V y u č o v a n i e
(a opäť Mária a Marta)
Po lete – po oddychu a letných prázdninách opäť začína proces vyučovania. Toto slovo sa v súčasnosti skloňuje vo všetkých pádoch. Napr. začiatok vyučovania, jeho koniec, prerušenie kvôli bombám a mailom zasielaným na školy. Vyučovanie je dlhodobý proces. Je to vlastne na celý náš život. Učíme sa celý život. Môj nebohý svokor Viktor to povedal svojmu najmladšiemu synovi, keď išiel do prvej triedy slovami, že teraz začína a skončí až v dospelosti – a môj budúci švagor sa vtedy prudko rozplakal. Aj také prídu spomienky na nástup do školy. Cez leto si od vyučovania dáme kratšiu pauzu, ale nie dlhú. Z viacerých zborových aktivít niečo aj vypustíme, napr. aj biblické hodiny a detské besiedky. No v septembri sa k nim s novou láskou a duchovným oduševnením opäť vraciame. Pamätám si na jedno leto, bolo to krátko po revolúcii – rok 1990 alebo 1991, keď niekto z návštevníkov na biblických hodinách v našom zbore vo Vysokých Tatrách navrhol: „Brat farár, stretávajme sa aj počas leta.“ Tak sme sa stretávali aj počas júla a augusta. Aj na takéto leto s vyučovaním veľmi rád a vďačne spomínam. Učíme sa však aj počas leta – napr. vnímať krásu sveta – i toho všetkého, čo tu Pán Boh pre nás stvoril. Kto veľa cestuje, ten sa mnohému už aj naučil. Radi sa vraciame z ciest, získali sme potrebný odstup a aj nadhľad – toho všetkého, čo sme prežívali pred dovolenkou. A to nám veľmi pomohlo. Videli sme a zažili biedu tohto sveta – a zistili sme, že sa ekonomicky až tak najhoršie nemáme. Učíme sa.. Pán Boh nás vyučuje cez udalosti a javy okolo nás. Aj také bolo leto 2024. Je tu september, pomaly nastupujúca jeseň – aj s týmito tropickými teplotami. Leto, ktoré vojde do histórie, ako najteplejšie od začiatku meraní. Vyučovanie je na dennej báze – v škole, doma, v rodine zboru a cirkvi, na detských besiedkach. Vyučovanie – to je to najdôležitejšie. Tak nám to vychádza, tak to veľmi účinne podporuje aj Božie slovo. A potvrdzuje nám to opäť biblický príbeh o Márii a Marte (Lk 10,38-42). Podľa Lukášovho evanjelia 10. kapitoly si Pán Ježiš vyvolil 70-tich učeníkov a poslal ich po dvoch do sveta. Stalo sa tak tými známymi slovami: „Žatvy je mnoho a pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na žatvu.“ (Lk 10,1-12). Aj tí zo širšieho okruhu učeníkov Pána vyučovali. A také vyučovanie nám ponúka celá 10. kapitola tohto evanjelia. Podáva nám správu aj o tom, ako sa tí 70-ti potom vrátili. A potom sa Pán Ježiš rozveselil v Duchu svätom a začal chváliť svojho Otca (21-24). Musela to byť ozaj veľmi pozoruhodná chvíľa v Jeho živote. To nebola len Jeho dobrá nálada, ktorá sa po návrate 70-tich vylepšila. Tak sa to deje u nás, keď počujeme dobrú správu, tak hneď máme lepšiu náladu. Pán Ježiš mal radosť v Duchu Svätom, že Pán Boh, Jeho nebeský Otec mnohé tajomstvá zveril nie mocným tohto sveta, ale tým Jeho najmenším, obyčajným a prostým ľuďom.. A boli v tom vyučovaní. A potom v tejto kapitole je zaznamenané podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi (Lk 10,25-37), ku ktorému sa sme sa opäť v rámci našej témy vrátili na septembrovej biblickej hodine – v rámci nášho ďalšieho vyučovania.
Evanjelista Lukáš píše, že Pán Ježiš vošiel do nejakej dediny – to bola nám veľmi dobre známa Betánia. Veľmi zvláštna situácia – do domu ho prijíma Marta. Všetko tomu nasvedčuje, že ona je tou paňou domu, mohla byť už vdovou, alebo bola najstaršia z troch súrodencov, ktorí už nemali rodičov. Jej súrodencami boli dobre nám známi – Mária a Lazár. Ona, Marta berie na seba zodpovednosť prijatia Ježiša do domu – pravdepodobne aj s Jeho učeníkmi. Pod svoju strechu – to znamená – je potrebné sa o hosťa – a ešte k tomu aj o rodinného priateľa dobre postarať a zaopatriť ho. Ak tam boli ešte naozaj aj učeníci – zodpovednosť bola o to väčšia. Mária sa však do domácich prác vôbec nezapojila, ani do obsluhovania, aj keď vedela a aj videla to množstvo práce, ktoré bolo potrebné vykonať. Martu to vôbec nepotešilo, keď Mária si jednoducho sadla, aj keď vedela, že to všetko bude na jej sestre. Namiesto toho všetkého si tak kľudne sadla k Ježišovým nohám a rozhodla sa, že bude počúvať Jeho vyučovanie. Marta už po chvíli usilovnej práce, keď napätie začalo narastať, keď to už to nemohla vydržať – prichádza k Ježišovi s jej sťažnosťou. Prosí Pána, aby využil váhu svojej autority a „zakročil“ proti Márii a prikázal jej, aby jej išla pomáhať. Mohla to priamo povedať svojej sestre, no ona ide „na vec“ cez Pána Ježiša, ktorý má celú situáciu vyriešiť. Tento pasívny postoj Márie jej sestru Martu priviedol k horkosti, k zatrpknutosti, k reptaniu a šomraniu. Otázkou je aj to, či prácu a službu, ktorú konala pre Ježiša v kuchyni, konala s láskou. A či je to vôbec spôsobovalo radosť! A odpoveď už asi aj tušíte a poznáte – určite nie! Myslela si a predpokladala aj to, že Mária jej má pomôcť, ale Mária si to nezvolila. A keďže pri dverách bola práve Marta, Mária pravdepodobne nepozvala návštevu a rozhodne nebude ich všetkých hostiť! Ona sa rozhodla, že bude – počúvať Pánovo vyučovanie. V danej chvíli uprednostnila vyučovanie. To, čomu my venujeme pozornosť – po letných prázdninách. Ďakujeme za „obnovené“ vyučovanie. Mali sme v zbore sestru Annu Nahálkovú, kostolníčku v Novom Smokovci, ktorá stále vyznávala, že sa najviac naučila práve na biblických hodinách. Sú chvíle, keď do popredia vystupuje práve toto, ale určite je potrebná aj akcia a hosťom je potrebné uvariť. A v ich dome to poriadne vrie, nielen v hrnci – na sporáku. Aj v Martinom vnútri. Jeden si len tak sedí a ten druhý nevie, čo skôr, kde mu hlava „stojí“..
