Dvojité oslovenia V

Saul, Saul  (Sk 9,1-9)

     Prvá zmienka o Saulovi je pri kameňovaní Štefana  (Sk 7, 54-60). Na vlastné oči videl, ako „predivne“ zomiera.  U nás sa povie, že „očitý svedok“ – z dôvodu, že to videl na vlastné oči. V nemeckom jazyku je tento výraz trochu inak poňatý – ako „Zeitzeuge“  teda „svedok času“. Iste, aj svedok času, aj očitý svedok –  to bol Saul. Stal sa svedkom významnej udalosti v raných dejinách kresťanskej cirkvi.   Saul na vlastné oči videl zomierať diakona Štefana –    bez hnevu, zášti, s pohľadom na otvorené nebo. Veľa sa naučil od svojho Pána, ktorý na kríži sa modlil: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“  (Lk 23,34) A Štefan sa modlil: „Pane, nepočítaj im tento hriech.“   Saul dobre počul všetko to, čo všetko  Štefan povedal.. Určite to muselo na ňom zanechať nejakú stopu, ktorú si vôbec v tom čase  pravdepodobne ani  neuvedomoval. Bola  ale určite dobre  uložená „do skrytosti“  jeho podvedomia. Pán mal pre neho ešte veľa toho pripraveného. Postupne mu to  všetko krok za krokom odkrýval. A štart Božieho plánu s ním, s jeho životom, to nebola  len prítomnosť pri kameňovaní Štefana. Pán  mal s ním svoj plán už pred jeho narodením. Tak s nami, ako aj s ním.  Tak aj s prorokom Jeremiášom, ktorý si vypočul tie známe slová:  „Prv, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, prv, než si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa, určil som ťa národom za proroka.“ (1,5)  Každý z nás má teda svoje „určenie“ –  svoje poslanie. Môj krstný syn Leoš z Lietavskej Lúčky mi pred týždňom prišiel osobne oznámiť, že si podal prihlášku na našu evanjelickú teológiu. Dlhšie sa hľadal, vystriedal najmenej dve vysoké školy a zopár semestrov    na nich. Neuspokojovalo ho to, nenašiel sa v tom, nenapĺňalo ho to. Oslovil ho aj jeho brat farár Marián Kaňuch zo Žiliny  –  dal mu tú ideu, to vnuknutie pre teologické štúdium.  A k nám do Tatier prišiel na utvrdenie sa v tom všetkom. Bolo to milé stretnutie, my všetci sme ho v tom podporili v tom zmysle, že už len „táto cesta“ je schodná pre neho – keď sa v ničom inom nenašiel. O to viac, že aktívne pracuje doma na mládeži, s dorastom, počas letných táborov – na rôzny spôsob. Máme z neho veľkú radosť,  moju manželku  táto myšlienka už napadla skôr, no nechali sme to všetko  na Božiu réžiu a naše modlitby.

