Boh je Pánom nepatrných začiatkov II
alebo príbeh najmenšieho horčičného zrnka
Tento verš by sme si mali v Biblii zvýrazniť a podčiarknuť. Môžeme to otočiť! Nepohŕdajte dňom nepatrných začiatkov! Náš Boh, ktorý je veľmi veľký, že Ho ani nebesá nebies nemôžu obsiahnuť.“ (1 Kráľ 8,27) Práve takto sa modlil Šalamún pri posviacke Božieho domu. Je tak veľký, no zároveň aj tak malý, že sa zmestí zároveň aj do ľudského srdca. Má v obľube aj to malé, zaznávané, nepatrné – na okraji spoločnosti – tej vtedajšej, ale aj dnešnej. Vtedy starší plakali – Boh tak rozhodne nerobil. On je Bohom neobmedzených možností, u Neho je všetko možné (Mt 19,26). Často dnes počujeme: „Keby bol Boh, tak nedopustí to, či ono v tomto svete…“ Áno, toto nie je naša rétorika. A možno tá naša reč alebo myslenie je trochu iné, ale v mnohom podobné tomu predchádzajúcemu: „Keby Boh bol „v tom“ – teda uprostred diania, tak dnes by to už bolo dnes nepomerne väčšie a mohutnejšie..“ Možno si to neraz aj naozaj pomyslíme. Ale semienko rastie! To všetko, ako to má vyzerať, nechajme na Pána. Všetko ide podľa plánu – je to veta, ktorú nerád vyslovujem, pretože ruský prezident takto komentoval začiatok a prvé dni invázie na Ukrajinu. Ale je to tak, všetko ide – predovšetkým podľa Božieho plánu.. Jeho plány prosperujú, aj keď to my nevidíme, rastie to – to je predsa dôležité. Pán Boh používa obyčajných ľudí na neobyčajné veci. Colník Lévi, neskorší učeník Matúš, colník Zacheus, a tá žena z mesta Sychar, ktorá sa nechcela s nikým stretnúť a preto išla na pravé poludnie pre vodu k Jákobovej studni, stretla tam Ježiša a potom a nakoniec zmisionovala takmer celé mesto (J 4, 39.41). Nepatrné začiatky a výsledok je priam bombastický. Čo sa všetko môže udiať cez jedného maličkého a nepatrného človiečika – to je ako to horčičné zrnko.. A Pán Ježiš sa v istý čas rozveselil a povedal: „Chválim Ťa Otče, Pane neba i zeme, že si toto skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil nemluvňatám, áno Otče, lebo tak sa Ti ľúbilo. Všetko odovzdal mi môj Otec a nikto nezná Syna len Otec, ani syna nikto nezná – len Syn a komu by Syn chcel zjaviť.“ (Mt 11,25-27) To sú tí maličkí a nenápadní ľudkovia, ktorým Syn chce zjaviť samého seba. Tí, ktorí dokážu konať tak jedinečné dielo – navonok nepatrné, ale v podstate tak veľmi dôležité – nakŕmiť niekoho, podať pohár vody, navštíviť niekoho vo väzení. To je to, čo tak zaváži na poslednom súde (Mt 25,31-46). Sú to maličkosti, sú to omrvinky! No z tých sa skladá život. Ak by to Pán nebol spomenul, obišli by sme to – ako ono nepatrné horčičné semienko. Odkedy to už máme v Písme svätom – a máme to tak už poriadne dlho, už to nemôžeme obchádzať. Žiadne maličkosti a prepáčte – žiadne trápnosti! Majte a majme lásku aj k malým veciam – z nich časom vyrastú veľké. Je to veľmi motivačné a inšpirujúce. Netlačte na pílu, netlačte na čas – dajte čas aj Pánu Bohu.
Čo je teda dôležité – to je rast! Všetko v prírode predsa rastie. Rast je známkou všetkého živého. Len mŕtve už nerastie. Je to očiam neviditeľné a predsa sa to deje neviditeľným spôsobom. Voľným okom to nevidíme, ale rast je markantný a pozorovateľný. Kráľovstvo Božie rastie – už by ozaj mohlo byť aj väčšie, ale.. To nie je naša starosť. Zasiať – zasadiť – vytvoriť vhodné podmienky a Pán Boh sa už postará. Abrahám nazval vrch, na ktorom mal obetovať svojho syna Izáka – Boh sa postará. Boh sa postará o rast. Je to v Jeho réžii a kompetencii.
Sme teda pozvaní žasnúť nad tým všetkým, ako to Pán Boh múdro zariadil. V známom filme „Vesničko má středisková“ vystupuje miestny pán doktor, ktorý sa veľmi často kochal. Často s autom vošiel do priekopy, pretože obdivoval svoje okolie. To konštatujem – pre úsmev. Žasnúť nad Božím kódom a génom vloženým do malého semienka, či do cibuľky, z ktorej na jar vyrastie nádherná rastlinka. Čo všetko je ukryté aj v tom najmenšom semienku a aj v cibuľke. To všetko časom – za vhodných a priaznivých okolností (teplo, vlaha a kvalitná pôda) začína rásť. A najprv to začne rásť dole – do hĺbky – a až potom dohora, teda do výšky.. Je to jedinečný Boží kód vložený do veľmi malého priestoru. Žasneme! Ak žasneme, tak objavíme radosti každodenného dňa, aj uprostred všednosti. Tak to konštatuje Anselm Grünn v jednej svojej úvahe. Dokonca napísal o tom aj celú knihu, ktorá sa venuje tejto téme. Aspoň jeden citát: „Žasnúť znamená žiť ako dospelý, ale radovať sa ako dieťa.“ No tak žasnime a radujme sa! A kochajme sa z každého prejavu života semienka a následne rastlinky. A v prípade horčičného zrna – dokonca aj stromu s nebeským vtáctvom. No nielen kochať a žasnúť – to by bolo asi aj dosť málo. Sme pozvaní k niečomu ešte vyššiemu – k oslava Otca cez Syna v moci Ducha Svätého. Od žasnutia – k oslave Pána. Tak tomu rozumieme aj podľa slov nášho Pána na hore. Pán Boh je garantom veľkým vecí, ktoré spočiatku podceňujeme a myslíme si to svoje. Pán Boh je Pánom nepatrných začiatkov, z ktorých Jeho mocným pôsobením vyrastajú veľké veci. Jeho plány vždy prosperujú – aj prostredníctvom obyčajných a neraz aj bezvýznamných ľudí.
