Otec, Syn a Duch Svätý

Milosť, láska a účastenstvo

   Učenie o Trojici nevzniklo nejakou náhodou, či náhodným objavom.  Bola to pôvodne vlastne obrana aj pred falošným učením vtedajšej doby. Učenie o Trojici nevzniklo ako záľuba v špekuláciách a nejakom filozofovaní. Vzniklo z praktickej potreby brániť kresťanské učenie pred hoaxmi vtedajšej doby a všetkými dezinterpretáciami kresťanských právd. Kresťanstvo vstúpilo do sveta, ktorý bol plný rôznych filozofických a náboženských názorov. Ak trochu viete niečo z histórie, tak viete aký to bol svet rôznych prúdov, filozofií, aj pohanského veštectva. Pre vaše informáciu a ilustráciu tej doby – kto si to mohol v tej dobe dovoliť, tak išiel za veštcom,  aby mu poradil a  vyveštil, kedy je najvhodnejšie ísť napr. k takému holičovi. (A čo dnešné veštenie, to len tak na okraj. Jeden televízny kanál sa len tomu venuje).  Z dejín teológie vieme, že učenie o svätej Trojici bolo potrebné vlastne na obranu pred deformáciami, ktorými bolo toto posolstvo veľmi  ohrozené. Učenie o Trojici vzniklo teda z týchto  praktických dôvodov – ako obrana (apológia) kresťanských právd. Aj túto informáciu potrebujeme mať, aby sme sa zamýšľali nad učením o Trojici a jej tajomstvom.  Pre mnohých ľudí to môže byť problém. Pre dnešného človeka je rozum mierou a kritériom všetkého. Nie jeden povie: „Pre mňa je môj rozum najvyššou mierou možných vecí. Čoho sa svojím rozumom nedokážem zmocniť, to jednoducho neuznávam.“ Tým nič nehovoríme proti rozumu, aj on má svoje hranice. A je dielom nášho nebeského Otca. Už to, že máme dar rozumu, je dôkaz Božej existencie. Čo všetko dosiahol ľudský rozum, v súčasnosti, v minulosti. A dnes často spomínaná umelá inteligencia. Iste,  dobrý sluha, ale zlý pán. Ľudský mozog, kde je sídlo rozumu, je to to najzložitejšie, čo v tomto vesmíre existuje.

     Je to predovšetkým veľké  tajomstvo, do ktorého svojím rozumom nijako neprenikneme. Ktosi múdry povedal: „Božie tajomstvá máme vzývať, nie ich skúmať.“  Pán Boh je pre nás nepostihnuteľným tajomstvom. Najväčšie tajomstvo zo všetkých možných tajomstiev. Dal nám o sebe poznať „niečo“, nie však všetko. Vieme o Ňom najmä a predovšetkým  to, čo potrebujeme vedieť pre našu spásu. To je ako ten  známy obraz vrcholu ľadovca, či jeho špičky,  z ktorého vidíme iba 1/10. Tých 9/10 je pre nás ozaj tajomstvom v mori.  Je ponorené v mori, vieme o ňom, no napriek tomu je to tajomstvo. Niekedy hovoríme o Pánu Bohu tak, ako by sme o Ňom vedeli už úplne všetko. Aj z toho musíme činiť pokánie. Pán Boh je nekonečne viac, ako si dokážeme predstaviť. Epištola k dnešnému sviatku je z 11. kapitoly listu Rímskym: „Ó, hlbokosť bohatstva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyspytateľné sú jeho súdy a nepochopiteľné cesty Jeho. Veď kto poznal myseľ Pánovu, alebo kto mu bol radcom? Alebo kto prv dal Jemu, aby Mu bolo treba odplatiť? Lebo z Neho a skrze Neho a pre Neho j všetko. Jemu slávy naveky.“ Ap. Pavel takto píše o tomto tajomstve.  Nepíše síce ešte o Trojici, pretože toto učenie počas jeho života ešte nebolo formulované. My už vieme, že tak sa stalo neskôr, predovšetkým z apologetických dôvodov. S úctou sa koríme pred týmto tajomstvom, práve dnes, vo sviatok Svätej Trojice.  Náznaky Trojice sú pomerne časté v Biblii, nie  ojedinelé. V tomto kontexte je jedinečným textom začiatok listu Efezským 1,3-14: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v nebeských veciach požehnal v Kristu Ježiši všetkým duchovným požehnaním.. V Ňom aj vy, keď ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse a uveril iste v Neho, boli ste spečatení zasľúbeným Duchom Svätým, ktorý je závdavkom nášho dedičstva, aby sme, ako Jeho vlastní boli vykúpení na chválu Jeho slávy.“  (odporúčam čítať celý odsek, ktorý je majestátnym úvodom do celého listu)  