       A roky v živote Saula bežali a plynuli. Jeho kariéra takmer zázračne stúpala nahor. Bol vyučený pri nohách Gamaliela (Sk 22,3), to bola vtedy, v danom čase  najvýznamnejšia židovská autorita. Veľmi často sa na neho dovolával.  Dobre tomu rozumieme – bola to známa a uznávaná autorita. A mal sa naozaj čím, vyslovené tak ľudsky – aj  pochváliť. Bol aj rímskym občanom, ktoré občianstvo sa dedilo. K dedeniu v tom čase niečo veľmi zaujímavé (pre nás dosť vzdialené), aj keď dnes predmetom dedičstva môžu byť oveľa lukratívnejšie položky. V danom čase bolo niečím veľmi vzácnym a vysoko ceneným – k dedičstvu po predkoch.  Rímske občianstvo – ako nie nezaujímavá položka, ktorá bola predmetom dedičského konania. Už ste ho neraz absolvovali. Možno tak trochu aj s napätím, čo všetko zdedíme a ako to všetko dopadne..  Biblia hovorí o dedičstve v nebesiach (1 Pt 1,4), ktoré sa nedá zdediť! Je možné sa pre neho rozhodnúť. Už TU a TERAZ. . A zajtra môže byť už veľmi neskoro.  Nevieme, či ho Saul – Pavel zdedil, alebo akým spôsobom k nemu prišiel. Bol rímskym občanom a to bola iste prestíž človeka žijúceho v danej dobe. Jeho kariéra, ako zbožného farizeja, hviezda Saula, nepriateľa všetkých kresťanov, však veľmi rýchlo zhasla. Pán Boh mal s ním celkom iné plány. On mal plány so svojím životom a Pán Boh mal tie svoje s ním.  Tie sa často krížia a neraz idú aj proti sebe.  Poznáme to z vlastnej skúsenosti. V živote som mal iné plány a dnes robím niečo celkom iné. Takých príbehov je mnoho. Krstný syn Leoš chcel byť historikom – no aj históriu môže upotrebiť vo svojej budúcej službe. Ja som farárom nechcel byť, nemal som takú ambíciu. Zaujímala ma tiež história, archívnictvo  – a môžem to tiež použiť  v rámci mojich  zborových, ale aj mimo-zborových aktivít. Môj spolužiak z bohosloveckej fakulty sa na farára už od detstva hral, ja som to vôbec nepoznal. Pán Boh to rôzne riadi.   D. Bohnoeffer povedal: „Život je plán, ktorá má Boh s nami.“  Túto myšlienku mám veľmi rád a často sa k nej vraciam.  A ten Boží so Saulom bol na míle vzdialený k tomu jeho vlastnému. Mnohí neraz povedia, dosť často som to počul ako „očitý svedok“  a poslucháč  a vyznajú, že v živote chceli robiť niečo celkom iné, ako si zaumienili.. Aj Saul mal niečo celkom iné na pláne.

    Do Damasku sa uberal na parádnom koni, aj keď priamo o ňo nečítame. Mal v pláne pochytať všetkých  tamojších kresťanov. Podľa neho to boli sektári, odpadlíci od pravej židovskej viery. Chcel ich pochytať  – no on sám bol „chytený“ samým Bohom.. A tu počuje v zlomovej chvíli svojho života oslovenie: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ Opäť dvojité oslovenie.  A padá z koňa! Musel z koňa prudko spadnúť a precitnúť, aby mohol povstať úplne k niečomu celkom inému a veľmi vzdialenému tomu, čo pôvodne zamýšľal.   Pád z koňa je precitnutie. Niekedy sa to tak aj  povie, že či si „spadol z koňa“ (alebo z hrušky) –  keď príde k nejakej zmene u niekoho, u koho to vôbec nečakáme. Človek musí neraz padnúť „dole“ aby mohol naozaj  nanovo povstať  k   niečomu „Vyššiemu.“  Napr. aj ku horlivosti podľa správneho poznania.  O tom sám píše v liste Rímskym (10,2) keď myslí na svojich rodákov –  židov. Priznal im horlenie za Boha, ale nie podľa správneho poznania. Prešiel tou cestou aj on sám vo svojej vlastnej  zaslepenosti. Píše z vlastnej skúsenosti.  Horlil – a nebolo to vždy podľa Božej vôle.  Horlil – a nie správne. Horlil za to, čo bolo vlastne proti Božej vôli. Máme takých horlivcov aj dnes  – napr. aj na našej politickej scéne. Horlia za to, čo neraz považujeme my sami za mätúce. Máme horlivcov, ktorí velebia obdobie tzv. Slovenského štátu. Máme horlivcov velebiacich  napr. Tisa. A ďalej už ani nie je potrebné pokračovať.   Takí horlivci boli aj v dobe Pána Ježiša. Aj jeden z Jeho učeníkov mal prímenie Horlivec, bol to Šimon (Lk 6,15 a Sk 1,13). Patril tým, ktorí chceli povaliť omoc okupantov  –  moc Ríma.    Z kruhu Dvanástich teda nájdeme rôzne typy ľudí a vyznávačov rôznych aj politických presvedčení. No a nemôžeme obísť ani samotného Pána Ježiša , ktorý horlil za Boží dom, za chrám v Jeruzaleme. To je horlenie v tom pozitívnom slova zmysle. To je to horlenie to najušľachtilejšie. V čase, keď ho vyčistil, po svojom slávnostnom vjazde do Jeruzalema, si učeníci spomenuli, ako to konštatuje evanjelista Ján: „Tu sa rozpomenuli Jeho učeníci, že je napísané: Horlenie za Tvoj dom ma zožiera.“ (J 2, 17)  A ďakujeme za takých horlivcov, ktorí nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti horlia za Božie kráľovstvo, za jeho rast a vzrast, ktorí budovali chrámy a podnikali mnohé iné aktivity. U nás, v našom tatranskom prostredí to boli MUD. Mikuláš Szontagh  a dve slavónsko-chorvátske grófky Jolana a Katarína Pejacsevich. A pripomínam, že v jednej našej piesni: „Ó, Pane drahý..“ spievame: „Horlivcov málo, vystroj nás k dielu ..“ (ES 565,1)

