Z núdze  – dostatok a hojnosť  ll

Stratenosť –  je núdzou zmyslu

     Pokračujeme našou témou v druhej časti. Stav núdze (obrazne povedané) je stavom človeka po jeho páde a po vyhnaní z raja.  Vlastne od vyhnania z raja sme sa dostali do stavu núdze. Adam s Evou boli vyhnaní z raja, všetko stratili, ale čo im jediné zostalo, bolo manželstvo. Nemohli sa vrátiť do raja, ten vstup do neho bol strážený (1 M 3,24). Určite sa chceli vrátiť, ale už nikdy nemohli. Dostali sa do „núdzového stavu“. Tento návrat zo stavu odsúdenia do opätovného stavu prijatia Bohom vybojoval na dreve golgotského kríža náš Pán a Spasiteľ Pán Ježiš Kristus. Tomuto nášmu tematickému  slovnému spojeniu dobre rozumieme. Je to viac, než len slovné spojenie dvoch slov vedľa seba, či po sebe. Vyhnanie z raja – je vyhnanie do núdze a biedy, kde človek bude musieť v pote tváre pracovať a žena bude v bolestiach rodiť deti (1 M 3,14-19).  Tam, v stave núdze  sa priam začína náš ľudský rodokmeň. Človek si ju zapríčinil sám. Do takého stavu sa dostal z vlastného rozhodnutia. Božia ponuka bola ponukou raja a zabezpečenia.  Stav núdze privodil ľudský hriech. Žijeme v núdzi – snažíme sa vytvoriť si náhradu tohto strateného raja. Pamätáte si, že ak socializmus s jeho „vymoženosťami“ bol náhradou strateného raja – aj takýto pohľad bol aj na bývalé spoločenské zriadenie. Aj z tohto dôvodu tak u mnohých zarezonoval.

    Vlastne aj človek, ktorý sa ocitol v pazúroch hriechu, po prvom páde – v raji – sa sám nemohol zachrániť. Diali sa síce pravidelné obete  v jeruzalemskom chráme, ale tie nedokázali raz a navždy vyriešiť otázku ľudského hriechu a stavu odcudzenia od Boha. To urobil až Boh v Kristu, keď nám Ho náš nebeský Otec zoslal na prvé Vianoce. Boh v Kristu zostúpil, stal sa človekom. A zachránil nás na dreve golgotského kríža – svojou smrťou, nevinným umučením a smrťou. A núdzový stav pominul – v zmysle, že Boh raz a navždy vyriešil problém ľudského hriechu. Jeho Syn sa stal hriechom za nás, aby sme my boli v ňom spravodlivosťou pred Bohom (2 K 5,21). Z toho dôvodu nie je potrebné už viac prinášať zápalné obete – tak to vlastne konštatuje list židom v 10. kapitole: Obete prestali.

