Z R O Z U M I T E Ľ N O S Ť

     Opakovane si čítam príbeh zoslania Ducha Svätého, ktorý sa udial v Jeruzaleme v onen 50. deň po Ježišovom vzkriesení – a na 10. deň po Jeho vstúpení na nebesá. Opakovane, vždy znova a znova. A vlastne už ho čítam roky, spolu aj s vami. Ako ho čítame? Čítame s porozumením? Ako mu rozumieme? Ako mu rozumiete vy sami? Je ľahko čitateľný? Je v ňom niečo ťažko zrozumiteľné? Je pre nás dosť zrozumiteľný, čo nám autor chce týchto stručným opisom povedať?   Prečítajme si tento príbeh ešte raz – v knihe Skutkov apoštolov 2,1-13.  Je dobre pripomenúť, že autorom je evanjelista Lukáš. Tam, kde sa končí jeho evanjelium, tam pokračuje kniha Skutkov apoštolov.

     Prvá kapitola tejto knihy voľne nadväzuje na evanjelium a končí opisom, ako Mateja zvolia namiesto Judáša. A druhá kapitola hneď v úvode konštatuje, že boli spolu zídení na jednom mieste. To je predpoklad niečoho veľmi dôležitého, to je predpoklad, že sa niečo veľké aj stane.  Kedysi, keď  Biblia nemala kapitoly a verše, tak to bol jeden súvislý celok. Keď prišiel deň Letníc – boli to v Izraeli už dožinky. Učeníci boli spolu na jednom mieste, neodchádzali z mesta, pretože Pán Ježiš im dal manuál a návod, aby zostali v Jeruzaleme a očakávali zasľúbenie Otcovo (Sk 1,4). Oni boli spolu – v prvej kapitole je zoznam jedenástich (ešte bez Mateja) a bola medzi nimi aj Mária, matka Pána Ježiša Krista a jeho bratia. Oni boli spolu zídení, boli spolu aj mnohí židia, zbožní mužovia zo všetkých národov na zemi.   Boli spolu zídení na jednom mieste – v jednom meste. Tak, ako my dnes, ako sme boli zídení včera, ako sa pravidelne schádzame v pravidelnom čase a v pravidelné dni – na naše stretnutia. Ako boli zídení tí včera v Batizovciach na službách Božích v priamom prenose na RTVS. Ako mnohé generácie pred nami, ako mnohí aj po nás – veríme. Učeníci a zástupcovia židov z vtedajšieho známeho židovského sveta – ako o nich čítame – z tých všetkých krajín, z diaspóry – teda odvšadiaľ. A to je veľmi dôležité – Duch svätý nebude musieť isť „za každým“  a „naháňať“ každého (pre úsmev),  ale využije veľmi dôležitý moment, že všetci sú zídení na jednom mieste. A tak sa aj stalo. Ako sprievodný znak prišiel zvuk z neba, ako keď sa prudký vietor valí  – a začali hovoriť inými  jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. Boli to všetko jazyky národov, ktorým sa vôbec neučili v „jazykovej škole“, ktoré  neovládali, ale Duch im dával hovoriť. Muselo to byť úžasné a jedinečné! A tento div v Jeruzaleme  sa práve tak stal  aj preto, aby všetci tí židia tomu všetkému porozumeli. A stalo sa. Oni porozumeli. A uverili.. A my?   Jazyk, ktorý ste sa neučili, zrazu ovládate. A plynule v ňom hovoríte.  My vieme, aké jazyky sú dnes dôležité, čo všetko človeka vynakladá, aby sa cudzí jazyk dobre a plynule naučil. Brat farár Ján Grešo mal taký názor, že keď sa  dobre naučíte jeden jazyk, ten druhý a každý ďalší o to ľahšie už zvládnete. Keď po požiari a následne po obnove kostola v Tatranskej Lomnici prišla k slávnosti posviacky delegácia Svetového luteránskeho zväzu zo švédska, tak sa brat farár naučil po švédsky. A asi na to nemal ani veľa času. A všetkým to takmer v tej delegácii vyrazilo dych, konštatujúc, že sa im to nikde vo svete  nestalo, aby ich niekto pozdravil v ich rodnom jazyku, ale práve v Československu a priamo vo Vysokých Tatrách. 

