Z núdze – dostatok a hojnosť VI
Väzenie – núdza slobody
Mojím veľmi obľúbeným autorom je Marcus Aurelius (121-180), o ktorom vieme, že bol rímskym cisárom a zároveň filozofom na tróne. To už sa vie o ňom menej, alebo takmer vôbec (dočítate sa o ňom aj na našom webe – Filozof na tróne). Nebol kresťanom, bol stoikom. Má mnoho zaujímavých myšlienok. Mnohé sú veľmi blízke kresťanskému mysleniu. A mnohé sú veľmi motivačné. Literatúra práve tohto druhu sa u nás teší mnohej popularite, ale aj serióznemu záujmu. Ponúkam opäť jednu tých mnohých: „Náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky.“ Čo poviete ? Skvelý citát, že? Skvelá a ľahká filozofia, nič ťažké a zložité, čomu by sme vôbec nerozumeli. Naše myšlienky nás v mnohom ovplyvňujú a zároveň aj formujú náš život. Mali by sme si zároveň dávať aj veľký pozor, aký druh myšlienok k sebe „pripustíme“. Často nás priam prenasledujú myšlienky rôzneho druhu. Izraeliti, ktorí sa dostali z blahobytu Egypta do núdzneho stavu pobytu na púšti, kde bol akútny nedostatok všetkého, však v istej chvíli skonštatovali, že predsa im bolo lepšie, keď boli otroci. Síce neslobodní, ale s dostatkom všetkého, bez akejkoľvek núdze. To, že to bola aj núdza slobody, im až tak neprekážalo. Aj z tohto dôvodu mal predchádzajúci režim s názvom socializmus zásadu: chlieb a hry. Ak nebude núdza o jedlo a zábavu, všetko ostatné sa dá oželieť. Nakoniec – aj sloboda.
Aké myšlienky mal vo svojom srdci napr. apoštol Pavel, keď konal svoju misijnú cestu a písal listy cirkevným zborom a jednotlivcom. Akým druhom bolo jeho myslenie? To všetko nám prezrádzajú jeho listy. To ej tá najlepšia motivačná literatúra zo všetkých. Často také myšlienky nájdeme u autorov, aj u spisovateľov, kde by ste to možno ani nečakali. Honoré de Balzac, francúzsky spisovateľ má takú myšlienku, ktorú mám rád: „Tí, ktorí sú spokojní sami so sebou, majú zlý vkus.“ Nemajú motiváciu niečo vylepšiť, v niečom pokročiť, posunúť sa o niečo ďalej dopredu. A čo k tomu hovorí ďalšia myšlienka tohto spisovateľa: „Ušľachtilí ľudia sú vždy naklonení robiť z núdze cnosť.“ Veľmi to dobre vystihol. Na malej ploche je povedaného veľmi veľa. Opäť skvelé myšlienkové pojednanie, ktoré v mojom vnútri veľmi zarezonovalo. Túto myšlienku mi poslala sestra Lenka. Mám veľmi rád aj aforizmy nedávno zosnulého Tomáša Janovica, ktorý písal krátke a výstižne texty a myšlienky. Na malej ploche, v jednej vete, či neraz v pár slovách je povedané tak mnoho. Aj núdza je v mnohom prospešná a v osvoj prospech ju vedia „otočiť“ len tí, ktorí majú ušľachtilé zmýšľanie. Ušľachtilosť má teda rôzne prejavy – ušľachtilé myšlienky, ktoré nám nedajú skĺznuť napr. na tú najnižšiu úroveň, či nebodaj do oblasti primitivizmu. A ono sa to veľmi ľahko môže stať v krízovej situácii. Kríza a núdza je hraničnou situáciou v ktorej sa človek naplno odhalí – svoje vnútro, svoje myšlienkové pochody. Keby ste sa dostali do väzenia neprávom, nebodaj nejakým justičným omylom?! Apoštol Pavel sa dostal do takého stavu úplným neprávom. A nie raz, ani nie dvakrát! Čo by ste v takom prípade robili? Dnes, ak niekto obviní niekoho z niečoho, začína sa hneď oháňať právnikom. To je najbežnejšia reakcia – obranou je útok. Pán Ježiš bol tiež neprávom obvinený! A -mlčal. Ticho bolo jeho častou odpoveďou – vieme to z pašijného príbehu. Sám apoštol mal vzor vo svojom Pánovi. Mal vzor v Ježišovi – v Jeho postojoch, reakciách a odpovediach na podnety z okolia.
