Z núdze – dostatok a hojnosť   III

Núdza Abraháma umocnená až  „na tretiu“

   Poďme ďalej v našej letnej téme. Opäť sa o niečo posuňme ďalej.  Iste, na leto by bola možno vhodnejšia iná téma, o niečo ľahšia. Venujeme sa núdzovému stavu človeka. A s núdzou sa stretávame aj počas leta.  Biblia je plná núdznych ľudí, do ktorého  ich stavu nedostatku  zasiahol sám živý Boh. Pán Boh koná zázraky. Tie sa nediali len a len v minulosti. Dejú sa aj v prítomnosti. Spomeňte si na svoju osobnú núdzu, ktorá sa milostivým zásahom Božím zmenila na zázrak. Nezažili sme to? Nezažili ste to? Ide to všetko pomimo nás? Určite nie! Opäť si niektoré núdzne biblické osobnosti, pre ilustráciu pripomeňme. Je ich celá plejáda a galéria a nám sa nepodarí všetky priblížiť. Vždy v úvode niektoré postavy spomeniem aspoň heslovite.  Veľmi aktuálny príklad na úvod dnes: Daniel v jame s levmi. Príbeh o ňom  nájdeme v rovnomennej knihe, v 6. kapitole. Do jamy s levmi sa dostal kvôli svojej vernosti živému Bohu. Bol vydaný kráľovský dekrét, že počas 30 dní – nikto nesmie predniesť modlitbu k inému bohu, než len ku kráľovi.  Keď dekrét uzrel svetlo sveta pre Daniela sa nič nezmenilo. Tak, ako predtým, aj po jeho napísaní vošiel do domu, do svojej hornej izby, kde okná boli otvorené smerom k Jeruzalemu. A kľakol si na kolená.. Robieval to predtým, urobil to aj po kráľovskom vydanom dekréte. Ten nič nezmenil na jeho postoji k Bohu a k rozhovoru s Ním na modlitbe.   Do akej ale  núdze sa dostal len a len preto, že bol verný Bohu!  Sestra Anna, ktorá bola na biblickej hodine minulý týždeň, si dala rehoľné meno práve po ňom – ako Daniela. Aj Danielom by bolo hodné sa zaoberať dlhšie.  Dostať sa do stavu núdze sa dne povie – dostať sa priamo do jamy levovej. Je to úslovie z Biblie a myslím, že sa pomerne často aj dnes používa. Byť v jame s levmi.. Čo poviete? To na prežitie asi nie je.. Ľudsky je to stratené.  Úplne a definitívne.  Jedine, že by Boh urobil zázrak a niečo urobil.. A ten zázrak sa predsa udial. A Boh koná zázraky aj dnes, v mnohej núdzi tohto sveta.  Boh je majstrom núdze.. A tak z núdze vzniká ctnosť.

     Dnes by sme si chceli všimnúť bližšie významnú biblickú postavu – Abraháma. Ten prežíval stav núdze – až na tretiu. My si to dnes chceme trochu detailnejšie  všimnúť, že tak tomu bolo najmä z  troch dôvodov.  Je hodný našej pozornosti. A chceme ho trochu „oprášiť“ a všimnúť si bližšie tie najznámejšie udalosti z jeho života.   Na Boží pokyn, nie z vlastného rozhodnutia vyšiel z bezpečia svojej domoviny a vydať sa na cestu do Kanaánu.  Je to prvý náznak, že krajina, do ktorej má vstúpiť, zohrá v dejinách spásy veľmi  kľúčovú úlohu. A stav núdze, ktorý potom tam nastal,  ho prinútil potom opustiť svoje už domáce prostredie, svoju komfortnú zónu a vybrať sa do nebezpečenstva a neistoty cudziny, priamo do Egypta.