Hodil by sa konkrétny príklad, čo poviete? Už bol daný. Tým je sám Boží Syn – to je to horčičné semienko najmenšie zo všetkých. Nejaký príklad z praktického života – zo života a do života? Lepší nepoznám a neponúknem, ako len ten z nášho tatranského prostredia. A je to možno taký prozaický príklad – ale môže nám v mnohom poslúžiť na povzbudenie a motiváciu. Náš cirkevný zbor, ktorý vznikol v roku 1950, ako samostatný zbor, nemal dlho svoje vlastné zborové priestory a zborové centrum. Po neúspešných 90-tych rokoch v projekte – kúpiť dom na faru v Tatrách, v roku 2000 padlo rozhodnutie postaviť ho pri kostole v novom Smokovci. Dlhoročná (socialistická) stavebná uzávera padla a bolo možné už stavať. Aj to prispelo k samotnému rozhodnutiu, ktoré nebolo jednoduché – náš málopočetný zbor bude stavať faru! V odvahe viery, aj s mnohým rizikom – sme sa do toho pustili v mene Božom s tým, že je to Božia vôľa a že ide o Božie dielov tomto našom vysokohorskom prostredí. Pamätám si to prelomové hlasovanie na presbyterstve, že budeme stavať! V roku 2002 sme následne položili Základný kameň (22.júna), o rok neskôr sme sa pustili do hrubej stavby, ktorú sme do roka postavili. Išlo to veľmi rýchlo. Stavba veľmi rýchlo rastie dohora – ako to semienko, ak sú splnené všetky podmienky – najmä dostatok financií. Ale ako tá rastlinka, najprv „rastie“ smerom dole – základy sú predsa tie najdôležitejšie. Najprv vo hĺbky, až potom do výšky. Tesne pred víchricou sme osadili všetky okná – vietor víchrice (19.11.2004) nám neodniesol strechu. Trvalo to štyri roky – krok za krokom, budova rástla – ako to malé zrniečko. Dnes stojí už 17 rokov, bývame tu – prichádzajú mnohí hostia a nachádzajú útočište v pohode leta a v závejoch zimy. Obrazne povedané a aj napísané – hniezdia u nás – ako tí nebeskí vtáci na strome, ktoré vyrastie z horčičného zrnka. Môj nebohý svokor Viktor mi potom až po dokončení povedal, že si myslel, že my túto stavbu ani nedokončíme. Podarilo sa to! Vďaka Boh za dom, ktorý nesie meno „Ebez – Ézer“ (1 S 7,12) – „Až potiaľ pomáhal nám Hospodin.. Vyše 300 členov zboru postavilo dielo za takmer vtedajších 10.miliónov slovenských korún.
A na záver už len stručný príklad s MUDr Szontaghom. Nemôžem ho obísť. Začínal z ničoho, – priamo na zelenej lúke pod Slavkovským štítom, no viere v Pána Boha, že to dielo, ktoré koná je tiež Božie. Založil prvé klimatické kúpele v bývalom Uhorsku, ktoré svojou úrovňou v poskytovaní služieb predbehlo aj Davos v Alpách. Hľa, aké nepatrné a nenápadné začiatky. Nepohŕdajme dňom malých začiatkov. Pán Boh je Pánom tých najnepatrnejších začiatkov. Poznám to teda aj z vlastnej skúsenosti. Za 35 rokov služby veľmi dobre viem, že všetko má svoj čas. Ten čas potrebuje aj rast. Dajme čas aj rastu – nechcime hneď vidieť výsledky svojej práce v zbore a v cirkvi. Je iste milosťou, keď to vidíme, keď sa tak stane. Aj to sa stáva, ale nie tak často! Je to skôr výnimka, ako pravidlo. Nie je to však samozrejmosť. Mojím obľúbeným slovom je aj vyznanie apoštola Pavla: „Ja som zasadil, Apollo polial, ale Boh dal vzrast, takže ani ten, čo sadí, ani ten, čo polieva, nič nie je, ale Boh ktorý dáva vzrast.“ (1 K 3,6.7) Pripomínam si ešte aj iné slovo Pavlovo: „Nezabúdaj, že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba.“ (R 11,18b) Výstižné a stručné. Niet čo k tomu dodať! A do tretice na záver našej úvahy najdôležitejšie Pánovo slovo, pri ktorom mám vo svoje Biblii už dávno výkričník: „Tak aj vy, keď vykonáte všetko, čo vám bolo prikázané, povedzte: Neužitoční služobníci sme! Čo sme boli povinní vykonať, vykonali sme.“ (Lk 17,10) Sú to autentické slová Pána, na to nezabúdajme. Nie tak často ich počuť v cirkvi, aj pri nás samotných. Nikto nemôže povedať, že už všetko vykonal! Bohu vďaka, že ešte stále máme čo konať v Pánovej cirkvi, ale aj mimo nej, v tomto svete.