      V tom čase boli teda v Jeruzaleme už dožinky, bola to veľká udalosť v Izraeli  a všetci tí účastníci slávnosti počuli vo svojich jazykoch hovoriť: veliké veci Božie. Nenápadné slovné spojenie troch slov: veliké veci Božie! Nebolo potrebné tlmočníkov. Zaobišli sa aj bez nich. Ak by tomu tak bolo, bolo by to náročnejšie, ale pre Pána Boha nie nemožné. Sami dobre vieme, že keď sa niekde tlmočí, ten čas sa trochu natiahne, je to o niečo „zdĺhavejšie“ a niekedy je to riziko, že sa môže stratiť aj základná myšlienka a idea. Tu nič také nehrozilo – všetko plynule, ako po masle – v Božej jedinečnej réžii. Pán Boh to mal veľmi dobre pripravené. Peter kázal, jeho kázeň je zaznamenaná v druhej kapitole. Bol to pôvodom rybár, ktorý mal neraz aj hrubší slovník. Teraz z cituje Starý zákon, neochvejne káže – čítajte jeho kázeň, aká je mocná v Duchu svätom. Nemusel si ju napísať na papier, Duch svätý mu dával hovoriť spontánne. Kázal zrozumiteľným jazykom, ktorému všetci dobre rozumeli. Tak kázali aj ostatní a nič nepochopiteľné a ťažko zrozumiteľné v tom nebolo. Žiadna ťažká teológia, žiadna ťažká exegéza – ako ja tomu hovorím  – zo života a do života. Tak by sme mali kázať – jednoducho, nie komplikovane, v ťažkých súvetiach a zložitých vetách. A aktualizovať slovo Božie do súčasných pomerov – to je prorokovanie. To nie je len zvesť o budúcnosti. Prorokovať –  znamená slovo Božie aktuálne kázať do danej doby – práve v danú chvíľu. Poznám sestru Evu, ktorá opakovane už niekoľko rokov chodí na liečenie do Nového Smokovca – oproti do kúpeľov. Poznáme sa už najmenej 10 rokov a vždy mi dopredu napíše, že sa teší do Tatier, kde sa slovo Božie tak aktuálne zvestuje. Vždy nad tým uvažujem, či to takto duchovne nezažíva v Bratislave, kde žije vo svojom zborovom spoločenstve. Som veľmi vďačný, že tejto aktuálnosti ma naučil môj bývalý brat farár Ján Midriak v Prešove, kde som vyrastal. Nie vždy som tomu, čo kázal rozumel, ale teraz viem, že to bola výborná a jedinečná duchovná škola. Lepšiu som ozaj dostať nemohol.

     Ide o aktuálnosť o zrozumiteľnosť zvestovaného Slova v živote cirkvi, zboru, aby sme si z každého stretnutia niečo konkrétne aj odniesli. Stačí jedna myšlienka, len aby bola – ako záchytný bod. Mne sa to často stáva, keď hostia, ktorí prídu do Tatier, mi pripomenú kázne a myšlienky, na ktoré som už dávno takmer zabudol.  A včera, keď som spomínal obraz vitráži,  viacerých to  zaujalo, že je to veľmi dobrý príklad. Tak rád, ako ma už dlho poznáte, veľmi rád používam príklady, aby to bolo zrozumiteľné. Oslovujúci je pre mňa predovšetkým Pán, ktorý čerpal námety pre voje kázne najmä z prírody.  A vera  obraz vitráži oslovil, že ich krásu môžeme  pozorovať len a len zvnútra chrámu. A ako je dôležité byť v chráme, teda byť vo vnútri v cirkvi, nie na periférii, ale v centre diania. (Na doplnenie zo včera – vitráže sú aj na novom susednom rím. katolíckom  chráme v Novom Smokovci vedľa nás). Ap. Pavel napísal v 1. Liste Korintským: „..ale v cirkvi radšej chcem slov zrozumiteľných, aby som iných poučil, než desaťtisíc slov nezrozumiteľným jazykom.“ (14,19) Išlo o dar hovorenia jazykov, ktorému sa vôbec nebránil v spoločenstve, ale len za tej podmienky, že má kto vykladať, aby sa budovala cirkev a spoločenstvo v nej (1 K 14,5). A v kapitole predchádzajúcej nám adresoval slová: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom.“ ( 1 K 13,1) Nad všetky duchovné dary pozdvihol lásku, lebo tá je najväčším duchovným darom. A keď písal list Galatským kresťanom, keď písal o ovocí Ducha, tak opäť na prvé miesto umiestnil:  lásku, potom radosť, pokoj.. (G 5,22)

Jazyk lásky je v súčasnosti – v našej slovenskej spoločnosti hádam najdôležitejší. Jazyk mnohých ľudí od pandémie zhrubol, stal sa vulgárnym. Spoločnosť je atomizovaná – aj názormi, aj spôsobom reči. Je to ako  kedysi v Babylone, kde ľudia stavali vežu. Položili si cieľ, postaviť ju až do neba, v tej pýche, ktorú vtedy mali. Vežu nedostavali, lebo im Pán Boh zmiatol jazyky (1 M 11,1-9).  Náš Babylon (chaos a zmätok) je podobný tomu biblickému. Ľudia si vôbec nerozumejú, aj keď hovoria tou istou rečou – v našom prípade po slovensky. A to sa často stáva,  že hovoríme tou istou rečou a ten oproti nám nerozumie a opýta sa nás: „Tak o čo ti ide?“ A vy ste odrovnaní a opakovať sa vám to už naozaj nechce.  Potrebujeme vskutku univerzálny jazyk, ktorý nebude potrebné tlmočiť a prekladať.  Je to jazyk lásky, ktorý je dobre zrozumiteľný všetkým. Ten jazyk lásky potrebuje naša krajina, potrebujeme zmierenie. Teraz je na to veľmi vhodná príležitosť! Chopíme sa jej? Udalosti z víkendu a dnes nasvedčujú, že sa tak zrejme neudeje. Nie je ani vôľa, ani ochota. Je tu len samé obviňovanie a ukazovanie prstom na iných. Naši politici naozaj nič iné nevedia. Vieme to lepšie my? Sme v tom lepší, že ten jazyk lásky používame vždy a hovoríme ním pravidelne? Sme na tom oveľa lepšie? Netýka sa to zmierenie naozaj všetkých nás?

