Pane, dobre je nám tu

Polčas leta je už za nami. Rýchlo to ubehlo. Len nedávno bolo v kalendári Cyrila a Metoda a Majstra Jána Husa – a prvý prázdninový mesiac je už minulosťou. Počas júla som prvýkrát v mojej službe krstil Metoda – v rámci služieb Božích v Novom Smokovci. Takmer všetci to ocenili, pretože na krste sa už dávno nezúčastnili – a to bola pre nich veľmi milá skúsenosť. Takáto odozva prišla v spätnej väzbe – aj to, že  Metod nie je už celkom „mŕtve“ meno. Priali si to aj samotní rodičia, tak sme mali milú rodinnú slávnosť vkomponovanú do rodiny duchovnej. Keď sa láme leto, prišla opäť vďačná spomienka na túto letnú horúcu nedeľu. Mesiace sa vymenili, júl vystriedal august, ktorý je pomenovaný po slávnom rímskom cisárovi Augustovi, v čase ktorého vládnutia sa narodil Pán Ježiš Kristus (Lk 2,1). A júl je zasa pomenovaný po vojvodcovi a politikovi Júliovi Cézarovi – v  archíve na našom webe nájdete články aj na túto tému!  Mnohé ste a sme už počas júla  realizovali a zažili, mnohé je ešte pred nami. Svet je plný zázrakov, ktoré sme si už akosi  zvykli, alebo aj ešte celkom neodhalili. Pripomína mi to citát dánskeho rozprávkara, po stopách ktorého som bol v máji 2019. H. Christian Andersen napísal:

„Svet je plný zázrakov, na ktoré sme si tak zvykli, že ich nazývame všednými vecami.“  

H. Ch. Andersen

 Ďakujeme za to všedné, aj nevšedné  prežité, za to, čím sme prešli aj s našimi blízkymi – a aj za to, čo má pre nás Pán ešte pripravené.  Dobre nám bolo tam, kde ste vy – a kde sme aj my  boli. Boli sme s rodinou tradične pri mori – a to je vždy veľmi požehnaný čas.  Ten čas sa však  nedá ani natiahnuť, ani predĺžiť – aj keď je tak jedinečný a exkluzívny a veľmi by sme po tom aj túžili.  Je originálny a „de luxe“ rodinne zameraný. Aj dovolenka má však svoj čas, aj prázdniny, ale tie ešte nekončia, čaká nás ich druhý polčas. Dobre aj nám spolu bolo pri Jadrane. Hory máme po celý rok, tak potrebujeme energiu mora, jeho šum, vôňu Jadranu a všetko to, čo je s tým spojené. Bývame pod Slavkovským štítim, vidíme ho každý deň, pozeráme dohora. Hôr a štítov si užijeme pomerne dosť, mnohí letní turisti práve prichádzajú kvôli nim do nášho tatranského prostredia.  Ozaj nám bolo dobre, rodinne, v kruhu blízkych. Niekedy (tak, ako aj pri nemocnom na lôžku) nemusíte povedať veľa slov, stačí – ak niekto je pri vás. Púha prítomnosť blízkeho úplne stačí. 

     Tak tomu bolo aj na hore Premenenia, na vrchu Tábor. Pán Ježiš Kristus a Jeho traja učeníci, ktorých brával so sebou (vzkriesenie Jairovej dcéry, Getsemane) boli tam s Ním. Veľmi rád a vďačne sa vraciam k tomuto príbehu. Učeníci tam zažili neobyčajné chvíle –  z Ježiša pozemského sa na okamih stal Ježiš večnosti. Celkový efekt bol na učeníkov veľmi pôsobivý. Aj sa toho tak trochu zľakli, pretože doteraz pravdepodobne nič také nezažili. Peter, ako hovorca kruhu učeníkov za všetkých prehovorí: „Dobre je nám tu, ak chceš, urobím tu tri stánky, jeden Tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi (Mt 17,4). Rozmýšľa asi takto: „Ej bisťu, to by chcelo tú chvíľu predĺžiť.“ Alebo ešte aj takto: „Chcelo by sa nám tu ešte zostať na nejaký čas.“  Túžba je veľká, emócia je silná – ej veru, ale sa to  nijako nedá. Oni sú na vrchu, musia zísť dole – tie „vrcholové chvíle“ sú iba okamžiky a sú nám darované (predchádzajúci článok). Tá chvíľa, akokoľvek je krásna, nepostojí, ale frčí ďalej.  To nám dá silu do všedných pracovných dní v tom „našom údolí“. Dole sa odohráva celé bytie človeka, dole v údolí sú naše každodenné boje, prehry, ale aj víťazstvá!  Nie je to rozhodne „sĺzavé údolie“, aj keď aj príde často čas aj pre  mnohé slzy. Aj veriaci smútia, ale inak, ako tí, ktorí nemajú nádej (1 Tes 4,13). Dole do údolia musia zísť, pretože „gro“ nášho života nie je „hore“, ale práveže „dole“.  Je pravdou, že práve veľké veci môžeme pozorovať len z údolia – a len malé veci vidíme iba na vrchole. Závisí to od miesta nášho pobytu a neraz aj od uhľa pohľadu. Práve tie chvíle na vrchole sú ako „energy drink“ do obyčajných dní. Chvíle tela a prázdnin, to čo sme už zažili, je mocným povzbudením do dní, ktoré sú náročné po dovolenke – v realite a nástupu do práce, či neskôr potom o mesiac aj do školy. 