     V našom texte na záver 2. listu Korintským kresťanom ap. Pavel spomína vedľa seba všetky tri osoby Trojice – čo určite nie je žiadna náhoda. Otec, Syn a Duch Svätý.  A každej osobe niečo špecifické priraďuje: „Milosť Pána Ježiša, láska Božia a učastenstvo Ducha svätého so všetkými vami.“ (2 K 13,13) V našom texte, dnes  na konci mája,   poslednú nedeľu v mesiaci, na konci slávnostnej polovice cirkevného roka sme v jeho  polčase. Keď sme  na konci jednej etapy, tak uvažujeme nad poslednými veršami 2. listu Korintským  – sú osoby Trojice menované vedľa seba tak, ako my ich dodnes používame, menujeme, spomíname  a citujeme.  Je to požehnanie pre všetkých čitateľov na záver listu. Beriem to tak, že toho aj prvého listu, aj toho druhého.. Je to požehnanie pre nás –  na konci slávnostnej polovice cirkevného roka. K Pánovi Ježišovi  je priradená –  milosť, K Pánu Bohu – láska, ak Duchu Svätému –  účastenstvo. Zamyslime sa nad touto trojicou pojmov. Je to veľmi obohacujúce.

     Milosť Pána Ježiša Krista   –  je Božia reakcia na tragickú vzburu človeka proti Pánu Bohu. Mohol nás nechať topiť sa v bahne, pre ktoré sme sa vlastne my sami rozhodli. Boh poslal svojho Syna, v tom sa prejavila Jeho láska ku nám všetkým. Ak sa to doteraz neskončilo v totálnej katastrofe, tak je to len a len vďaka milosti Pána Ježiša. A to účastenstvo  je krásne slovo (ekumenický preklad uvádza spoločenstvo)  – Boh nás zaopatril skrze svojho Syna – v moci Ducha Svätého. Keď mi z Vyšných Hágov z ústavu volajú k nejakému pacientovi vo veľmi vážnom stave –  tak mi tie zdravotné sestry často povedia: „Príďte ho prosím  zaopatriť.“ To je krásne slovo. A tak idem k pacientovi na Večeru Pánovu, či aj k modlitbe, keď už ju nemôžem prislúžiť, idem aj  do domácnosti, ku chorému, tak ma rodina požiada o duchovné zaopatrenie. Tak to neraz  povieme aj my sami, katolíci udeľujú posledné pomazanie, alebo  tiež to rovnako nazývajú   – zaopatrenie – na to, čo je pred ním, čo ho čaká. Na cestu na „druhý breh.“   Boh nás takto predivne veľmi zaopatril.  Pred odchodom Pán často vravel, že príde Duch Svätý (J 14-15-16). To zoslanie Ducha a náš podiel na Ňom a na tom všetkom, to je to prepodivné a preúžasné  účastenstvo Ducha. Duch svätý tvorí nového človeka, obnovuje ho, obnovuje všetkých nás.

