Dvojité oslovenia II

Mojžiš, Mojžiš (2 M 3, 1 – 22)

     O Mojžišovi máme v Biblii zaznamenané, že bol najpokornejší zo všetkých ľudí (4 M 12,3). O nikom inom to nečítame, ako práve o ňom. V jeho živote vidíme tri významné 40-ročné etapy života.  Určite to nie je žiadna náhoda.  Je to veľmi jednoduchá matematika – dožil sa 120 rokov (5 M 34).  Pán Boh ho pochoval a do dnešných dní nikto nevie o jeho hrobe. 40-tka ako číslovka  v Mojžišovom živote pomerne dôležitá. 40-tka ako číslovka v Biblii je pomerne častá –   aj čo sa týka dní, aj čo sa týka počtu rokov sa v Knihe kníh často pomerne  spomína.  40 rokov putovali Izraelci do zaľúbenej krajiny. Tá krajina nebola až tak vzdialená, boli by sa tam dostali rozhodne rýchlejšie, ale išli okľukou. Pán Boh ich takto viedol. Malo to svoj zámer a význam. Hlavne aj kvôli tomu, aby sa  na tej ceste  mnohému naučili. Mnohým nepríjemným veciam sa vyhli – napr. vojnové konflikty medzi okolitými národmi. Ale hlavým zámerom Božím bola jeho škola, do ktorej vstúpil opustením Egypta, domu otrockej službe.  Nám škola skončila, ale Božia škola stále trvá. Pán Boh nemá prázdniny. Učí nás stále – a my sa mnohému smieme v Jeho škole vyučiť aj počas letných oddychových dní. Pán Boh nám dopraje odpočinok, za ktorý sme veľmi vďační. Ale je to aj škola úžasu, najmä počas leta, keď  smieme cestovať a vidieť, čo všetko pre nás z lásky stvoril. Pripomeňme si aspoň tie najznámejšie biblické „40“ –  tak napr. : 40 dní sa spomína   v spojitosti s pobytom Pána Ježiša na púšti, 40 dní sa zjavoval svojim učeníkom po vzkriesení a potom vstúpil na nebesá. Mojžiš  umrel v požehnanom veku – ako 120 ročný na vrchu Nebo. V roku 2009 som mal jedinečnú možnosť tam byť. Nemôžem zabudnúť na tú turistiku na vrch Nebo. Po vystúpení na onen vrch mal úžasný výhľad do zasľúbenej krajiny, do ktorej jeho noha už nevkročila. Kochal sa, ako sa mi vieme dnes kochať, keď máme úžasné výhľady a panorámy aj v tom našom tatranskom prostredí. Moja osobná spomienka na tento vrch je stále veľmi živá. Je na nej umiestnený onen symbolický Medený had. A Pán Boh ho pochoval aj preto, aby o jeho hrob ozaj nikto nevedel, aby sa z toho nestalo nejaké pútnické miesto.