     Núdza hladomoru. Abrahám opustil svoju krajinu a vydal sa do Kanáánu, čítame o tom už hneď v 1. Mojžišovej 12. kapitole. Touto kapitolou sa začínajú deje patriarchov Izraela.  Keď však prišiel hlad, o čom je zmienka v tejto kapitole, odišiel s manželkou Sárou do Egypta, kde ju vydával za svoju sestru. Podľa Biblie sa tak stalo minimálne dvakrát. Klamal, no boli utečencami a to bolo najmä kvôli prežitiu. V tom čase si vladár mohol nárokovať akúkoľvek peknú ženu a Abrahám to veľmi dobre vedel. Klamal – to ho neospravedlňuje, ale okolnosti ich prežitia v stave núdze boli veľmi komplikované.  Tam sa mu, aj napriek tomu,  celkom darilo, faraón však zistil, že je to jeho žena (pre rany, ktoré prichádzali na Egypt), potom ho prepustil aj so Sárou a so všetkým, čo mal. Egypt bola vždy obilnica, kde núdza rozhodne  nebola (jedine vtedy, keď bolo 7. neúrodných rokov, keď bol správcom Jozef). Do Egypta potom  išli aj Jozefovi bratia, keď bolo sedem úrodných a neúrodných rokov. Naša generácia nezažila núdzu hladu. Hlad je zlý, to vieme. Ézav prišiel domov z poľa veľmi  unavený a najmä veľmi hladný a predal svoje prvorodenstvo za misu šošovice (1 M 25,27-34) bratovi Jákobovi.  Ezav bol dokonca tak hladný, že išiel od hladu umrieť. Aj to poznáme, aj keď nie z vlastnej skúsenosti. Môj nebohý svokor Viktor zažil hlad ako dieťa. Dosť často to spomínal, mal vtedy slzy v očiach. Z  jeho rozprávania viem, že nič príjemné to rozhodne  nebolo.  Hlad dnes je  aj preto, že príliš veľa majetku je v niekoľkých pár rukách – a preto je tu tá mnohá  nespravodlivosť.

     Núdza neplodnosti.  To bola ďalšia núdza v jeho rodine. To ohrozovalo prežitie jeho rodu.  Už v 12. kapitole dostal zasľúbenie. „Urobím ťa veľkým národom..“ No nič sa dlho nedialo. Sára nerodila. Bola neplodná.  Plodnosť neznamenala iba schopnosť rodiť deti. Vytvorenie a vynosenie života sa považovalo za znak Božej priazne.  Veľa žien v Biblii  bolo neplodných. Spomeňme si napr. na  Jákobovu manželku Ráchel, za ktorú slúžil ďalších sedem rokov. Najprv dostal Leu, ktorá mala nevýrazne oči. Ráchal, ako Sára bola tiež neplodná.  Určite to považovala za kliatbu, to bol vtedajší dobový názor. Musela čakať sedem  rokov na muža, ktorého ľúbila, pokiaľ sa vydá za milovaného Jákoba a založiť si s ním rodinu.  Boh ju mal za to čakanie odmeniť!  Či?  Namiesto toho prišlo opäť  iba trápenie. A tak po vzore Sáry – tiež prišla vlastne s rovnakým názorom – dala mu svoju slúžku Bilhu a plánovala vychovávať jeho deti ako svoje vlastné.  Zdá sa, že to takto v biblickej dobe aj fungovalo. Jej sestra Lea rodila, no jej maternica bola uzamknutá.  Nemala vlastné deti a keď jej Boh dal sľub, že sa tak stane, považovala ho za nereálny.  Určite ju to potom neskôr veľmi prekvapilo, keď sa tak stalo. Predtým však poriadne zišla z cesty, keď všetko zobrala aj ona do svojich vlastných rúk, ako Sára. O živote Abrahámovej manželky Sáry  nevieme toho veľa, no vieme aj to, že veľmi skepticky vnímala mužov v žiarivých rúchach (anjeli), ktorí hovorili 90. ročným ženám, že budú mať deti (1 M 18,1-16).  A tak v tomto núdzovom stave  Sára radí, aby si vzal za ženu svoju slúžku Hagar, z ktorej sa narodil potom Izmael. Pomáhajú Pánu Bohu. Netrpezlivosť je  v tejto oblasti pomerne častá. Pán Boh má však  svoj čas. Pán Boh mnohé veci pripravuje na roky dopredu. Dával zasľúbenia o Izákovi,  najmenej ich mám dve – v 1. Mojžišovej 13,14-18 a 17,15-22.  Čas bežal a nič sa nedialo. Poznáte to – modlíte sa a nič sa nedeje. Pán Boh sľúbil, že jeho potomstva bude ako prachu na zemi, keď mu zasľúbil Izáka. Ale nič sa nedialo! A meno (podľa zasľúbenia daného Abrahámovi) – Izák (Jicchak) jeho vlastnej matke, ale aj otcovi  potom bude navždy pripomínať, že sa smiala, keď jej Pán Boh dal sľub o narodení syna. Pán Boh má svoj čas, ten prišiel  pre Sáru, aj pre Ráchel. Nakoniec obe získali, čo chceli. Pri Ráchel sa tak stalo  ani nie vďaka mandragore (1 M 30,14-15), alebo Bilhinej ochote, ale najmä vďaka jej modlitbách. Boh sa na ňu rozpomenul.  Po dlhom čakaní sa narodil  milovaný Jozef, na ktorého tak dlho čakala a ktorý potom neskôr zachránil ostatných bratov a celú rodinu (viď predchádzajúci článok).

