Obohatený milosťou Božou ll

V rozhovoroch viackrát spomenul, že sa chystal študovať teológiu. Chcel ako kňaz slúžiť svojmu slovenskému ľudu. Avšak, keď Božie riadenie a vedenie jeho života inak chcelo, stal sa významným lekárnikom. K svojmu – nie z najhlbších hlbín – zvolenému povolaniu predsa priložil celé srdce. To si vyžaduje každá práca, aby sme k nej priložili srdce. Chcel byť kňazom a nestal sa ním. Bol výnimočným lekárnikom. A predsa sa kňazom stal. Stal sa kňazom v občianskom rúchu. Ako taký mohol kňazom v luterákoch tým otvorenejšie, mocnejšie a účinnejšie kázať a prihovárať sa zo svojho hlboko veriaceho presvedčenia. Zvláštnou kapitolou bolo jeho priateľstvo s mnohými evanjelickými farármi. Dobre rozumel nielen zborovému životu, ale aj kňazským problémom. Videl priamo do kňazovej „dielne“, ale aj do jeho srdca, ba aj do žalúdka. Rád hľadal cesty k bratom farárom. Mnohých poznal ešte zo študentských čias – Bezek  v  Svätom Petre, Hečko vo Važci, Beblavý v Kráľovej Lehote, Lajčiak na Boci, Čierny v Kokave, Bakoš v Hybiach, Šenšel v Hrádku, Rázus v Pribyline. Po smrti M. Rázusa sám pre seba napísal nekrológ venovaný velikánovi, ktorý je označovaný za „svedomie národa.“ Br. Július Filo, velický farár, často spomínal, ako bol prekvapený, keď z mnohých rozhovorov s br. dozorcom Búľovským zistil, aký rozsiahly mal rozhľad vo filozofii (Schopenhauer, Kant, francúzki pozitivisti), v jej dejinách. Vo filozofii nebol vyhranený, ale rozhľadený.  Jeho syntetitizujúci pohľad na človeka je vyjadrený v tejto jeho filozofickej úvahe: „Človek dneška je zmietaný neistotou, v prekotnom dianí času nemá čas rozmýšľať, uvažovať a väčšinou bezmyšlienkovite pripína svoj osud ku prúdom, ktoré ho nesú do neznáma. Ale často i tí, ktorí premýšľajú a chcú sa postaviť na pevnú postať, podliehajú heslám, ktorými potom klamú svoj rozum, umlčujú hlas svedomia, lebo takto to je príjemnejšie a pohodlnejšie. Heslovité je dnes všetko, na každú otázku je hotová odpoveď. Nerozmýšľať, len poslúchať. Je to nesporne pohodlné a veľmi často to ušetrí mnoho nepríjemných chvíľ. Veď problémy, ktoré si chce človek vyriešiť, stavajú rozmýšľajúceho človeka pred zrkadlo, ktoré nemilosrdne ukazuje, že všetko si človek zavinil sám. Zavinil svojou závisťou, nenávisťou, panovačnosťou. Nepoznal pravú lásku k blížnym, životom ho viedlo len sebectvo, na všetko pozeral zo zorného uhla svojich záujmov!“

     Jeho filozofický rozhľad bol úzko spojený z rozsiahlou sčítanosťou našich i svetových autorov, slovenských a českých prozaikov a básnikov.  Čítal, aby sa očami dobrého spisovateľa zadíval do tajomstiev života a smrti, do najvnútornejších záhybov duše. Takto poznával človeka a aj seba samého. Najmä po 70-tke, keď pre zlomeninu nohy nemohol vstať, tak mnoho prečítal. Jeho čítanie bolo neprerušenou konfrontáciou so sebou a so svetom v ktorom žil a ktorý poznal. Mal rozhľad aj v spoločenskom dianí. Videl a vnímal život človeka v historickej šírke a v psychologickej hĺbke. Jeho obľúbená a hlboko odôvodnená bola myšlienka o odluke cirkvi od štátu. V tom čase bolo veľmi málo takých, ktorí súhlasili s týmto jeho názorom. V roku 1946 povedal: „Nápravu možno očakávať len po odluke cirkvi od štátu v predpoklade, že náboženský život nebude vo svojom rozvoji násilne hatený.“ Vždy mu išlo o slobodnú cirkev. Slobodnú v konaní a v rozhodovaní s nezávislými kňazmi, ktorí by slovo Božie mohli zvestovať slobodne a pravdivo.

