Letná búrka 1505

    Júl, ako prvý prázdninový mesiac,  bol v znamení mnohých búrok. Tá prvá polovica tohto mesiaca priniesla bohatú búrkovú činnosť.  A teda až natoľko, že sa v Monkovej doline sa 11. júla 2024 odohrala tragédia, pri ktorej zahynuli dve turistky. Idete do milovaných hôr na turistiku  a tam nájdete smrť.  Vôbec v horách  nič neriskujte, ako mnohí, ani nepreceňujete svoje schopnosti a sily. Zastihne vás poriadna búrka! Tá od nepamäti naháňa strach.  Búrky sa bojíme. Možno ešte o to aj viac po tejto tatranskej tragédii ! Máme pred ňou veľký  rešpekt. Zažili ste ju, my sme ju zažili na lodi – počas letnej dovolenky pri Jadrane pre niekoľkými rokmi. Nebolo to nič príjemné! Až natoľko, že  manželka povedala, že na výletnú loď nikdy viac. Nemali sme ani pevnú pôdu pod nohami, viete, aké to je. A keď ju máme, aj vtedy sa búrky bojíme. Letná búrka vie byť zničujúca, život ohrozujúca. Ozaj s mnohými ničivými následkami. A ohrozujúcou aj samotný ľudský život. My sme v tomto roku pri Jadrane žiadnu nemali. Syn Samuel nás kontaktoval a vravel: „Nespomínate žiadnu búrku..“ A my mu na to: „Veď sme počas dvoch týždňov ani žiadnu nemali!“ A taká „ľahšia“ by nám aj dobre padla na osvieženie a svhlaenie do všetkých tých tropických horúčav..

     Letnú búrku zažil  aj náš reformátor  Martin Luther. Taká jedna, ktorej sa veľmi bál, bola 2. júla 1505, keď išiel z rodného Eisleben do Erfurtu. Aj jeho zastihla  nečakaná letná búrka. Tie prídu niekedy znenazdania. V biblických časoch to bolo aj tak, že ako rýchlo prišla, tak aj rýchlo odišla.  Také búrky sme zažili aj pri Jadrane, rýchle, svieže a občerstvujúce. Ale mnohé sú aj veľmi ničivé.  Luther sa je veľmi zľakol a bál sa.   V ohrození života  v hraničnej situácii života  dal sľub Pánu Bohu. No, ako katolík, sa modlil k svätej Anne slovami úpenlivej modlitby: „Svätá Anna, zachráň ma! Ak ma zachrániš, vstúpim do kláštora!“   Pán Boh ochránil Luthera, búrku prežil.  Koľko sme už takých búrok prežili v živote?  To nie je len búrka v prírode, aj Pán Ježiš  ju zažil na mori s učeníkmi a utíšil ju (Mt 8,23-27). Aj učeníci sa veľmi báli. Nemali pevnú pôdu pod nohami. V zúfalstve a kriku volali: „zachráň nás pane, hynieme!“  A Pán povedal svojim učeníkom: „Čo sa strachujete, ľudia, malej viery?“   A búrku utíšil. Nie všetky búrky takto končia. Už aj to som počul: „Keby to sa dialo aj dnes! Keby to Ježiš robil aj dnes!“  Búrky – to je obraz nielen pre tie búrky v prírode.  To sú aj skúšky, bolesti, utrpenie. Matka Tereza raz povedala, jej slová voľne citujem: „Prišlo do tvojho života utrpenie, bolesť a smútok.  Tak vedz, že je to blízkosť Božia – je ti tak blízko, že ti môže dať bozk.“ Ona sa takýmto spôsobom pozerala na utrpenie v živote  –  sú to duchovné bozky od Pána Boha venované konkrétnemu človeku, ktorý sa nachádza v ťažkej situácii. Ona tej bolesti a utrpenia vo svete zažila a j videla veľmi mnoho!  Venovala sa najmä trpiacim! A takýto pohľad na utrpenie sa nám ponúka aj nám dnes!  Jeho veľmi veľa aj dnes – všade na okolí!  Je to inovatívny pohľad na utrpenie. Málokedy sa takto na utrpenie aj pozeráme. Tak inovatívny a netradičný pohľad na búrku nám venuje aj kráľ  Dávid v celom 29 žalme.  Keď hrmí, prídu hromy a blesky, tak by sme si ho mohli čítať, mohli by sme sa ním dokonca modliť  –  a to najmä preto, aby  strach ustúpil a prišiel pokoj do nášho vnútra srdca. Nechať na seba pôsobiť Božie slovo, to je vždy veľmi dôležité a potrebné. Čím častejšie, tým lepšie. Tento žalm a jeho posolstvo je práve mocné v tom, ako nám vykresľuje Božiu moc a silu: „Hlas Hospodinov láme libanonské cédry,  Hospodin láme libanónske cédry. Hlas Hospodinov rozochvieva duby a lesy zbavuje lístia a v jeho chráme všetko volá: Sláva!“ Tak mocný je Boží hlas, ako hlas hromu a sila blesku. A kráľ Dávid vyznal ešte predtým:  „Hlas Hospodinov je mocný a velebný.. Hlas Hospodinov  zneje nad vodami, slávny Boh hrmí, Hospodin nad veľkými vodami.“   Tak takto je Boh prítomný v každej búrke, v jej sile a intenzite. Kráľ Dávid chce jej silu takto zvýrazniť a podčiarknúť na jej pozadí silu Hospodina. Nie je to deštruktívna sila a moc, je v mnohom tvorivá. Tá búrka v živote nášho reformátora bola veľmi tvorivá. Nebyť búrky, nevieme, kde by sme boli dnes. Nebola to žiadna náhoda, ako nič v našom živote sa nedeje náhodne. Aj tá búrka mala zmysel. Pán Boh je prítomný v búrke v prírode, je tak prítomný aj búrke života človeka. Aj v búrke môžeme vyznať:  Ježiš Kristus nie je mojou istotou PROTI  búrkam života, ale je mojou dokonalou istotou  V búrkach.. Nikdy mi nesľúbil ľahkú plavbu, zasľúbil mi jedine bezpečné pristátie.. A hoci nevidím na cestu pred sebou, aj keď ju nepoznám, On ju predsa zná.. „Lebo viem, komu som uveril..“  (2 Tim 1,12) O tých búrkach máme v našom Spevníku pozoruhodnú pieseň:

„Strašná búrka, keď tiahne, ťažké mračná zo všetkých strán, všetko v strachu keď vädne, že sa zatmel nebeský stan, Ty biediš však Hospodine, veď si Pánom neba, zeme, o tom nepochybujeme, ani v strachu hodine.. Moje búrky sú môj kríž, nedostatok i nemoci, čo ma k zemi tlačia níž, nepokoj vo dne i v noci. Ale k Tebe keď zrak svoj v modlitbe vrúcej obrátim, nová sila sa mi vráti a s ňou potešenia zdroj.“ (ES 528, 1 a 3)

   A ako to dopadlo s Martinom Lutherom a jeho vysloveným sľubom?  Do kláštora naozaj  vstúpil 17. júla 1505, teda po  dvoch týždňoch od onej silnej búrky.  Urobil tak    aj napriek nesúhlasu jeho otca, pretože ten chcel mať z neho právnika.   A Martin?  Vybral si ten najprísnejší rád – augustiniánov v Erfurte. Zvolil si teda tú ťažšiu cestu pre seba. Nijako si ju nezľahčil. Dnes máme tendenciu všetko si uľahčiť.  Nie je to vždy tá najsprávnejšia cesta pre nás. V tom čase byť právnikom  bolo vychytené povolanie (iste, aj dnes). Otec – baník sa videl v ňom. Svoje túžby pretavil do svojho syna Martina. To, čo sa nepodarilo jemu, chcel realizovať v živote svojho syna. Chcel, aby sa mal lepšie, ako on. Tak to často býva aj dnes a tiež to nie je tá najsprávnejšia cesta.  To, že vstúpil do kláštora – nemohli  uveriť ani jeho priatelia, ktorí ho poznali ako veľmi  veselého človeka. Luther si života užíval – po každej stránke. V kláštore si ho teda rozhodne nevedeli predstaviť.  Dokonca dva  dni stáli pred jeho bránou, či si náhodou ich veselý priateľ nerobí fóry. Nie nerobil fóry, do kláštora naozaj vstúpil, to nebol sľub daný len tak z ľahkej chvíle. Sľuby dané Bohu je potrebné naplniť. Múdry kazateľ napísal tie známe slová: „Ak urobíš sľub pred Bohom, nemeškaj splatiť ho, lebo On nemá záľubu v bláznoch: čo sľúbiš, to aj splň! Radšej nesľubuj, ako by si mal sľúbiť a nesplniť. Nedopusť, aby ťa ústa zviedli na hriech, nehovor pred Božím poslom: Bol to omyl.“ (5,3-5a) Luther tak aj urobil, bol v tom dôsledný!   A tu nám hneď prichádza otázka:  Ako my napĺňame naše sľuby dané pri konfirmácii, pri vstupe do manželstva, či pri Večeri Pánovej, keď sľubujeme polepšenie života.  Memento  z Písma svätého, aj od Martina Luthera –  radšej nesľubuj, ak by si mal sľúbiť a nesplniť. Ak dáš sľub, nemeškaj ho splatiť.  Tak je nám v tom príkladom. A to sa písal rok 1505!