    V prvej časti našej série sme počuli a čítali, že aj choroba je stavom núdze človeka (J 5,1-9). Onen človek od jazera Betezda – bol vlastne v stave dvojnásobnej núdze – bol chorý – a mal teda nedostatok zdravia. No mal ešte jednu núdzu, či ešte  jeden handicap – nemal vôbec nikoho. Jeho samota bola núdzou blízkosti. Podstatou zla je vždy núdza – teda nedostatok. Pán Boh to vie však  vždy otočiť. U ľudí je to nemožné, ale u Boha áno (Mk 10, 27). Hľadajte ďalšie biblické príbehy, kde sa tak stalo. Nájdete ich mnoho. Tak tomu bolo aj v prípade Jóba, ktorý prežil hádam najväčšiu núdzu, do ktorej sa dostal. Bola to životná skúška, do ktorej sa dostal a v ktorej rozhodne obstál. Jeho manželka ho navádzala, aby zlorečil Bohu a zomrel. On jej povedal tie známe slová: „Aj ty vravíš ako nejaká bláznivá žena. Dobré prijímame od Hospodina a zlé by sme nemali prijímať. Pri tom všetkom  Jób sa neprehrešil svojimi perami.“ (Job 2,9) Tak to napísal ap. Pavel: „Nedaj sa premôcť zlému, ale dobrým premáhaj zlé.“  (Rim 12,21) A v doslove tejto knihy čítame, aké bohatstvo Pán Boh potom opäť požehnal Jóbovi, napr. jeho dcéry boli tie najkrajšie (Job 42,7-17). Bol to ten najväčší núdzny človek staroveku. Avšak jeho vieru v Boha táto núdza vôbec neohrozila a nezabila. Práve naopak, posilnila! Ako aj v prípade Jozefa a jeho životného príbehu. Dnes sa mu v pokračovaní našej série chceme vaic venovať.  Poznáme ho už od úplného detstva. Z tej žltej biblickej knihy – Biblické histórie. Na konci toho všetkého, čo zažil Jozef, potom, keď sa predstavil bratom: „Vy ste pravda  zamýšľali proti mne zlé, ale Boh to obrátil na dobré, aby tak učinil, čo je dnes zjavné, totiž, aby mnohých zachoval nažive. Teraz sa však nebojte, ja budem živiť vás aj vaše deti. Ta ich potešoval a vľúdne hovoril s nimi.“ (1 M 50, 20.21) To je pohľad – jedinečný a exkluzívny. Bratia proti nemu zamýšľali zlé, ale Boh to obrátil na dobré. Týmito slovami končí Jozefov príbeh, strastiplný a v mnohom priam dobrodružný. Bolo to dobrodružstvo s Bohom. Boh môže zmeniť núdzu človeka na blahobyt. Ale čo všetko mu predchádzalo? Mnohá bolesť bola  v jeho živote. Život Jozefa veľmi bolel. Ale čo bolí, to predsa raz prebolí. Vietor sa utíši po každej búrke, nech by akokoľvek zúrila. Jozef mohol zahorknúť na Pána Boha mnohokrát, no nestalo sa tak. V jeho príbehu nevidíme ani len náznak odcudzenia v jeho stave stratenosti.   Keď ho bratia predali, musel sa v ďalekom egyptskom svete cítiť úplne sám a stratený. V ktoromkoľvek bode svojej cesty mohol zatrpknúť a vzdať sa. Neurobil to.. Aj my by sme sa mohli vzdať Boha. A táto doba je na to ako stvorená. Zlo všade navôkol nás útočí v priamo prenose. Pocit stratenosti veľmi narastá a prudko stúpa. Prestavme seba samého na jeho mieste.  Ako by sme reagovali my? Takému pocitu, aký mal Jozef –  sa človek vo svojom živote nevyhne. Nemali iste takýto pocit niekedy. Má to všetko nejaký zmysel? Na čo je to všetko dobré? Stratenosť je núdzou zmyslu a dnes je to veľmi  častý fenomén. Po epidémii kovidu a tom všetkom, čo prišlo potom, čo prichádza priam každodenne – aký má to zmysel?  Mnohí, dnes hlavne mladí, ale aj starší nemajú zmysel života, alebo ho veľmi rýchlo strácajú. V tomto prípade príbeh Jozefa je veľmi motivačný.  Je dobre sa k nemu vrátiť, často sa vracať. Možno práve v tejto dobe o to viac.

