Z á h r a d a

     „Človek nie je Božiemu srdcu nikdy bližšie, ako v záhrade.“  Táto veta víta návštevníkov  pri vchode do jedného parku na Slovensku. Pre mňa osobne je to veľmi inšpirujúce. Podľa mne dostupných informácii by takýto park mal byť niekde v blízkosti Žiliny. Pravidelne do neho chodila sestra Elena, ktorá už je vo večnosti. Spomenul som si na tento park po rokoch – na tento zaujímavý citát a na túto informáciu.   Máte to uložené v podvedomí, príde chvíľa, keď sa to vynorí za istých okolnosti. Tým dôvodom  je čas leta, počas ktorého častejšie chodíme do našich úžasných parkov. V týchto opäť horúcich augustových dňoch hľadáme  a nachádzame v nich chládok, relax a hlavne pokoj a ticho. Vždy tam ideme veľmi radi, mestskí ľudia na víkend priam utekajú do svojej  prímestskej  záhradky, kde oddychuje ich duša a obnovuje sa  ich  sila. Vlastne to robí  cez dary prírody náš nebeský Otec, ktorý takto regeneruje náš organizmus.  Pre úsmev – do takého parku, či záhrady, kde by ma vítal taký motivačný  nápis, by som chcel chodiť aj každý deň, kde by ma pravidelne  vítalo takéto svieže slovo.  Taký nápis iste nemôže byť pri vchode do každej záhrady, ale smieme na to myslieť. Keď vstupujeme, môžeme si na tento citát pomyslieť a ním sa v hĺbke srdca inšpirovať. V prírode a záhrade som blízky Božiemu srdcu, na letnej, či aj jesennej turistike, ako to povieme my turisti, stúpajúci vyššie   – ideme bližšie k Bohu. Pavel Kosorin napísal: „V duchovnej oblasti nejde o to dostať sa ďalej, ale dostať sa bližšie – bližšie k Bohu.“  Niekto má cieľ iste, dostať sa vyššie v zmysle územnom, (napr. na turistike), čo je tiež ušľachtilé. Dostať sa bližšie k Bohu cez Jeho slovo – to  je nám ešte bližšie a aj najpotrebnejšie. Môže to byť však aj cez prírodu – napr. vstupom do záhrady.  Inšpirovať sa môžu tým všetci záhradní architekti, aby takého nápisy vznikali aj inde a boli umiestňované a pozývali ľudí do prírody. Je to také decentné upozornenie, či avízo, že môžeme Pána Boha stretnúť v Jeho diele – v prírode a zažiť ho takmer v priamom prenose.  Prvý človek Adam, so svojou manželkou Evou bol umiestnení práve do záhrady, nie do mesta, nie do ruchu a hluku, ale do oázy ticha a pokoja. Tam to všetko naozaj aj bolo –  v tej rajskej záhrade. Nevieme, ako to trvalo dlho, no prišiel pokušiteľ a narušil harmóniu, ktorá pochádzala od Boha. Prví ľudia v záhrade mohli ozaj všetko – len ovociu zo stromu poznania dobra a zla sa mali vyhýbať (1 M 2,16.17). Mohli teda 99,999 percent všetkého, užívať krásu stvorenia, svojho manželstva a všetkého toho, čo poskytovala rajská záhrada. Ozaj raj – so všetkým, čo k nemu patril. Prišiel pokušiteľ a pozornosť prvých ľudí upriamil práve na to, čo in nebolo dopriate. A pokušiteľ poukázal na Boha, ktorý ich tak veľmi obmedzuje. A uspel. A v tomto profituje aj dnes! A bolo po všetkom. To jediné, čo im z raja zostalo, bolo manželstvo. Je rajom, ale môže sa premeniť naozaj aj na peklo.