     Saul patril k horlivcom – chcel povraždiť čím viac kresťanov, ktorí uverili v pomäteného proroka Ježiša.  A bol v tom pomerne aj úspešný. A to až do istého času a okamihu. Až prišla cesta do Damasku.  Darilo sa mu napĺňať jeho „neušľachtilé“  horlenie až dovtedy, kým  sa mu neotvorila cesta k Božej láske.  K jedinečnej láske, ktorá dáva všetkému zmysel. „Zmysel života sa naplní tam, kde je láska.“  (D.Bonhoeffer) Tam začína celkom nová etapa jeho života. Stalo sa to vďaka Božej milosti (Ef 3,7), ktorá sa mu zjavila tak neočakávane.  Tak to napísal aj v liste Títovi: „Zjavila sa milosť Božia, spásonosná všetkým ľuďom..“ (2,11) To akoby písal sám o sebe. To sa stalo jemu pred Damaskom a „autobiograficky“ sa k tomuto zážitku vracal vo svojom živote pomerne často.  „Milosť Božia je všetko za nič.“  (prof. Lehman, USA). Všetko – za nič !  Nie za náš produkt, výrobok. Za nič! „Z milosti Božej som, čo som a jeho milosť nebola pri mne daromná“ (1 K 15,10), vyznanie Saula Pavla reflektujúc jeho falošné horlenie podľa nesprávneho poznania. Komu všetkému sa ešte zjavil.  Na ceste životom sa zjavil aj tebe, aj vám.. Ako poslednému nedôchodčaťu zjavil sa aj mne.. Milosť Božia je tvorivý element života, je jedinečný každý jej moment. Príbeh pred Damaskom je príbehom Božej milosti, ktorá našla Saula a „urobila“ z neho Pavla. Je známy príbeh, pod názvom: „Čas je milosť.“ Istý hodinár, žijúci v Nemecku si sám pre seba zostrojil špeciálne hodiny. Mal rakovinu a keďže veľmi intenzívne prežíval každý moment a okamih svojho života, tak na svoje hodiny miesto 12 číslic umiestnil 12 písmen – „Zeit ist Gnade“. A pri každom pohľade na svoje netradičné hodiny si uvedomoval, že každá sekunda, minúta a hodina jeho života je „bonusom“  a „pridanou hodnotou“ v jeho putovaní  a  znamená tak veľa. Aj my by sme dnes potrebovali také hodiny, ktoré by nám evokovali v našom vnútri ten istý pocit. Čas považujeme v našom živote  takmer za samozrejmosť . A milosť Božiu k tomu,  ako tiež niečo celkom bežné v živote. Milosť, ktorú berieme nadarmo. Je to lacná milosť, ako o nej písal D. Bonhoeffer. V liste Galatským v závere 2. kapitoly napísal, že „nepohŕdam milosťou Božou.“  „Veď   Kresťan bez milosti je ako katedrála bez Boha a auto bez benzínu“ (A. Srholec). A na záver úsmevne:  „Do neba  sa ide vďaka milosti. Keby sa tam išlo za zásluhy, dostal by sa tam tvoj pes a nie ty“ (M. Twain).