Veľké veci Božie  (Sk  2,11)

     Slovné spojenie týchto troch slov  sa spomína v spojitosti so zoslaním Ducha svätého. V Lukášovej správe máme zaznamenané, že apoštolovia v jazykoch, ktorým sa nikdy neučili v jazykovej škole, hovorili:  veľké veci Božie (Sk 2,11).  Ekumenický preklad spomína: „..počujeme rozprávať o veľkých veciach Božích svojím jazykom.“  A všetci nad tým žasli. Nad tým, že hovoria neznámymi jazykmi, ktorým sa nikdy predtým neučili. Podľa môjho názoru boli užasnutí aj nad zvesťou o veľkých veciach Božích.  Tu možno hneď podčiarknuť, že „Božie veci“ nie sú žiadne maličkosti, ale vždy sú to veľké veci. V žalme 126 čítame zvesť pohanov: „Veľké veci urobil s nimi  Hospodin.“ Pohania to videli, hovorili si to medzi sebou, a až potom sa k tomu priznali aj Izraelci, oni sami to aj dosvedčili: „Veľké veci urobil s nami Hospodin.“  Akoby im „dodatočne“ dali za pravdu, že je to tomu tak.  Pre mňa to poradie nie je náhodné – najprv sa spomínajú pohania a potom Izraelci. A všetci spomínajú veľké veci Božie. Stále  ich tak vnímame aj my? Ako veľmi veľké? Či?

      Je za nami prvá polovica cirkevného roku – tá slávnostná a vstúpili sme do  bezslávnostnej. Spievame predspev: „Najsvätejší…“  Tlmočí nám veľké veci a veľké posolstvo. Hneď  po oslovení v chráme –  takto začíname..  Je v ňom prosba o zoslanie Ducha svätého. Dve rádové sestry sa ma nedávno pri jednej príležitosti opýtali, či počas Letníc máme duchovnú obnovu k Duchu svätému. V katolíckej cirkvi to majú, „špeciálne“ vzývajú Ducha svätého. A čo my evanjelici? Spomenul som im moju osobnú skúsenosť spred 10. rokov, pri 400. výročí Spišsko-podhradskej synody. K tejto príležitosti sa konali spomienkové služby Božie v Spišskom Podhradí 26. januára 2014, kde boli pozvaní aj zástupcovia zo Spišskej kapituly. Keď sa bohoslužby skončili, prihovoril sa mi, aj bratovi Pavlovi Povecovi z Gerlachova istý prelát (neviem akú mal presne hodnosť). A povedal nám: „Vy evanjelici máte úžasný introit (predspev), hneď v úvode bohoslužieb vzývate a prosíte o dar Ducha svätého.“  Niekedy nám musia  „iní“ pripomenúť, čo máme v našej cirkvi. Keď ho teda budeme spievať počas 26. nedieľ v bezslávnostnej polovici cirkevného roka, tak si môžeme na to spomenúť. A aj my prosíme, aby sme na službách Božích nedeľu, čo nedeľu mohli zažiť veľké veci Božie v našej duchovnej obnove. Je však pravdou, že o Ducha svätého prosíme aj v tej prvej polovici cirkevného roka, slovami: „.. Ducha pravdy zošli na nás..“

     Veľké veci Božie boli rozhodne náplňou prvého polčasu cirkevného roka –  Vianoce, Veľká noc a Letnice. Tak si trochu to všetko zrekapitulujme a zopakujme. Úsmevne k tomu hovorí aj tento citát: „Povedané bolo už skoro všetko, ale málokto počúva, preto má  zmysel to opakovať.“ (L. Pasteur) Pomerne rýchlo zabúdame a ktosi múdry povedal, že: „Opakovanie je matkou múdrosti.“ Iste, počúvame, pretože evanjelium Pána Ježiša  je duchovnými  bozkami pre naše uši, ale najmä naše srdce.  Aj keď pozorne počúvame, akosi rýchlo zabúdame, čo ste  určite postrehli a  aby nám to celkom neuniklo, tak si to opakujeme. Aj z tohto dôvodu sa v rámci cirkevného roka  opakuje advent, Vianoce, pôst.. A stále dookola!  Tie veľké veci Božie nájdeme v zvesti Vianoc a všetkých výročných ďalších sviatkov.   Tlmočí nám to  advent – to je brieždenie, to je úsvit Božej milosti. Advent je Božou inováciou!  Na advent sa pozeráme ako na čas očakávania. Niekto advent preskočí a má hneď Vianoce. Zdobí si stromček už začiatkom decembra. Advent má však  svoj hlboký význam. Je to predsa  doba očakávania  a aj naplnenia  dávnych zasľúbení. Izaiáš  700  rokov  pred narodením Pána Ježiša napísal: „Ajhľa panna počne a porodí syna. ..“ A pred Jeho narodením takmer  400 rokov Boh bol úplne ticho. Boli doby, keď Boh hovoril, bola aj doba Božieho mlčania. A potom na scénu vystúpil Ján Krstiteľ a vyvolal taký veľký rozruch, keď si  všetci  mysleli, že on je Ten Mesiáš. Advent – to všetko si pripomíname a ešte aj mnoho iného  – a má zmysel si to všetko opakovane pripomínať.  Na advent nedáme dopustiť a vždy ho veľmi doma intenzívne prežívame. Zdalo by sa, že vianočný príbeh, každoročne sa opakujúci, je nám už taký známy. A boli by ste veľmi prekvapení, ak by ste ho mali tlmočiť, že nejaké detaily nám neraz aj ujdú.