     Máte aj vy svoje obľúbené miesto v prírode, kde si sadnete na lavičku, kde si vychutnávate to všetko navôkol.  Často sa tam vraciate, nachádzate tam kľud a pohodu, relax. To všetko veľmi potrebujeme v hluku tohto sveta. Tak, ako to vyspieval Ján Kollár v mne srdcu blízkej piesni: „Bože môj, pod Tvojím nebom stojím, tisíc svetov žiari nado mnou! Preč od hluku sveta srdom svojím vzdávam piesňou radostnou.. Tvoj je slávny priestor hviezdnych stanov. Tvojím. Staň sa! Vznikli nebesá, stvoril si ma, svet i nebešťanov, Tvoja sláva všade skveje sa.“ (ES 231,1) Túto pieseň si nemôžete nezamilovať. Hodí sa aj do prírody. Je to oslavná pieseň, óda na Božie dielo, ktoré nás obklopuje zo všetkých strán. V našom cirkevnom zbore, s našimi susedmi v Batizovciach a Mengusovciach máme raz v roku služby Božie v prírode, v Tatranskej Polianke, priamo pod Gerlachovským štítom. Vždy sa na tieto služby Božie tešíme, lebo sú v chráme Božej prírody, kde je vždy dobre vyvetrané. Chceme vás povzbudiť, aby ste takéto  stretnutia konali v prírode, pretože je to veľmi vzácne chvíľa – vniesť slovo Božie priamo do prírody. Aj to je chrám Boží, nie rukami vybudovaný. O jednom prenasledovanom bratovi farárovi som čítal, že keď slovo Božie nemohol kázať v chráme, kvôli zákazu a odobratiu štátneho súhlasu, tak chodil do prírody a kázal Božie slovo stromom, keď už ľuďom nemohol. Viem si to živo predstaviť a celkom dobre mu aj rozumiem. V tomto kontexte je zaujímavou myšlienka: „Nájdi si svoj strom a prenes na seba jeho pokoj.“ Aj takýto nápis by mohol byť pri vchode do parku.   Písať o záhrade je veľmi inšpirujúce. Nakoniec aj o ľudskom živote sa v prenesenom slova zmysle  píše, ako o záhrade života. A aj o cintoríne, mieste posledného odpočinku sa v jednej básni píše: „Cintorín cintorín, záhradka zelená, do teba sú zasiate tie najdrahšie semená.“

   Pán Ježiš Kristus  mal veľmi blízko k prírode, kázal o poľných ľaliách a o nebeskom vtáctve. O tom máme zvesť v jeho kázni na hore (Mt 5-6-7). Neodznela teda v chráme, ale ako názov prezrádza, udiala sa  na brehu Genezaretského jazera – na tzv. Hore blahoslavenstiev.  Mal som tam možnosť byť v marci 2009, na konci jari. Všetci účastníci išli na obed – mnohí si dali v reštaurácii miestnu špecialitu  – Petrovu rybu. V ruksaku som mal suchý chlieb, ten som uprednostnil v danej chvíli  a vychutnával som si čaro tej prírody asi dve hodiny. Doteraz spomínam  a som za to veľmi vďačný, že som dal prednosť prírode a pobytu v nej – pozorovaniu hladiny jazera, po ktorej sa tak často plavil Pán Ježiš aj so svojimi učeníkmi a kde zažili toľko dobrodružstiev.  Bol pre mňa zážitok na celý život, preto sa k nemu často vraciam.   V tejto „biblickej“  prírode sa náš Pán  vždy veľmi dobre cítil, užíval si krásu všetkého toho, čo stvoril Jeho nebeský Otec. Jeho obľúbeným miestom bola Getsemanská záhrada. Ak ste v nej boli, tak rozumiete tomu, čo píšem. A ako tá záhrada musela vyzerať pred 2.000 rokmi! Záhrada plná olív, z ktorej sa lisoval olivový olej. Náš Pán vedel, že tam sa bude raz odohrávať jeden z Jeho najväčších zápasov –  v prijatí Božej vôle do svojho života. Videl to dopredu, napriek tomu veľmi  rád tam chodil. O tom vedel aj Judáš a preto dal avízo, že to zatknutie sa môže odohrať aj tam. Priamo čítame: „Keď to Ježiš povedal, vyšiel s učeníkmi za potok Kedron, kde bola záhrada, vošiel do nej On a Jeho učeníci. To miesto znal aj Judáš, jeho zradca, lebo Ježiš často chodieval ta s učeníkmi.“ (J 18,1-2) Judáš to využil  na zradu, vedel, kde Ježiš pôjde. Ježiš vedel všetko, čo malo prísť na Neho (J 18,4) a tomto miestu po Večeri  sa na Zelený štvrtok vôbec nevyhol.  Tam sa odohrala bolestná zrada, na Jeho dôverne srdcu blízkom mieste záhrady, kde trávil toľko požehnaných chvíľ so svojím Otcom, ale aj so samotnými učeníkmi, aj so samotným Judášom. Aj z tohto dôvodu to muselo byť o to ťažšie. 