      V závere prvej  etapy života, keď mal Mojžiš 40 rokov, sa išiel pozrieť, ako sa darí jeho súkmeňovcom. Mučeník Štefan vo svojej obrane to spomína (Sk 7,23). Urobil tak aj z  pozície syna faraónovej dcéry. Vedel, kde patrí, príslušníkom ktorého národa je – toho Božieho – toho vyvoleného, toho najmenšieho spomedzi všetkých ostatných. Vedel, kde sú jeho korene. Vieme, kde sú aj naše korene.  Apoštol Pavel napísal o.i. aj túto krásnu vetu, na ktorú si často pomyslím: „Nevystatuj sa nad ratolesti. Ak sa však vystatuješ, (nezabúdaj), že nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba.“ (R 11,118)   Koreň nie nás. Vieme, kde sú naše korene. Vie o tom aj Mojžiš.  Prišlo mu veľmi ľúto tohto jeho súkmeňovca, ľudsky tomu veľmi dobre rozumiem. Vtedy to bolo to v réžii jeho tela  –  bol v rozkvete síl fyzických a duchovných. Možno aj v mnohej prchkosti a v zápale za jeho korene. Ukazuje sa ale, že žiadne telo sa nebude chváliť svojou silou v Božej prítomnosti. Po tom, čo zabil Egypťana, musel veľmi rýchlo  ujsť. Určite to osobne aj oželel. Možno aj mladícka nerozvážnosť – v počte dožitých 120 rokov, bol aj v 40-tke ešte „mladíkom.“  Potom sa oženil, zobral si Cippóru, dcéru midjánskeho kňaza Jetra (2 M15-22). A roky  pásol ovce pod Božím vrchom Chóreb. To trvalo ďalších 40 rokov. Viete si predstaviť 40 rokov bez žiadnej zmeny? Stále to isté každý deň! Bez zmeny.   Za tie roky sa nič neudialo. Vôbec nič! Vyháňanie a zháňanie stád oviec každý nový deň.  Rutina, či až nuda, povedali by sme. Monotónnosť a fádnosť v priamo prenose! Máme takú skúsenosť, že v našom živote sa vôbec nič nedeje. Každý deň odznova, bez žiadnej väčšej zmeny.  Každodenný stereotyp  života,  priam festival  všednosti a každodennosti. Život nám môže zovšednieť, keď nevidíme krásnu maličkostí každého nového dňa nášho života.  Tešiť sa z maličkostí v každom novom ráne, alebo aj večeri je garanciou, že sa nám život nestane fádnym. Ale ľahko sa to môže stať.  A často sa to aj stáva. Modlíte sa.. Neprichádza žiadna odpoveď. Ale Božie hodiny inak tikajú, ako tie naše.  Celkom vítame toto leto a jeho možnosti , ktoré nám umožnia zmenu našej každodennosti. Tešíme sa na prázdniny a leto, lebo to prináša aj zmenu do nášho každodenného života. Takto zovšednieť môže do istej miery aj manželstvo, to najintímnejšie spoločenstvo medzi dvoma ľuďmi na tomto svete . Aj z tohto dôvodu si mnohí manželia robia stále rande, ako kedysi. A je to v mnohom prospešné – do všetkých rodinných každodenných povinností, ale aj starostí. Na každé rande sme sa veľmi tešili! Či nie?

    Keď prišlo to oslovenie pre Mojžiša  pri horiacom kri (2 M 3,1-12), už ho tie myšlienky na službu živému Bohu  pravdepodobne  akosi aj opustili. Veď si myslel, že už končí. A hľa, prichádza tu jedno veľké prekvapenie zo strany živého Boha. Počíta s človekom aj v jeho 80-tke! Pán Boh má svoj plán s každým, aj napriek jeho veku. Napovedá o tom, žalm 90: „Čas nášho života je 70 rokov, pri dobre sile rokov 80.“  Na začiatku 90. Žalmu je napísané: „Modlitba Božieho muža Mojžiša.“  Bola to ale Božia škola v trvaní 80-tich rokov.. Taká dlhá? Tie skryté roky boli rokmi prípravy do služby. Mojžiš sa učí  vedome, či nevedome, že:  Boh je všetko! Škola pokory, ktorú potrebuje mať každý Boží služobník. Pokorná nádoba, do ktorej Pán Boh naleje svoj obsah – svoju silu. Asi aj pre tie prví dve „40“  sa stal najpokornejším zo všetkých. Boh určil chvíľu, kedy bude už do Jeho  služby zrelý.  Pán Boh vie, kedy je ten správy okamih!  Skryté roky má vlastne každý z nás. Ap. Pavel bol tri roky v Arábii po svojom obrátení  pri Damasku (G 1,18). Čo tam robil? Nič bližšie o tých rokoch nevieme, ale boli veľmi potrebné v jeho živote.  Mnohí sa púšťajú až do extrému, pri výklade týchto neznámych rokov v jeho živote. A tak ej to najmä aj v živote nášho Spasiteľa Pána Ježiša.  Jeho „skryté roky“  boli od 12. do 30. roku Jeho života.. Nemáme o nich v Biblii vôbec nič zaznamenané. Čo robil počas týchto rokov? Vyučil sa predsa  za tesára ! Učil sa otesávať drevo v dielni svojho pozemského otca Jozefa. Bola to dobrá škola pre Božieho Syna Ježiša Krista. Škola aj trpezlivosti pri opracovávaní dreva – s prípravou na službu „opracovávania“ mnohých ľudských sŕdc.  Žiadna filozofia, psychológia – práca s drevom, materiálom pomerne poddajným. A akým „materiálom“ budú ľudské srdcia?  My vieme, že mnohé poddajné, ale aj veľmi tvrdé. Práve mnohí sú v pokušení tieto skryté roky „odtajniť“ a poukázať na to, že Ježiš bol kdesi v Egypte a učil sa tam robiť zázraky a svoje kúzla. Úsmevné!  Aké veľké nepochopenie!   Ja osobne nemôžem sa rozhodne  porovnávať s tými všetkými, ale dovoľte len malú pripomienku: aj ja som zažil iba rok prípravy, rok trpezlivého  čakania, keď som  pripravoval vo svojom zamestnaní  na opätovné skúšky na SEBF. Mohol som si život zariadiť inak. Rok som čakal.  Bol to taký skrytý rok, bol iba jeden. Stálo mi to za to. Sám neviem a doteraz nepoznám všetky okolnosti, ale dnes to už nie je ani podstatné! Pracoval som ako poštár na Hlavnej pošte v Prešove. Roznášal som ľuďom po svojom rajóne na sídlisku Sekčov  správy dobré, aj zlé. Teraz už iba dobré.. Veľmi sa z toho teším! Rok prípravy bol veľmi prospešný. Vôbec som nič nestratil.  Práca s ľuďmi na rôzny spôsob je vždy prospešná.. Práca s posolstvom dobrej správy je tak potrebná. Ako ju podať, ponúknuť aj dnes. A vedieť prijať aj to, keď ju niekto, v tej slobode, ktorá bola nám darovaná, aj  odmietne.