V známom príbehu, po uzdravení dievčiny, ktorá mala veštiaceho ducha, sa spolu so Sílasom dostal do väzenia vo Filipis (Sk 16,25-34). Ten príbeh priam milujem. Je v ňom manuál na núdzový stav, keď vás niekto z niečoho obviní – mohli kopať do dverí a sťažovať sa na „lampárni“, že je to nespravodlivé. Veď predsa nič zlé neurobili, pomohli iba dievčine, ktorú bolo potrebné oslobodiť z démonskej moci a poviazanosti. Čo oni robili v núdzovom stave – o polnoci spievali Bohu chvály – a všetci väzni ich počúvali. To bolo neslýchané svedectvo. Tí ľudia nikdy takých ľudí predtým nestretli, takých ľudí doteraz nepoznali. V kríze a hraničnej situácii svojho života ukázali stav svojho myslenia a podľa toho aj konali. O polnoci spievali Bohu chvály. Dá sa to? Dá! A Biblia to potvrdzuje. Nie je to vždy jednoduché, ale nie nemožné. Pán Boh o všetkom veľmi dobre vie. Nad všetkým je Božia moc, ako si to často sprítomňujeme od Veľkej noci. Pán Boh sa postará! On sa vždy postará. Ako – to už prenechajme priamo na Neho.. O polnoci sa dá spievať – aj v núdzi života. Tá polnoc v našom príbehu je práve obrazom mnohej biedy, do ktorej sa človek dostáva. Je to obraz aj mnohej nespravodlivosti a krivdy, ktorá sa tak často deje v tomto svete. Ako sme to už pri tejto téme nie raz pripomenuli: „Keď je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia.“ Za tých 35. rokov služby v našom tatranskom prostredí mám mnohé skúsenosti, že práve aj takáto bieda priviedla človeka k Bohu. Inak, keby sa nebolo tak stalo, s mnohými by som sa doteraz vôbec nepoznal. Pán Boh má pre každého svoju cestu. A každá je originálna a jedinečná. Tak, ako tomu bolo s reklamným sloganom na náš týždenník Život: „To nevymyslíš! To je život.“ V našom vydavateľstve Tranoscius na pokračovanie vychádzal kresťanský román: Pollyanna. Mapoval jej život od detstva po dospelosť. Počas celého života hrala zaujímavú hru: v každej situácii, nech by bola akákoľvek, sa vždy dá nájsť niečo, za čo môže byť človek vďačný. Pokúsme sa o to, aj dnes – aj za stav núdze, ktorý nás privádza k Bohu. A tí, ktorí majú ušľachtilé zmýšľanie, to môže otočiť vo svoj prospech a z núdze urobiť cnosť. Tak to urobili aj naši dvaja aktéri príbehu o polnoci svojho života.
Oni dvaja vo väzení, do ktorého sa dostávajú neprávom, berú na seba kríž tak, ako to robil sám Pán Ježiš Kristus. Ten ho zobral nielen obrazne, ale priam doslovne. A k tomu pozval všetkých svojich nasledovníkov tým známym slovom jeho prvej predpovedi utrpenia: „Kto chce prísť za mnou, nech zaprie sám seba, berie svoj kríž deň po deň a tak ma nasleduje.“ (Lk 9,23) Brať na seba kríž – znamená isť do núdze, problémov a ťažkostí! Ale kto by to dnes chcel? Kto by to dnes aj vyhľadával? Iste, nevyhľadávame to, že by sme sa chceli v utrpení priamo „kúpať“ – to by ozaj dnes ani nikto neurobil. Tak urobil iba sám Kristus, išiel vedome do bolesti a utrpenia, iste aj s obavami, ako to potvrdzujú Jeho slová modlitby z Getsemanskej záhrady. Ak niekto dnes neberie svoj kríž na seba – to slovo kríž by sme mohli nahradiť čím všetkým – kríž svojej núdze, obmedzenosti, krehkosti a smrteľnosti) – nie je Pána hoden. Pán nás pozýva brať ho na seba deň – čo deň. Ak sa budeme pred tým krážom neustále ukrývať, utekať pred ním, meniť ho na pohodlnosť, blahobyt, prosperitu a odmietne tak neisť kríž svoje premeny – nemôže byť Ježišovým učeníkom.
Poďme ešte na okamžik ku Kristovým apoštolom a stretneme sa s ľuďmi, ktorí vo svojich listoch a svojimi životmi jasne svedčia o fakte, že súženie, trápene a nedostatok, pokušenia a zápasy najprv našu vieru testujú a skúšajú, po tom veľmi zoceľujú. Za všetkým je to najmä apoštol Pavel, ktorýto opisuje vo svojej celoživotnej skúsenosti: „A nielen to, ale súženiami sa chválime, vediac, že súženie spôsobí trpezlivosť, trpezlivosť vyskúšanosť, vyskúšanosť nádej. A nádej nezahanbuje, lebo láska Božia je nám rozliata v srdciach, skrze Ducha svätého.“ (R 5,3-5) A je tu ešte jeden veľmi dôležitý text, ktorý nemožno opomenúť: „Ale vo všetkom sa predstavujeme, ako Boží služobníci: v mnohej trpezlivosti, v súženiach, v nedostatkoch, v úzkostiach, v ranách, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdeniach, v pôstoch, v čistote, v známosti, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v moci Božej, v zbroji spravodlivosti napravo a naľavo, v sláve, aj v potupe, v zlej i dobrej povesti, ako zvodcovia a predsa pravdiví, ako neznámi a predsa dobre známi, ako umierajúci a ajhľa žijeme, ako káraní a predsa neumorení, ako smutní, ale vždy veselí, ak ochudobní a predsa mnohých obohacujúci, ako nič nemajúci a predsa v moci všetko majúci.“ (2 K 6,4-10) Je to veľmi dôležitý text aj v rámci kontextu našej témy. Čím všetkým apoštolovia prešli a čo všetko na ceste nasledovania Pána zažili. Z núdze si urobili cnosť. To nedokáže každý, to dokáže iba ten, kto má ušľachtilé zmýšľanie. Aj vtedy, keď sa neprávom dostane do väzenia – a o polnoci spieva piesne na Božiu chválu. Sme k tomu pozvaní my všetci. Dnes opäť a nanovo.. V ťažkých časoch je potrebné veľa spievať a modliť sa.. A svet sa môže tomu tak čudovať, ak osa čudoval žalárnik, ktorý si mysleli, že všetci väzni utiekli. Oni paradoxne – zostali! A onen žalárnik sa im chcel veľmi podobať: „Páni, čo mám robiť, aby som bol spasený?“ Inými slovami: čo mám robiť, aby som aj ja o polnoci spieval Bohu chvály? A oni mu odpovedali: „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty aj tvoj dom!“ Viera k tomu vedie, viera to uschopňuje – spievať aj o polnoci, v núdzi života. A on uveril, dal sa pokrstiť a s celým domom sa veselil, že uveril Bohu.. Kiežby takých domácnosti bolo aj dnes viac..