    Z vianočného kruhu, pomerne krátkeho, prejdeme do veľkonočného kruhu, (medziobdobím sú tri nedele: Deviatnik, Po Deviatniku a Predpôstna, keď spievame predspev: Najsvätejší), ktorý je najdlhší  –  počíta až 80 dní – 40 dní pôstu a potom 40 dní, keď Pán Ježiš prichádzal k svojim. Pred Veľkou nocou čítame pašie, ktoré prinášajú zmenu do programu našich bohoslužieb. Pôst je náročnejší, ako advent, ale veľmi obohacujúci. Počujeme naozaj o „veľkých veciach Božích.“ Je hodno sa do nich započúvať. Už toľké roky ich čítame a predsa nám detaily neraz uchádzajú. A je vždy užitočné a nám prospešné sa k nim vracať, pretože obsahujú Božie slovo. To je nadčasové a osloví nás vždy nanovo práve vzhľadom na našu situáciu. Mám skúsenosť, že pri opakovanom čítaní Biblie natrafím na verš, a vzhľadom na moju situáciu, ktorú práve prežívam, ho čítam ako po prvý krát  a veľmi ma oslovuje. A veľmi sa divím: „Ako je to možné, že tento verš som predtým nevidel?“ A možno máte aj vy takúto skúsenosť!  Aj z toho dôvodu – je potrebné čítať ho opakovane a nanovo, nikdy nevieme, ako nás práve v tú danú chvíľu osloví to nadčasové živé Božie slovo (Žid 4,12).  A tak je to aj s pašiami, tak je to aj s posolstvom celého  veľkonočného obdobia.

    Keď skončí, prichádza najkratší okruh – svätodušný, ktorý začína sviatkom Vstúpenia Pána, pokračuje nedeľou po Vstúpení, Svätodušnými sviatkami a končí sviatkom  Svätej  Trojice. Sviatok Vstúpenia Pána je v týždni, prehliadame ho už roky a pritom je tak veľmi  dôležitý. Je to vstupná brána k Letniciam –  ak by nebolo Vstúpenia, nebolo by ani Letníc. Má to veľmi veľké dôsledky pre náš duchovný život. Nie je to súkromná záležitosť nášho Pána, ale veľmi sa nás to dotýka. Ja som našiel „narýchlo“ niekoľko  dôvodov, prečo Pán Ježiš vstúpil na nebesá. Tak napr., aby nám pripravil miesto v nebi (J 14,3).  Pán to potvrdil v rečiach na rozlúčku: „Vám prospeje, aby som odišiel, lebo ak neodídem, Radca nepríde k vám, ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (J 16,7) Pán Ježiš vstúpil na nebesá, aby sa za nás prihováral u svojho nebeského Otca: „Kristus, ktorý umrel ba i zmŕtvych vstal, je na pravici Božej a sa aj prihovára za nás u Otca.“ (R 8,34)  V tomto kontexte v  prvom polčase liturgického roka spievame a prosíme v  predspeve: „Ó Ježiši, Tvoje.. (vtelenie, narodenie, umučenie, vzkriesenie, vstúpenie) –  daj nech nám hriešnym slúži na spasenie,  prihovor sa Otcu za nás a Ducha pravdy zošli na nás.“    Hľadajte ďalej dôvody, prečo Pán vstúpil na nebesá..  Určite nájdete ďalšie..

     A potom sú to letné a jesenné nedele po Svätej Trojici a spievame jedinečný predspev s prosbou o obnovu skrze Ducha Svätého. A určite aj  v tej bezslávnostnej polovici cirkevného roka počúvať o veľkých Božích veciach. Naše uši sa majú na čo tešiť, Pán Boh nás svojím evanjeliom duchovne bohato vybozkáva. Čo všetko máme v našej cirkvi, čo sa nám podáva a ponúka, čo neraz prehliadame, keď sa to tak často opakuje. V tom je to nebezpečenstvo prehliadnuť tie „veliké veci Božie.  Teraz sme si dali veľké opakovanie (s úsmevom) na priblíženie a sprítomnenie prvého polčasu cirkevného roka. To, čo sme prijali, môžeme zúročiť v druhom polčase. Máme jedinečné duchovné bohatstvo v cirkvi, nemusíme isť nikde inde, hľadajúc inde nejaké ešte iné duchovné „osvietenie“. Čo všetko máme doma, teda v cirkvi, čo nám pripomínajú iní, neraz aj veriaci z iných kresťanských cirkví. Pozrime sa na to aj takýmto spôsobom, nielen na samotný predspev, ale aj na ďalšie časti našich jedinečných služieb Božích. Máme nad čím uvažovať, premýšľať a meditovať. Veľké veci Božie sa dejú aj dnes. Tak trochu sumarizujeme – opakujeme a revidujeme, robíme duchovnú inventúru. Občas aj to je potrebné  – napr. v polčase  cirkevného roka. Tak to robíme neraz  aj v polčase života. To je 40-tka –  symbolicky. Keď píšem gratulácie  jubilantom v takom veku, tak im pripojím vinš, aby to, čo  prijali v prvom polčase života,  aktívne zúročili v tom druhom polčase – v tej ďalšej 40-tke, ak Pán dá. Izraelci sa počas 40.ročnej púte mnohému naučili – čo cenu má, čo nemá, nad čím sa možno pousmiať, nad čím možno mávnuť iba  rukou, čo nebrať vôbec vážne.  Tak je to vlastne aj s cirkevným rokom –  všetko má veľkú cenu, všetko prijaté bolo a stále je  „nadčasové“ – sú to veľké Božie veci, nad ktorými nemožno mávnuť iba rukou, či dokonca pohrdnúť a ich prehliadnuť. Prajeme si navzájom, aby v tom druhom polčase, aby sme to všetko vedeli aktívne, mocou obnovujúceho  Ducha svätého zúročiť –  v zmysle nášho aktívneho života viery, lásky a nádeje – v rámci zboru, aj celej cirkvi.