     Je to vždy predivné oslovenie – to  po vlastnom mene.  Zachea Pán oslovil po mene iba raz (Lk 19,1-10) a videl ho po 1x!  Aj jeho mohol opakovane, no nestalo sa tak! Veď On nás pozná po mene. Prorok Izaiáš píše (Iz 43,1-2): „Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom, môj si ty.“   Patríme Bohu. Patríš Mu, ako Mojžiš. Z horiaceho kra počuje až na 2x, aby neprepočul : „Mojžiš, Mojžiš!“  Ďalšie dvojité zvolanie. Prichádza prelomová chvíľa aj v živote Mojžiša. Niečo sa končí a niečo celkom nové začína!  Má si zobuť obuv, lebo miesto, na ktorom stojí, je posvätná pôda. Predstavuje sa mu : „Som, ktorý som!“  Kto som ale ja? Mojžiš dobre vie, že je dosť nespôsobilý. Ale keď takto poznáva a hovorí, Boh dobre vie, že je spôsobilý. V jeho slabosti sa Božia moc dokonáva, ako píše ap. Pavel v 2. Korintským  12, 1-10. Pavlova skúsenosť je aj Mojžišovou: „Keď mdliem, som mocný!“ Veď  Božia moc sa v slabosti dokonáva. Keď človek vidí svoju nemohúcnosť, to je vždy  dobré znamenie. Už dozrel v škole pokory. Veď Mojžiš bol naozaj najpokornejší zo všetkých ľudí na zemi.  To ale trvalo, že?  A koľko rokov potrebujeme na to my? Ty a ja? Dnes myslíme a spomíname na Majstra Jána Husa a včera bolo Cyrila a Metoda.. Ďakujeme sa svedkov viery. Aj za Mojžiša.. Dnešná doba potrebujeme ďalších svedkov Božej pravdy. Pravdy, ktorú si nebudeme sami vyrábať, ale prijmeme tú – od Boha. Boží Syn Ježiš Kristus o sebe prehlásil: „Ja som cesta i pravda i život.“ (J 14,6)

    Aký dáme tomu všetkému celkový sumár a zhrnutie? 40 rokov v Egypte – Mojžiš sa učí, že je NIEKTO! 40 rokov v prítmí a šere všednosti  – popri každodennom pasení oviec – každým novým dňom učí sa, že je NIKÝM.  40 rokov na púšti – naučil sa, že Boh je VŠETKO a VŠETKÝM. Nie z vlastného rozhodnutia, ale v Božej moci. Na to smieme aj my očakávať. Na to zmocnenie a oslovenie. Po rokoch prípravy, školy ticha môže prísť niečo, čo sa vymyká doterajšej skúsenosti človeka.  Ak sa také niečo ešte v tvojom živote neudialo, môže to prísť. A možno to už prichádza..