     Nie raz  mi pri rozhovoroch dodával odvahy, aby som  so svojimi zborovými starosťami bez obáv prichádzal k nemu. On sa opieral o paličku a ja som sa mohol oprieť o neho. Bolo vidno, že o problémoch zboru premýšľa aj inokedy, mimo rozhovoru so mnou. Často spomínal môjho predchodcu Hudeca a jeho horlivosť, s akou sa púšťal do boja s ťažkosťami pri organizovaní tatranského zboru po jeho vzniku. Jeho posilňujúce, teplé otcovské priateľstvo som aj ja pocítil. Obľúbil som si ho pre mnohé. Kto ho len trochu poznal, nemohol si ho neobľúbiť a ctiť. Prejavil úprimný záujem o všetko, čo sa týkalo života iného. Nebol nevšímavý ani k mojej rodine. Moja manželka bola kantorka. Naše dve malé deti sme nemohli nechať doma v T. Lomnici. Kým sme boli na sl. Božích v kostole i v Penzáku, on im bol strážcom a vychovávateľom.   

     Aj vo vysokom veku mu ležal na srdci praktický život zboru. Veľkú radosť mal z účasti na biblických hodinách. Vždy sa ma pýtal na počet návštevníkov tak služieb Božích, ako aj na biblických hodinách. V „Penzáku“ boli po celý rok raz do týždňa. Aj suché číslo ho zaujalo. Neskôr sme zaviedli biblické hodiny aj pre pacientov „Palace“ a ostatných členov zboru. Boli raz do týždňa v kancelárii fary, teda v jeho príbytku. Veľmi ochotne a bez ťažkostí dal súhlas, aby sa tam konali, hoci sa muselo prechádzať cez jeho byt. Boli to vlastne  jediné služby Božie, ktorých sa mohol zúčastňovať na sklonku svojho života. Bolo na nich 10-20 prítomných. Mal radosť, že po dlhšom čase mohol opäť spievať v zhromaždení veriacich. Tešil sa, ako sa domáci, či pacienti z celého Slovenska vedeli rozhovoriť na nejakú duchovnú tému. Dojatím mu vlhlo oko, keď počúval krásne priznávanie sa prítomných k viere a ku Kristovej cirkvi.

     Búľovského viera počas celého jeho života nebola nijako  skrývaná, nebola to ani intímna nálada, ani filozofický systém, ale konkrétna, biblická. To je najlepšie vidieť v jeho  veľmi úzkom vzťahu k cirkvi Kristovej. Jeho vieru si bez cirkvi nemožno ani predstaviť. Od útleho detstva až do požehnanej staroby. Svoj pozitívny vzťah k cirkvi prejavil aj tým, že ochotne a s vážnosťou prijímal funkcie v cirkvi. Bol zborovým dozorcom v  Pribyline, v Poprade –  Veľkej, vo Vysokých  Tatrách. Bol svetským predsedom Dištriktuálnej podporovne Východného dištriktu, členom Generálneho hospodárskeho výboru.

     Na Veľkú noc v roku 1956 napísal brat farár Otto Vízner tieto spomienky, z ktorých udávam len výber. Napísal ich už na Kraskove – 1,5 roka po smrti S. Búľovského. Motivácia jeho písania bola jasná: splatiť dlh lásky, vďačnosti a synovsko-otcovského  priateľstva.   Celoživotným krédom Samuela Búľovského bola veľmi výstižná veta:

                          „Všetko je milosť Božia. To ostatné je len pechorenie sa.“

 Zomrel 27. septembra 1954 vo veku nedožitých 75 rokov.  Je pochovaný na cintoríne v Novom Smokovci vedľa manželky Marty. Na tom istom hrobovom mieste je pochovaná ich dcéra Marta, ktorá sa vydala za MUDr. Viliama Šimka, pôvodného majiteľa obrazu „Vzkriesenie Jairovej dcéry“, ktorý po roku 1948 daroval do miestneho evanjelického a.v. chrámu, ktorý pravidelne navštevoval aj počas socializmu. Degradovali ho z postu primára, on sa však svojej viery nikdy – ani navonok, ani vnútorne nevzdal.

Spracoval:  Mgr. Pavel Kušnír