     Nie je možné o tom všetkom hovoriť, čo Jozef zažil, možno len nejaké momentky. Poznáme ho z detstva. Zaujal nás. Oslovil nás mnohých. A oslovuje nanovo až dodnes. Aj formou rôznych filmových, či aj divadelných spracovaní. Ešte koncom roka 2016  ma zaujala anglická verzia formou muzikálu z roku 1999 s názvom: „Jozef a jeho skvostný plášť.“ Divadlo v Nitre uvádzalo dlhý čas Bednárikov muzikál: „Jozef a jeho pestrofarebný plášť.“ Jozefov príbeh bude oslovovať  aj tých, čo prídu po nás.. Príbeh z dávnych čias, tak aktuálny v dnešných časoch. Max Lucado konštatuje: „Rozprávanie o Jozefovi je jednoducho chuťovkou pred hlavným biblickým chodom, Ježišovým príbehom. Medzi oboma mužmi jestvuje veľmi veľa podobností..“  Pán Boh k nám mocne hovorí skrze biblické príbehy ľudí. Tento veľmi známy príbeh aktualizujeme do súčasnosti, aj keď pochádza z tak dávnych čias. Myslím tu hneď na člena nášho zboru, ktorý  sa volá tiež Jozef a ktorý mi pri jednej príležitosti povedal: „Ten celý príbeh je o mne!“   Tento príbeh  zaujal aj románopiscov, napr. Thomasa Manna s názvom jeho trilógie: „Jozef  a jeho bratia.“  Otec ho miloval zo všetkých detí najviac. Bol dieťaťom jeho staroby. Mal viaceré manželky, ale iba jednu lásku menom Ráchel. A tá láska k Ráchel, ktorá keď sa pominula a zomrela, pokračovala v láske k Jozefovi. Videl sa v ňom. Zahrňoval ho priazňou. Tá sa prejavila v pestrofarebnom plášti. Ostatní pravdepodobne chodili v zodretom oblečení, ale Jozef mal pravdepodobne vždy  pekné šaty. Po tom, čo  dostal nový plášť od otca ho jeho bratia  znenávideli ešte viac. Nebol to najlepší príklad otcovstva. Jákob ako otec zlyhal. Ako aj my mnohí otcovia – pri výchove našich detí. Ale Pán Boh aj napriek našim zlyhaniam chce nám na mnohé poukázať. A ja som nad tým pomerne aj dlho uvažoval, čo to je.. Čo to môže byť? Čo nám chce Boh ukázať?   Boh tak ozaj miluje. Až extravagantne. Jeho láska v tom najlepšom slova zmysle je až provokujúcou – ako ten Jozefov plášť.

      Jozef na to všetko, čo sa mu udialo v živote  mal iný uhol pohľadu.  Bratia proti nemu zamýšľali zlé, ale Boh to obrátil na dobré.  V hebrejskom origináli je použitý termín – „snovali“, akoby teda tkali. Ale Boh to všetko „pretkal“ svojou láskou. Zlo prišlo aj ku Jozefovi. Aj ku Dávidovi.. Dopustil sa cudzoložstva, to bolo zlé. No potom napísal  jedinečnú pieseň o Božej milosti (Ž 51), to bolo veľmi dobré.. Zlo tak často prichádzalo ku Ježišovi. Majiteľ hostinca vo vianočnom príbehu povedal Jozefovi a Márii, aby skúsili šťastie inde, lebo mal plno. To bolo zlé. Boh prišiel na svet na najskromnejšom mieste na tejto zemi. To bolo a je stále veľmi  dobré. A čo keby sa bol Jozef  vzdal Boha kvôli zlu, ktoré prišlo k nemu? Zla je mnoho. Útočí a doráža s novou silou. Cunami zla sa valia týmto svetom. Nebuďte medzi tými, ktorí rezignujú.. Boh nás vidí, rovnako ako Jozefa. Naša spoločnosť, naša rodina akútne potrebuje  Jozefa. Smieš ním byť v 21. storočí. Jozef vie vniesť milosť do dňa naplneného hnevom a pomstou „niečo“  veľmi ušľachtilé.. Smieš tak činiť v kresťanskej autorite – s účinným vplyvom aj dnes. Pán Ježši povedal, že sme soľou zeme a svetlom sveta (Mt 5,13-16) Naša spoločnosť, naši potomkovia potrebujú Jozefov. Naša generácia akútne  potrebuje Jozefov..  Slovensko akútne potrebuje zmierenie. Bez tých dnešných Jozefov – mňa i teba –  to rozhodne nepôjde..

Jozefov pestrofarebný plášť  na mnohé poukazuje. Jeho otec v mnohom zlyhal, ale Pán Boh nás napriek tomu všetkému mnohým obdaroval. Jozefov plášť je obrazom pre pestrosť nášho každodenného, ale aj sviatočného  života. Mnohí hovoria: „Zázračný príbeh!“ Vôbec nie! Tak „zázračne“ Pán Boh koná v živote s tým, s kým má plán. A to má predsa s každým jedným z nás..