Dvojité oslovenia I

sa v Biblii  spájajú vždy so zlomovými situáciami v živote človeka.. Z tohto dôvodu Hospodin sám,  aj cez svojho Syna Pána Ježiša Krista – oslovuje menované biblické  osoby až na dvakrát.. Nemáme to rozhodne prehliadnuť, aj keď sa tak možno už aj stalo.  V tom „zdvojení“ vidíme  záujem  o človeka, ku ktorému Boh sám v Kristu hovorí v tých najrozličnejších situáciach. V našich dejinách boli neraz zlomovými rokmi tie, ktoré končili najmä 8-kou (1848, 1918, 1948, 1968). Udalosti v bode zlomu v dejinách Izraela, ale aj jednotlivcov môžeme pozorovať v dvojitom zvolaní mena daného konkrétneho človeka, žijúceho v biblickej dobe. Ponúkam týchto sedem zaujímavých,  jedinečných, krátkych a sviežich príbehov. A podotýkam, že číslo 7 je podľa Biblie číslom plnosti. Ponúkam vám, milí naši čitatelia a priaznivci, úvahy (inšpiráciou mi boli zamyslenia Noela Beldona Reynoldsa) z našich biblických hodín ešte z januára a februára 2018 (čo bol tiež rok s  „8“ na konci).  Je hodno sa k nim vrátiť.. Nakoľko doteraz neboli ešte publikované, robím tak v tejto chvíli – v rámci nášho letného prázdninového seriálu na pokračovanie. Rozbehnime sa do leta – s novou minisériou na pokračovanie počas júla a augusta..  Prajem Vám lahodné a požehnané čítanie..

Samuel, Samuel (1 Sam 3,1-21)

    Žil v dome veľkého temna. Doba to bola v mnohom zložitá. Môžeme ju  pripodobniť  napr.  temnému stredoveku. Aj dnes často počujeme, že žijeme v ťažkej dobe.  Je to ako refrén, ktorý často počujeme v tejto súčasnosti. Som toho názoru, že každá doba má svoje ťažkosti. Akú dobu prežívali naši rodičia a starí rodičia? Alebo aj moji prapra-rodičia (István Priscák a Anna Lipovszski Priscsák) – pri hroboch ktorých sa aj ja neraz zastavím v mojej rodnej obci v Kojaticiach.  Ich náhrobné kamene dodnes stoja, takže  sa na nich nezabudlo, za čo  som osobne veľmi vďačný. Ich kvalitné žulové náhrobné kamene s dobre ešte stále čitateľnými menami sú pre našu rodinu veľmi vzácne a jedinečné.   Aj naši ďalší a mnohí evanjelickí predkovia a dejatelia to mali vždy veľmi ťažké. Nikdy to v minulosti nemali jednoduché. A my, ich potomkovia o tom vieme – a sme tu. Oni obstáli – len aby sme obstáli aj my a boli verní až do svojej smrti. Pán Ježiš nám všetkým, žijúcim v každej dobe hovorí: „Kto vytrvá až do konca, bude spasený.“ (Mt 24,13) Často vo svojich prednáškach pre kúpeľných hostí v Palace v Novom Smokovci spomínam príbeh Ľudovíta Wintera (1870-1968), správcu kúpeľov v Piešťanoch, ktorý ako príslušník židovskej náboženskej obce bol perzekvovaný za každého režimu  –  aj za Slovenského štátu, aj za čias nastupujúceho socializmu. A vytrval až do konca, napriek mnohým ťažkostiam. Bez dvoch rokov, dožil sa takmer 100-vky, mohol emigrovať a zostať v zahraničí u syna v USA, ale on sa vrátil do milovaných Piešťan, bez ktorých nevedel byť, žiť a existovať. Jeho ťažký životný príbeh v ťažkej dobe je v istom zmysle kópiou životného príbehu MUDr. M. Szontagha ml. (1882-1963) v Novom Smokovci.