       Keď si opakovane čítame tieto slová na konci 2. listu Korintským, tak to na mňa pôsobí ako Božia terapia. Neviem, ako na vás, na mňa áno. Nie, nie je to kresťanská mantra, ktorú by som si stále musel opakovať. Je to  Božia medicína a Božia terapia, ktorú môžete na seba nechať pôsobiť. Na všetko to, čím prechádzame doma, v našej rodine, v našej slovenskej spoločnosti. Na všetky naše diagnózy a stavy, strachy a úzkosti. Nie tak dávno som čítal veľmi zaujímavé pojednanie o strachu a úzkosti. Možno by nám padlo aj vhod, možno to, čo píše apoštol Pavel v závere listu, by mohol byť pre nás účinným liekom, dávkovaným nám po kvapkách. V súčasnej psychológii a filozofii sa rozlišuje medzi dvoma príbuznými pojmami – medzi strachom a  úzkosťou.   Pod strachom sa rozumie konkrétny strach – z choroby, zo zistenej diagnózy, zo skúšky. Je to niečo konkrétne, čo vieme opísať. Strach pred vojnou,  strach o deti vo svete atď atď. Úzkosť je  tiež strach, ktorý pociťujeme, ale nevieme ho bližšie špecifikovať. Stavy úzkosti sú bežné. Mnohí potrebujú naozaj odbornú pomoc. Dnes už to nie je ozaj ani žiadna hanba ju priamo aj vyhľadať.  My máme skvelého a jedinečného terapeuta, ktorý sa nám naozaj každému osobne venuje. Má k nám veľmi  individuálny prístup. Na stavy úzkostí pred slepým osudom – je liekom a terapiou práve to, čo spomína apoštol v závere listu – láska, milosť a účastenstvo. Aj Martin Luther tým prechádzal v stredoveku – jeho zápas veľmi dobre poznáme v jeho často kladenej otázke: „Ako nájdem milostivého Boha?“  Bičoval sa, trýznil sa – nič nepomáhalo. V tom čase to bolo v kláštoroch bežné. Mnísi medzi sebou súťažili – napr. kto najdlhšie vydrží sedieť na studenom. Takto hľadali Boha – a ešte aj inak. Bolo to mučenie, nebola to tá správna cesta. Bol to aj strach – ako uniknúť Božiemu hnevu a trestu. Náš reformátor však našiel milostivého Boha.  Bol to pre neho veľmi veľký objav, ktorý si samozrejme nemohol nechať iba pre seba. Podelil sa s ním so všetkými ostatnými a tak začala reformácia. Zdieľal to s ostatnými – to, čo pomohlo jemu, pomôže aj iným. A v konečnom dôsledku pomôže aj nám.  Už to nebol strach, či aj úzkosť z večného odsúdenia a zatratenia – dá sa mu uniknúť – v milosti nášho Pána. Je to jedinečný dar reformácie – je to aj pre nás jediná cesta. Je to útek k milosti, či do milosti Pána, do Jeho nepodmienečnej lásky a k účastenstvu – podielu na Duchu svätom. To je to, čo nazývame – posvätením. Duch svätý vedie človeka k tomu, aby sa skutočne a fakticky stal tým, čím je vo svojej podstate – tým, ako nás Boh Stvoril a k čomu všetkému dal nám predpoklady.

        Láska Božia, milosť Kristova a účastenstvo Ducha Svätého – to je skutočná Božia terapia na všetky naše úzkosti, ktoré v živote prežívame. A je ich nemálo. Je to pevný základ pre život – je to odvaha na náš každý nový deň. Je to Božia ponuka – môže sa to stať  naše krédom, pre náš život.  Je to účinná  Božia terapia, ktorú on sám prijal do svojho života – aj apoštol Pavel, aj náš reformátor.  Smieme to takto prijať aj my – to, čo pomáhalo im a mnohým ďalším, pomôže aj nám samým. A keď to pomôže nám (čo určite pomôže), ako dobrý recept to určite posunieme ďalej..