       Užívate si krásu aj tej vašej záhrady, našej tatranskej prírody –  aj v tomto letnom slnečnom žiarení.  Ďakujeme za slnko na oblohe, naše skutočné duchovné slnko je Hospodin Boh (Ž 84,12). To slnko  nikdy nezapadá, nikdy sa nezatmie, nikdy úplne nezanikne.  Krása záhrady má svoje čaro v každom ročnom období, no v čase  leta pobyt v nej je veľmi inšpirujúci. Keď slnko páli, nájdete v nej tieň a ochranu. V jeseni by som vám odporúčal park, či záhradu pri kaštieli Strážky pri Kežmarku. Pozdravujem tú tvoju a vašu záhradu – pod Vysokými Tatrami, aj mimo nich. Nachádzame v nich vždy Božiu krásu.. Vo svojich prednáškach často spomínam Szontaghovu zimnú záhradu, ktorá bola v tom čase, na  konci 19. storočia priam európskym  unikátom. Bolo v nej – poletujúce vtáctvo, živá hudba, fontána, lavičky, intímne zákutia – a 65 metrov dlhá kolonáda, so 6 metrovým prevýšením. V prípade zlého počasia mohli pacienti byť v nej – aj počas zimy. Nebolo potrebné ju vykurovať, bola celá zo skla. V mnohom predbehol dobu. Nezachovala sa, no existovala – ako dôkaz, že Szontagh svojim pacientom ozaj doprial všetko v plnej miere –  počas leta, aj zimy. 

     Pán Boh ako životné miesto prvým ľuďom určil v záhrade. Pán Boh aj nám určil miesto. Zaujímavou je aj táto myšlienka: „Kde nás Pán Boh zasadil, tak mam máme kvitnúť.“ Pre Adama a Evu príležitosť „zakvitnúť“ do duchovnej krásy bola práve v záhrade. Mali spoločenstvo so svojím Stvoriteľom, krása prírody a nádhera Božieho stvorenia bola úžasnou kulisou ich vzájomného spolužitia v harmónii. Chodili  na prechádzky s Bohom – to musel byť excelentný duchovný zážitok. Iste, neidealizujeme si to všetko, ale bolo to dokonalé. Raj bol dokonalý, nádhera Božieho stvorenia bola dokonalá. No potom raz – už na tu spoločnú prechádzku neprišli.. Zakvitli! A veľmi rýchlo aj odkvitli..  Albert Schweitzer, lekár z Lambaréne, v jeden svojej úvahe položil otázku: „Prečo zakvitne letná lúka?“ Odpovedal: „Preto, lebo v nej zakvitnú tisíce malých kvetov.“ Aké by to bolo krásne, keby takto zakvitla aj naša slovenská spoločnosť. Iste, raj sa k nám už nikdy nevráti, ale lepšie by to mohlo byť, keby sme hovorili jazykom lásky a nie jazykom babylonského chaosu a zmätku, ktorému sa nedá porozumieť. Naučme sa prekvitať tam, kde sme zasadení, v každom ročnom období.. Aj keď sa práve teraz ocitnete zasadení pod nejakým betónom, hľadajte trhlinu, aby ste našli cestu von. Aj napriek všetkým možným prekážkam – aj tak – a rozhodnime sa  prekvitať.. Stojí to za to..