Prvý kostol vo Vysokých Tatrách

    Ak to ešte neviete, tak sa to práve teraz dozviete – je to Evanjelický a. v. kostol v Novom Smokovci. Práve dnes slávi svoje letné, v poradí už 137. narodeniny.  Slávnostná posviacka sa konala 24. júla 1887. Často sa stáva a aj publikuje, že prvým kostolom je ten drevený v Starom Smokovci, ale ten je až  o rok neskôr – z roku 1888. Prvou sakrálnou stavbou (nie kostolom) v tejto osade bola murovaná kaplnka a pred ňou tam bola od roku 1793 malá drevená kaplnka majiteľov najstaršej tatranskej osady, grófov Csákyovcov. Tá vyrástla „pod dozorom“ evanjelického a.v. farára vo Veľkom Slavkove Tomáša Tobiáša Maukscha (1749-1832), ktorého označujeme za samotného iniciátora vzniku osady Starý Smokovec (pôvodne iba Schmeks). Ivan Bohuš, známy tatranský historik, od narodenia ktorého uplynie v jeseni tohto roku 100 rokov, práve onoho farára označoval za „zabudnutého prírodovedca Vysokých Tatier“.   A tak, ako pri zrode Starého Smokovca bol priamo evanjelický farár, tak pri zrode Nového Smokovca bol evanjelický lekár, úprimne a hlboko veriaci MUDr. Mikuláš Szontagh (1843 – 1899).

   V porovnaní s inými, starobylými  našimi evanjelickými, či aj katolíckymi kostolmi kostol v Novom Smokovci  je  skutočne ešte  len „mladík“. Omladol ešte oveľa viac minulého roku, keď sme mu vynovili fasádu, ktorá sa skvie v belobe krásy, jednoduchosti a funkčnosti už zďaleka. V roku 2023 sme mali na to viaceré dôvody. Bol to „3“ rok, v ktorom sme si pripomínali 180. Výročie narodenia zakladateľa, 60. Rokov od úmrtia Szontagha jr. (1882-1963). A ešte jeden dôvod tu bol – rok dr. Michaela Guhra(1873-1933) , ktorý mal v mnohom inšpiráciu pre stavbu podobného zariadenia klimatického charakteru  v  Tatranskej Polianke. Kostolík sa zaskvel v plne kráse – a 12. Októbra 2023  sme Pánu Bohu na službách Božích s kázňou br. biskupa Petra Mihoča poďakovali za vykonané dielo a zároveň ukončili aj rok dr. Guhra.  Ten sa začal 17. Marca 2023, keď od jeho narodenia vo Veľkom Slavkove ubehlo presne 150 rokov.  Kostolík žiari  aj dnes  –  aj počas tohto leta. Mnohí, ktorí prichádzajú po roku do našich veľhôr,  si to hneď všimli. Teší nás ich reakcia a spätná väzba .  Kostolík žiari svoju belobou aj naďalej a teší nie jedno srdce okoloidúceho v aute, po chodníku, či aj v električke.  A teraz si predstavte tú situáciu, že bol celý zahalený čiernym súknom, v deň pohrebu dr. Szontagha, zakladateľa – 6. decembra 1899, ktorý zomrel vo veku 56. rokov. V našej kultúre biela nie je smútočná – takou je v Indii pre porovnanie – tak sa všetci na konci 19. storočia  ponorili do veľkého a hlbokého smútku, pretože zomrel zakladateľ osady Nový Smokovec, zakladateľ 1. klimatických kúpeľov v bývalom Uhorsku, človek širokého záberu. Jednoducho povedané – najvýznamnejšia osobnosť Vysokých Tatier posledného štvrťstoročia 19. storočia.  Aká to musela byť vtedy spotreba čierneho súkna  –  je na škodu, že sa žiadna taká fotografia z tých čias nezachovala. Pri spomienke na 120. výročie jeho úmrtia, ktoré sa vtedy konalo v roku 2019, tesne pred koronou – vtedajší generálny biskup ThDr. Július Filo  v zvesti Božieho slova položil otázku: „Prečo si dal dr. Szontagh pod kostolom postaviť aj rodinnú kryptu? Preto a – z toho dôvodu, aby mohol byť na každých službách Božích.“  Ani raz nechýbal. Povedané tak trochu úsmevne. Je tam  – spolu so svojimi dvoma manželkami  –  aj tou prvou Ernestínou Madarászovou, bez ktorej už prišiel do Vysokých Tatier, ako vdovec  – vo veku 30 rokov – s stal sa kúpeľným lekárom v Starom Smokovci. Na jeho želanie bola exhumovaná a pochovaná v detskej truhle po jeho pravej strane. Je tam pochovaná aj jeho druhá manželka Elena Gilmingová, ktorá zomrela ako 26. ročná, po pôrode tretieho dieťaťa. Jej pohreb sa konal v ešte v nedokončenom chráme (hrubá stavba)   –  9. februára 1885  – dokončenie kostola bolo až v roku 1887 –  a  dnes je tomu presne 137 rokov. Zbieral veľmi usilovne financie počas letných sezón na dofinancovanie výstavby kostola. To sa podarilo až  po 11. rokoch od založenia osady Nový Smokovec. Oficiálnym dátumom založenia nového Smokovca je termín 1. júl 1876, kedy dr. Szontagh otvoril prvý liečebný dom.