    Dovoľte malé historické okienko do začiatku 16. storočia: letná búrka bola v roku 1505, pre vašu ilustráciu roku 1503 bola dokončená Mona Liza Leonardom da Vincim.  18. apríla  1506 bol pápežom Júliusom II.  položený základný kameň chrámu sv. Petra, ktorý stál jednotu kresťanov. V jeseni 1506, teda  po roku skladá v Erfurte Luther  posledné sľuby.   V apríli 1507 sa náš reformátor  stáva kňazom. 2. mája 1507 slúži svoju prvú omšu. 9. mája 1509 dokončil štúdium teológie vo  Wittenbergu a vracia sa späť do Erfurtu. V roku 15111 sa vracia späť na univerzitu do Wittenbergu, kde má zaujať miesto profesora. V roku 1512 sa stáva doktorom teológie a začína prednášať na univerzite. V roku 1513 zahajuje svoju kazateľskú činnosť, počas ktorej zažíva krízu viery. V roku 1515 pápež Lev X. podpisuje bulu o predaji odpustkov pre výstavbu chrámu a baziliky svätého Petra v Ríme.  Aspoň také malé historické okienko – v zmysle toho všetkého, čo nasledovalo po onej silnej búrke, ktorá nášho reformátora vlastne poznačila na celý jeho neskorší život.  Boh bol v búrke, ktorú zažil. Kde všade je boha my o tom nevieme. To je môj obľúbený biblický verš, ku ktorému sa často vraciam (1M 28,16). A čoskoro sa k nemu opäť vrátim!  

    24. júla 2024  má náš smokovecký chrám svoje už  137. narodeniny. Dr. Szontagh ho postavil na chválu a slávu Božiu. Prebýva v ňom Boh? Mal som pre niekoľkými rokmi problém s jednou sestrou, pacientkou, ktorá každý rok prichádzal na liečenie do tatier. Roky sme sa poznali a tak sme si potykali.  Veľmi často ma konfrontovala tým, že Pán Boh prebýva najmä v ľudskom srdci a – podľa jej slov: „Neprebýva v domoch  s vežičkami!“  A ja som jej často oponoval: „Mária, ako to vieš? Ako to môžeš tvrdiť, že kde Pán Boh je  kde Pán Boh  nie je!?“ Práve moja   jadranská séria (pre mojich odberateľov – s úsmevom) – to bol žalm 139, v ktorom Dávid vyznáva, kde všade Boh je: je aj  pri  tom najďaľšom mori, dokonca  aj v záhrobí, aj na nebesách.  Kde všade.. Prečo ísť  až tak ďaleko: veď On je tak blízko: „Obkľučuje ma zôkol -vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.“   V letnej búrke, v mojom utrpení – podľa slov a vyznania Matky Terezy. Je tak blízky, že nám môže venovať svoj bozk.   A pobozkať priamo môžeme iba toho, kto je nám blízky – fyzicky.   Oná Mária nemal merací prístroj, aby mohla  prehlásiť – tak Bohu tu je a tam nie je.  Keď  sa aj  tu – v tomto našom chráme v Novom Smokovci, v Tatranskej Lomnici, kdekoľvek inde – v tom vašom chráme –  Jeho slovo čistotne a úprimne káže a zvestuje, tak je tam prítomný.  Natoľko – nakoľko sa to Božie slovo úprimne a čistotne káže. Natoľko – nakoľko! A dnes sme spomínali aj na Jána Soloviča, ktorý do večnosti odišiel 10. júla 2022. Ten našim tatranským chrámom venoval exceletnú báseň, ktorú viacerí poznáte. Dovoľte odcitovať iba časť z nej: „Sto rokov tu stoja, malé, skromné, bez orloja..  V pohode leta, v závejoch zimy ich zvony srdciami zvučnými  volajú počúvať dobré slovo, vzácne posolstvo Kristovo, v Jeho milých príbytkoch.“