     Existenciálna núdza. Tak dlho čakal na syna a teraz by ho mal aj obetovať? To, čo Boh žiadal, bolo nezmyselné (1 M 22,1-19). Na čo mi ho vlastne  dal, keď ho odo mňa teraz žiada naspäť?  Povedal Abrahám Sáre, čo od neho Boh žiadal. Povedal jej to, že to aj   urobí? To je otázka. Izákovi nič nespomenul, čo je pochopiteľné. Potreboval totiž, aby jeho syn spolupracoval s ním  a rozhodne ho nechcel  vyľakať. Časť o tom, ako Abrahám kráča na miesto, kde mal obetovať svojho syna sa nečíta ľahko. Dnes síce vieme, ako to dopadne, no Abrahám to vtedy vôbec netušil. O jeho hlbokej viere hovorí biblické miesto, keď hovorí, že sa vrátia k sluhom, keď sa pomodlia (1 M 22,5).   A je to vlastne aj svedectvo listu Židom, že keby ho mal aj obetovať, Boh by mu znova vrátil život (11,17-19). Je to poriadna dráma, no Sára zrejme z toho nič nevidela a nevedela a ani len netušila. Keby bol Pán Boh takto testoval Sáru, čo by spravila? Podľa toho, čo o nej vieme, je málo pravdepodobné, že by šla a osedlala osla a išla obetovať svojho syna. S niečím takým by zrejme súhlasila máloktorá matka, ktorá porodila dieťa. Často sa aj od nás vyžaduje ochota obetovať to, čo je nám najcennejšie. Boh od Abraháma však žiadal len a len to, čo On sám urobil v Kristu. Ponúkam vám viacero  analógií. Obetovanie Izáka je predobrazom obetovania Krista. Ako je Izák prvorodený a milovaný syn, tak je aj Kristus. Ako si nesie sám drevo na obetovanie, tak  Kristus si nesie svoj kríž a potom je zavesený na drevo kríža. Ako je Izák zachránený vierou, tak aj Kristus. Ako je baránok obetovaný miesto Izáka, tak je duchovný baránok Kristus obetovaný za všetkých nás.   Riadime sa takou vierou, akú mal Abrahám, alebo ideme svojou vlastnou cestou? Sára, ktorá zúfalo túžila po vlastnom dieťati, spravila rozhodnutie, ktoré navždy zmenilo dejiny. Lenže Pán Boh si ju aj tak vybral ako ľudské naplnenie zmluvy s Abrahámom, matku izraelského národa, ako Sáru, vašu rodičku (1 M 51,2) Aj napriek svojim mnohým chybám môžeme teda poslúžiť nebeskému Otcovi pri napĺňaní jeho najvyšších zámerov. Sára je dokonalým príkladom tejto nádhernej a komplexnej pravdy.

   Príbeh Abraháma je v mnohom pozoruhodný. Pán Boh náš skúša, či sme mu schopní dať to najcennejšie, čo máme!  Naša doba nie je o nič ľahšia, ako vtedy.. Abrahám  nám v mnohom môže pomôcť. A tak sa stalo aj na dnešnej biblickej hodine, keď mi spolubrat vo viere povedal, ako ho to veľmi oslovilo. To mi za tie roky doteraz ešte nepovedal. Mal som pocit, že  tých biblických  informácií o Abrahámovi je už dosť – a prišlo predsa oslovenie. Nikdy nevieme dopredu, koho to slovo osloví. Ak len jedného, tak biblická hodina mala zmysel. Aj to zasľúbenie, ktoré je stále aktuálne: „Tak bude moje slovo, ktoré vychádza z mojich úst: nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná, čo sa mne páči, úspešne spraví, na čo ho posielam.“ (Iz 55,11)  Haleluja Amen