôležité, krátko po vzniku samostatného zboru v roku – na jeho “rozbeh“ . Cez jeho byt chodili účastníci na biblické hodiny. To boli vlastne jediné služby Božie, či spoločenstvo, ktorého sa zúčastňoval a ktoré mal – po zlomenine nohy. Ostatné si prosím prečítajte, ak vás to zaujalo. Tieto dva dôležité piliere vidíme aj v jeho živote. Láska k Bohu, ktorá zrkadlila v láske k blížnemu, k vtedy novovzniknutému cirkevnému zboru vo Vysokých Tatrách.
Všetci títo boli kresťania v akcii. Vedeli aj meditovať a kontemplovať, ako Mária, ale byť akčným, aj ako Marta (Lk 10,38-42), ale aj Mária. Takáto akčnosť nám neraz chýba – prejaviť lásku k Bohu aj takýmto spôsobom. Tí všetci, aj z našej bohatej tatranskej histórie – tri lásky vedeli skĺbiť do jednej – láska k Bohu, k prostrediu, k ľuďom. Dielo je to, ktoré vybudovali. Nám tu zanechali. Čo my zanecháme ďalšej generácii? Budú aj na nás spomínať po 70-tich rokoch?. Áno, aj my sa môžeme zapísať do histórie svojou vierou. V knihe Prísloví čítame: „Pamiatka spravodlivého je požehnaná, ale meno bezbožných spráchnivie. Kto má múdre srdce, prijme prikázania, ale kto má bláznivé pery, padne. Kto chodí bez úhony, chodí bezpečne, kto však krivými cestami, ten sa prezradí. Kto žmurká okom, spôsobuje bolesť, ale kto má bláznivé pery, padne. Ústa spravodlivého sú prameňom života, ale ústa bezbožných ukrývajú násilie.“ (10,7-11)
Pred 10-timi rokmi, v októbri 2014 sme mali spomienku na Samuela Búľovského, ktorej sa vtedy zúčastnil emeritný biskup VD Ján Midriak (foto zo stretnutia je pri článku Stopy lásky – jún 2024). To bola vtedy aj jeho rozlúčka s Vysokými Tatrami – o štyri mesiace odišiel do večnosti. A vtedy nás dokonca pozval aj na svoj vlastný pohreb, čo nás všetkých šokovalo. Osobne ho poznal a zaspomínal s láskou a vďačnosťou Spomína si na neho naša najstaršia členka zboru – sestra Emília Marušiaková. Teda ešte sú pamätníci, ktorí si ho pamätajú. V Bratislave žije Búľovského neter sestra Zora Ondrejčeková. Iných z tejto rodiny už nepoznám.. Nám všetkým v našej duchovnej rodine zboru i cirkvi znie odkaz a text piesne z nášho Spevníka: „Kiež viac ťa milujem, viac lásky len, daj mi môj Ježiši na každý deň! Z lásky večnej Tvojej daj duši studenej , ňou mi ju rozohrej, len lásky viac.“ (ES 461,1)