     Naše súčasné Letnice ponúkajú východisko. Letnice znamenajú obnovu – po Babylonskom zmätku a rozdelení. Čo sa pri veži „roztrieštilo“, to bolo na Svätodušné sviatky zjednotené Duchom svätým.   Nie je to žiadna teória. Je to  ponuka do týchto dní. V zrozumiteľnom  jazyku lásky hovorili mnohí, ktorí tu ešte nedávno boli. Dnes s láskou spomíname na sestru Jolanu Rothovu z Pod lesa, ktorá by sa dnes dožila svojich 103. narodenín. My domáci vieme že tých 101 –  sa v roku 2022 aj dožila – a do večnosti odišla na jeseň daného roku. Mala zásadu: „Ísť pravidelne na chotár Božieho slova.“  To žila vo svojom živote počas celého jedného storočia. A to je už čo povedať! Hodné nasledovania. A keď už tu nebývala, tak vždy sa ma po telefóne pýtala: „Pán farár, akú máte tému na biblických hodinách?“ A už sa ma to ozaj dlho nikto neopýtal – a chýba to.  A tak by ma to veľmi potešilo! A ešte jeden príklad v jazyku lásky. V nedeľu po Vstúpení Pána sme na službách Božích v Novom Smokovci mali návštevu z mojej rodnej obci – z Kojatíc.  Pani Jarmila Kušnírová, moja vzdialená príbuzná prišla  na služby  Božie s dcérou a s vnučkou. Pôvodne som myslel, že si urobili iba výlet a spojili príjemné a užitočným. Po pozdrave na záver služieb Božích, keď bola zároveň Nedeľa matiek, spontánne vystúpila dopredu a prečítala nám známu úvahu: „Prečo ženy plačú?“ V danej chvíli to bolo naozaj veľmi milé. Dnes som jej napísal poďakovanie, preto to aj tu uvádzam a spomínam.   Ženské oči asi ani jedny nezostali suché..  Nie je to skrze Ducha svätého, keď takto nás niekto pozdraví a dobrovoľne, v láske nás obohatí?!  Nebude to aj nás, domácich do budúcnosti  k niečomu spontánnemu  inšpirovať?  Ozaj nie je potrebné veľa. Trochu dobrej vôle a ochoty niečím prispieť pre vzájomné obohatenie. Prejaviť záujem o zvestované  Božie slovo – keď sa priatelia a milovníci Božieho slova stretávajú na jednom mieste. Prejaviť záujem aj takým spôsobom, ako sestra Jolana, naša dlhoročná verná duša v zbore a milovníčka Božieho slova.

     Ako si opäť čítam príbeh zoslania Ducha svätého v Jeruzaleme – nič iné mi z neho nevychádza, než len to, že Pánu Bohu ide o –  zrozumiteľnosť všetkého, čo sa vtedy udialo. Pánu Bohu išlo o to, aby všetci dobre porozumeli Božiemu posolstvu na prvé Letnice. Tak týmto sviatkom rozumiem – porozumieť Božej reči (bez tlmočníkov) a uveriť velikým Božím veciam!  A niekedy, aby ste tomu dobre porozumeli, nepotrebujete ani tlmočníkov, dokonca ani žiadne slová. Existuje kázeň aj bez slov, ktorej je dobre porozumieť. Na záver, k téme nášho článku, vám ju aj ponúkam. Istý kazateľ išiel navštíviť člena, ktorý sa vytratil zo spoločenstva.  Keď prišiel k nemu domov, našiel ho sedieť pri krbe, nakoľko bola zima. Prisadol si k nemu. A ticho sa dlhšie pozerali na oheň.  Po chvíli zobral do ruky kutáč a jeden uhlík oddelil – a ten začal následne hasnúť. Pozerali na neho spoločne, ako postupne chladne a prestáva žiariť.  Po čase ho onen kazateľ prisunul opäť do pahreby – a po krátkej chvíli  opäť zažiaril a rozhorel sa – a prudko zasvietil! A onen domáci bratovi farárovi povedal: „Najbližšiu nedeľu prídem do kostola!“  Bola to originálna kázeň bez slov, tak dobre zrozumiteľná a pochopiteľná. Také kázne potrebujeme aj my dnes. Ponúknime ich našim členom.. S láskou.. Predovšetkým s  jazykom lásky, dnes tak potrebným..