Marta prichádza za Pánom, ktorý jej odpovedá a pritom poukazuje na postoj jej srdca a jeho znepokojenia, ktoré tam cíti: „Marta, Marta starostlivá si a znepokojuješ sa pre mnoho vecí ..“ V gréčtine je to údajne aj slovná hračka – tie slová by sa dali preložiť, ako „odviesť“, či „odtiahnuť“ .. Marta sa znepokojovala celý čas, čo uvarí a čo napečie, ako poslúži – a to ju „odťahovalo“ od toho najdôležitejšieho – od počúvania Pána a Jeho mocného vyučovania. Jej starosti – ju ťahali od Krista ďaleko preč. Mohli by sme to prirovnať, ako „odpútavacia akcia“, ktorá bola tak častá aj za socializmu. Keď bola sviečková manifestácia 25. marca 1988, tak v televízii dávali Angeliku. Pamätáte?! Máte s tým svoje skúsenosti, ako aj dnes sú také „akcie“, ktoré nás od vyučovania a Jeho slova ťahajú preč. Je to najčastejšie nedeľný obed – a starosti okolo neho. Napr. aj také každodenné starosti nás ťahajú preč od Krista. Aj z tohto dôvodu Pán vraví o tom vo svojej kázni na hore: „Nebuďte ustarostení, čo budete jesť a piť – ani čím sa budete odievať.“ Ťahá nás to od Pána preč. A exemplárnym príkladom je Marta, ktorú práca odviedla preč pod Krista. Ale uvažujme ešte aj takto: Mária si podľa Pána vyvolila lepší podiel. Podľa tohto slova by sme sa mohli nazdávať, že je to vyučovanie. Uvažujme, čo by sa však stalo, keby si k nohám Pána sadla aj Marta a všetci hostia by boli hladní? Ono to nie je celkom také jednoduché – a hlavne čierno-biele..
Je pravdou , že nás tak ľahko môže niečo odpútať od Krista – napr. žalúdok a jeho potreby. Nielen pre brucho, ale aj iné starosti prídu tak ľahko. Môže to byť aj služba v rodine – otázkou je, keď nás táto práca odvádza od času s Kristom, či je vôbec Pánu Bohu príjemná? V liste Filipským 4,6-7 čítame: „O nič nebuďte ustarostení, ale s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách.“ Byť s Kristom – to je najdôležitejšie. Nezamieňať si dôležité, s tým najdôležitejším. To je tajomstvo života..
Náš príbeh ponúka slávnu kuchynskú scénu. Sú ľudia, či typy ľudí, ktorí dávajú prednosť Márii, niektorí Marte. Vy komu? Úsmevná odpoveďje táto: „Duchovné osoby dávajú prednosť Márii. A pritom sú veľmi spokojné, keď pre nich Marta navarí.“ (J.Green) Žiaden človek nie je iba kontemplatívny a žiaden výlučne akčný. V skutočnosti sa zdravý život odohráva v spojení akcie a kontemplácie. Dokonca nie je možné ani povedať, ktorá z týchto „strán nášho mesiaca“ je dôležitejšia. To najdôležitejšie totiž je použiť presne tú, ktorá je v danej chvíli potrebná a nutná. Vo chvíľach, ktoré vyžadujú akciu, byť akčný, vo chvíľach kontemplácie meditovať. Preto si Mária vyvolila ten „lepší“ podiel, pretože vedela, čo je v danej chvíli dôležitejšie. Bez ohľadu na to, že aj dobrý obed je pre vyhladovaných hostí tak potrebný. Aj príbeh o milosrdnom Samaritánovi je kontemplatívny – aj Samaritán sa mohol pomodliť a ísť ďalej. Možno to urobil aj kňaz, aj levíta. V danej chvíli to nebol ten „dobrý podiel“. Ako teda? V jednej piesni v našom Spevníku spievame: „Uč ma Pane rozvažovať , čo mám konať a nedaj mi zabudnúť, že život ľudský krátky je, skoro minie, prekvapiť ma môže súd.“ (ES 660,4) Tak sa aj modlím, aby som vedel rozpoznať, kedy mám byť Máriou a kedy Martou.