       Na začiatku 3. kapitoly 1. Samuelovej, hneď v 1. verši čítame: „Slovo Hospodinovo  bolo v tých dňoch vzácne. Prorocké videnia nebývali časté.“ Hotová katastrofa!   Hospodin sa akoby odmlčal. Boli doby Božieho mlčania, ale aj hovorenia. Aj na to upomína začiatok 3. kapitoly knihy Kazateľ: „V etko má svoj čas..“  Pripomeňme si, že pred narodením Pána Ježiša Krista bolo asi 400 rokov úplného  Božieho ticha, či odmlčania sa, keď Boh neprehovoril cez nijakého proroka. Aká to musela byť ťažká doba, keď Boh k svojmu národu neposlal žiadneho proroka.  Aj z tohto dôvodu vystúpenie Jána Krstiteľa na júdskej púšti vyvolalo taký veľký a mohutný ohlas.  V našej dnešnej 1. časti seriálu nám autor 1. Knihy Samuelovej tiež ponúka obraz ťažkej doby, v ktorej žil chlapec  Samuel. Ukazuje  na kňaza Éliho a jeho synov. Žili prevrátene.  Ťažká doba v mnohom je ešte  aj znásobená tým, keď kňazi nežijú tak, akoby mali. Tak, ako sa to aj dnes často povie: „Vodu kážu a víno pijú!“  Tak tomu bolo  aj za čias M. Luthera. Aj z tohto dôvodu vzniklo dielo obnovy a reformácie cirkvi. Tak je tomu aj dnes, keď sa niečo káže a niečo celkom iné sa žije! Aj z toho dôvodu je potrebné neustále dielo obnovy v zmysle slov: „ecclesia semper reformanda“ (cirkev vždy sa reformujúca).  Íri majú veľmi zaujímavé príslovie: „Príde hodina, príde muž!“  Ktovie, z čoho to majú odvodené. Predpokladám, že je to odvodené len a len z minulosti  mužmi, ktorí zápasili a obnovu nielen cirkvi, ale aj  spoločnosti. Pri všetkej  úcte k ženám,  boli to väčšinou muži.  Potvrdzujú to aj dejiny svetovej politiky. Bol to aj Martin Luther King (1929-1968), ktorý sa preslávil svojim výrokom: „I have a drem“ (mám sen, mám víziu).  Aj jeho životný príbeh v ťažkej dobe to tiež potvrdzuje. Aj túto vetu často spomínam, pretože tento jeho výrok mal v roku 2023 svoje už 60. narodeniny, keď ho povedal v príhovore vo Washingtone  na schodoch Lincolnovho pamätníka 28. augusta 1963. Tento jeho plamenný prejav, ktorý trval iba 16.minút vstúpil do histórie môžete nájsť na youtube, v ktorom volal po rovnosti rás, proti diskriminácii černochov. A aká to bola doba, v ktorej žil on. A mohli by sme takto pokračovať ďalej a ďalej. A aká to bola doba, v ktorej vyrastali naši rodičia a naši starí rodičia. Zažili dve svetové vojny. My v našej generácii sme mali veľmi šťastné detstvo, bez akýchkoľvek konfliktov a vojen, ktoré by nás bezprostredne ohrozovali. Tým som len chcel naznačiť, že každá doba má svoje ťažkosti, vždy záleží len a len na nás, ako sa na ne pozrieme – z akého uhla. V tomto kontexte  niet doby „ťažkej“.. Dnešná „ťažká doba“ je v znamení slov, ktoré napísal ap. Pavel svojmu mladému spolupracovníkovi Timoteovi: „Toto však vedz, že v posledných dňoch nastanú ťažké časy. Ľudia budú totiž sebeckí, milovníci peňazí, chvastaví, spupní, rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, neláskaví, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, divokí, bez lásky k dobru..“ (2 Tim 3,1-10) A ďalej už nemusím pokračovať.   A nakoniec nám náš Pán nikdy nesľuboval  „ľahké časy“.. Práve naopak.. Nám, svojím nasledovníkom hovoril o prenasledovaní slovami: „Blahoslavení ste, keď vás hanobia a prenasledujú a luhajú na vás všetko zlé pre mňa, radujte sa a veseľte sa, pretože vaša odplata hojná je v nebesiach, veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.“ (Mt 5,1.12) Tieto slová vyslovil po svojej programovej reči na vrchu, po oných známych blahoslavenstvách.