     Dr. Szontagh plánoval výstavbu kostola, či kaplnky podstatne skôr, a to už v roku 1879, no jeho bohatá stavebná činnosť a nedostatok financií mu to nedovoľoval. Bol to veľký staviteľ a budovateľ, za 26. rokov postavil komplex svojho sanatória, ktoré malo až 26. budov, teda v priemere postavil  každý rok jednu budovu. Viacerí pacienti a moji  frekventanti na mojich pravidelných prednáškach sa  často  pýtajú, odkiaľ bral financie na tak bohatú stavenú činnosť. Bola to práve jeho druhá manželka, ktorá do manželstva priniesla bohaté veno a tak jej manžel mohol stavať. Ale iste, ženil sa z lásky. Ani to druhé manželstvo netrvalo dlho, ale bolo šťastné, ako aj to prvé. O deti sa potom starala jeho tretia manželka Helena Magyarová, s ktorou uzavrel manželstvo pred svojou smrťou.

     Dnes je tomu 137 rokov – od slávnostnej posviacky. Dovoľte opäť  malé historické okienko.  Bola to nedeľa, otvárací prejav pred vstupom do kostola  mal predseda prípravnej komisie Lumnizter. Služby Božie viedol biskup Potiského dištriktu Štefan Czékus, za asistencie konseniora Potiského dištiktu farára Samuela Justha a štyroch  kňazov na čele so seniorom XIII. spišských  miest, spišskonovoveským farárom Jánom Fábrym. Kázeň mal a starostlivosť o kostol prevzal územne príslušný, teda veľkoslavskovský farár Ján Schönviszner. Veľkoslavkovský spevokol pod taktovkou učiteľa Klimeka a Ambrozyho sprevádzal Neuhofer na harmóniu, ktoré sám do kostola daroval. Ti je hodno pripomenúť, že dr Szontagh vo Veľkom Slavkove pôsobil ako kurátor a od majiteľov pozemkov pod Slavkovským štítom si prenajal pôdu na stavbu svojich sanatórií. V tej vízii, ktorú mal a nidky sa jej nevzdal, napriek mnohým peripetiám. Po ukončení slávnosti sa potom slávnostný banket a pohostenie konalo v jedálni szontaghovských sanatórií, kde náš zakladateľ chrámu úprimne poďakoval všetkým, ktorí sa veľmi aktívne podieľali na príprave, ale aj stavbe kostola.

    Dnes to nie je žiadne  okrúhle výročie, ale predsa! Tento deň vždy veľmi intenzívne prežívam – niekedy tu doma, pod Slavkovským štítom, niekedy sa stane, že aj pri Jadrane – napr. minulý rok.  Už toľko rokov tu stojí tento chrám –  tento  biely maják pod Slavkovským štítom.  A  z tých 137. rokov je tých 35 „nepatrných“ už mojich. Ďakujem za to „odkrojenie“ z času, ktorý nie je samozrejmosťou, ale veľkým Božím darom. Vyznávam pri tejto príležitosti slovami žalmu môj obľúbený biblický verš: „Z Božej pomoci  môžem  chváliť Jeho slovo. Z Hospodinovej pomoci chcem chváliť Jeho slovo.“  (Ž 56, 11)   Roky bežia, čas plynie. Panta rhei..  Všetko je v pohybe..   Roky pribúdajú nielen nám, ale aj našim chrámom. Veľmi dobre sa mi slúži v kostole pod štítom. Nedávno bola na prehliadke kostola skupina z Nemecka a chrámom boli nadšení: Diese  Kirche ist so lieb,  klein und  gemütlich!“  V  preklade – „Tento kostol je tak milý, malý a   útulný!“ A to som im ešte povedal aj to, že istý brat farár, ešte z čias Československa, ktorý do neho pravidelne prichádzal na bohoslužby, ho nazval: „Kapesní kostelík“  –  die  Taschenkirche.   Ozaj veľmi dobre sa v ňom slúži, komunikácia s poslucháčmi je jedinečná, skoro ako v obývačke  –  niekedy je to ako rozhovor, pre úsmev.

     Szontaghovci tiu celkovo zanechali veľké dielo, z ktorého žijeme až dodnes. Vývoj Tatier predznamenali dopredu na viac, ako jedno  storočie.   A pridajme ešte 50 rokov  –  a tí, čo raz prídu aj po nás  – povedia, že táto šľachtická,  ušľachtilá rodina s ušľachtilým zmýšľaním poznamenala vývoj pod Slavkovským štítom aj na dvesto rokov dopredu, v tej vízii, ktorú mali, ktorej sa nevzdali. O nej často hovorím na prednáškach. Je skvelé ju mať a ešte lepšie sa jej nevzdať, aj napriek mnohým ťažkostiam a okolnostiam, ktoré zažili aj Szontaghovci vo svojom živote.    Dvaja Albertovia to vedeli presne vystihnúť, nimi zakončím – a  to, čo povedali obidvaja  plným právom vzťahujem na Szontagha seniora a juniora: „Hodnota človeka nie je v tom,  čo urobil pre seba, ale pre iných.“ (A. Einstein)  A ešte jeden citát od jedného Alberta: „Skutočne šťastní ľudia  sú len tí, ktorí hľadali a aj našli spôsob, ako môžu slúžiť.“ (A. Schweitzer)