     Vráťme sa však k nášmu Samuelovi. Hospodin na svoj ľud však nezabudol. Aký verný je Boh, ktorý posiela vždy a nanovo „svojho“ muža  –  ako svojho posla. Pre svoj ľud pošle Božieho proroka v pravej chvíli, pretože všetko má svoj čas. A v plnosti časov (G 4,4) poslal svojho Syna Ježiša Krista.  V dobe temna posiela  Samuela. Aj pred Samuelom tu boli proroci, ale priamo prorocká doba začína práve ním. Prorok – je spojovacím článok medzi Bohom a ľudom. Ak príde odklonenie, Hospodin vzbudzuje vždy nanovo prorocký hlas. Diagnóza ľudu je známa a jednoznačná: hriech.  Ľud Boží akútne potrebuje liek. Pán Ježiš Kristus hovorí: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale nemocní.“   (Mk 2,17) Samuel bol veľmi úspešným prorokom, hovorí nám o tom záver 3. kapitoly, verš 19: „Hospodin nedal padnúť ani jednému jeho slovu.“  Pri jeho účinkovaní prišlo tak dôležité a potrebné  pokánie do srdca Izraela (1 S 7,3-6).  Povolanie do prorockej služby opisuje priamo 3. kapitola. Hospodin ho oslovuje: „Samuel, Samuel.“  Dvakrát po sebe!  Sú tu oné prelomové časy. To málokto vie! Éli už vtedy  takmer nevidí, ale Samuel dorastá k postupnému  videniu pravdy Božej. Oči Éliho každým dňom slabnú, ale duchovný zrak Samuela  už „preziera“, aj keď hlasu, ktorý k nemu zaznieva, ešte celkom a na prvýkrát  nerozumie. Teda – nevie si s ním rady. Dozrieva doba súdu pre Éliho, ale aj hodina milosti pre nový začiatok Božieho ľudu.  Prichádza – tak veľmi potrebné brieždenie. Nebohý brat farár Bohdan Hroboň v jednej úvahe použil tento obraz, ktorý ma veľmi oslovuje a inšpiruje.

    Na Samuela volá hlas, keď práve spí v dome Hospodinovom. Jeho matka Anna ho tam odovzdala na výchovu kňazovi Élimu. Samuel sa zoznámil s mnohým, ale s Hospodinom nemá ešte osobnú skúsenosť. Zdá sa mu, že hlas prichádza zvonku, ale počuje ho vo vnútri. Hlas Boží je ako hlas ľudský, prichádza k človeku. Boží hlas má podobu ľudského hlasu, aby mu človek rozumel. Keby bol Éli verným kňazom Hospodinovým, tak by bol Samuel slovo Božie počul už dávno..  Zdá sa, že z jeho úst vychádzalo iba slovo ľudské. A čo vychádza z našich úst?  Ak ho počuje  po 1x,  nevie si s ním rady, nevie kto k nemu hovorí. Myslí si, že je to Éli. Ale nevie ho rozpoznať ani samotný  kňaz. Až na 3x – aby preniklo Éliho duchovnú hluchotu. Pre zaujímavosť – otázka Pána Ježiša Krista  adresovaná Petrovi bola zopakovaná tiež 3x – „Či ma miluješ?“  Kontext bol ale iný. Samuel hovorí: „Hovor Pane, lebo Tvoj služobník počúva.“  To jeho meno mu zazuní  v jeho ušiach, no najmä v srdci.. Je to zázrak počutia. To je niečo celkom nové! Eli chce následne  vedieť, čoho sa týkalo to slovo Hospodinovo. Tuší, že aj jeho a jeho domu, aj jeho synov. V 17. verši  je jeho zbožná odpoveď, ktorá sa neraz podobá tej našej : „Poručeno Pánu Bohu- dej sa vôľa Božia..“  Nepodobáme sa my v  mnohom Élimu? Myslíme si, že sa s tým už nedá nič robiť. Ozaj, modlitbou sa nedá zmeniť Božia vôľa? Keby bol  Éli činil pokánie, Hospodin by sa nezmiloval aj nad jeho domom? Učeník Peter činil pokánie a bolo mu odpustené. Žalostne zaplakal a bol očistený neskôr ešte aj inak – po spomínanej 3-násobnej otázke a jeho následnom 3-násobnom vyznaní: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mi milujem.“ ( J 21, 15-17)  Judáš sa pokánia vzdal a vyšiel do tmy.. A Samuelom ťažká doba temna končí.. Nech aj tento prvý diel nášho seriálu nás povzbudí a posilní v týchto  –  v istom zmysle  –  nie ľahkých časoch..  Zvládneme ich, ako aj naši predkovia, s účinnou pomocou nášho Pána, o ktorého živé slovo (Žid 4,12) sa môžeme oprieť. A sme veľmi vďační, že dnes, ako kedysi v minulosti –  nemlčí..