     Skoro by sa dalo povedať – Pán Ježiš „nedovolí“ tú chvíľu predĺžiť, stánky sa stavať nebudú – dole ich čaká realita života. Niekedy aj náročná a plná nepokoja. A plná tých najrozličnejších búrok na rôzny spôsob. A tu by som vašu pozornosť chcel zamieriť na príbeh, ktorý sme možno aj v Jánovom evanjeliu neraz prehliadli. Mne sa to stalo, práve teraz zisťujem.  Je dosť nenápadný a má iba zopár veršov (J 6,16-20). Po horúcom tropickom dni sa učeníci chcú dostať na druhú stranu Galilejského mora. Zastihne ich búrka, počas ktorej však Ježiš nie je s nimi. Tá búrka rýchlo príde, aj rýchlo odíde. Zažili sme to aj pri Jadrane tohto toku v sobotu večer – 22.júla. A po búrke sa  hneď  aj vyjasnilo.  Skoro, akoby ju bol utíšil sám Kristus. Učeníci na mori bojujú o holý život a možno si aj vravia: „Keď toto prežijeme, bude to zázrak!“ A ten zázrak sa udial. No predtým si prežili svoje, búrka na mori dá zabrať. Ich hrdlá boli zachrípnuté, kričali a volali k Bohu o pomoc. Bola tma – o to bola búrka pre nich ťažšia. Nám stačí vietor aj na súši, aj ten  nám dá poriadne zabrať. Vietor, ktorý sme tu v Tatrách mali takmer pred 20-timi rokmi, keď sme prežili víchricu 19. 10. 2004 nám dal tiež zabrať!  A to sme neboli ani na mori. Mali sme pevnú pôdu pod nohami – a predsa sme sa veľmi báli. Vietor dá zabrať aj na súši, aj na pevnine, no hlavne na mori.  Vlny dorážajú, sú stále väčšie a väčšie. Tu čítame, že Ježiš kráčal po mori. Ale ako? Po vlnách – tých obrovských? Kĺzal sa nad nimi, vznášal sa nad nimi? Hneď nás napadne takáto myšlienka a spôsob, akým to mohol robiť. Kráčať po vlnách, to nie je vôbec jednoduché (a nám ľuďom ani nemožné).  Kráčať po vode, po mori a ešte k tomu aj po veľkých vlnách.  Nás by to zaujímalo, ale tá forma určite nie je dôležitá, ako práve to, že Ježiš prichádza ku svojim. Prichádza v pravú chvíľu, prichádza v pravý čas. Pre učeníkov je to ten  „najvyšší“ čas. Ježiš prichádza do stredu búrky – to je potešiteľná zvesť tohto nenápadného biblického príbehu. Ešte máme v živej pamäti našu jarnú sériu – „Ježiš v strede života.“  K tomuto seriálu by bolo hodno pripojiť ešte aj túto časť – Ježiš prichádza do stredu búrky – prichádza vtedy, keď tá búrka je priam zničujúca. A táto búrka môže byť obrazom pre búrky nášho života – pre naše problémy a ťažkosti, v ktorých sa neraz ocitáme. A tak sa deje aj počas leta a prázdnin. Ježiš neprichádza „až po funuse“, keď je problém vyriešený. Ježiš prichádza v pravú chvíľu  – a to priamo do epicentra diania, do búrky a jej stredu. My niekomu v slabej chvíli povieme: „Prišiel si až po funuse, kde si bol doteraz?“ To  Ježišovi nemožno vyčítať, aj keď aj taký príbeh máme v Biblii. Dovoľte len krátku zmienku o príbehu s Lazarom, keď jeho sestry dávajú odkaz Ježišovi, že: „Pane, ajhľa ten, ktorého miluješ je nemocný.“ Ježiš zámerne meškal. My to vieme, ale ako to muselo ťažko padnúť pre Máriu a Martu. Ježiš zámerne mešká, zámerne prišiel až po jeho pohrebe, či až „po funuse“, keď prišiel k jeho hrobu. My vieme, že to bol zámer Boží – aby práve na Lazárovi bola zjavená sláva Božia (J 11,4.5). 

     Pre mňa to bolo veľmi povzbudzujúce práve pri mori, keď som si čítal tento príbeh, keď o tom príbehu písal aj Max Lucado vo svojej knihe. Nikdy som si neuvedomil, ako práve pri Jadrane, že Ježiš k nám, „žijúcim v údolí“ prichádza vtedy, keď to najviac potrebujeme – do našich búrok a problémov. A vraví nám: „Ja som to, nebojte sa!“  Akú silu má Jeho slovo:

„Ja som – nebojte sa!“ 

Keď Ho zatýkali, povedal: „Ja som“, všetci ustúpili a padli na zem (J 18,6). Taká je Jeho autorita a moc..  A náš Pán povedal aj: „Ja som svetlo sveta..“,  „Ja som chlieb života..“ , „Ja som cesta pravda i život“, „Ja som pravý vínny kmeň..“  atď atď.. A všetky tieto mocné výroky sú zaznamenané práve v Jánovom evanjeliu.

     Ježišova prítomnosť uprostred búrky nás dokáže uspokojiť. Búrky, ktoré prichádzajú tak často aj k nám. S Ježišom sme v bezpečí, On je naše útočište. Môžeme precítiť Jeho pokoj. On ho nám zanechal – ten známy testament pokoja:

„Svoj pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam, nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje.“

J 14,27

Mnohým našim  hosťom práve toto slovo zarezonovalo v poslednú júlovú nedeľu na službách Božích v Tatranskej Lomnici a v Novom Smokovci. Tlmočili mi to pri východe z chrámu, pri podávaní rúk: „Brat farár, toto slovo som potreboval dnes počuť!“   Nech TO slovo povzbudí i vás cez tieto riadky nášho webu. Nikdy nevieme, čo nás osloví a duchovne podporí. Božie slovo má tu moc ! (Žid 4,12)  Svet nás v mnohom demotivuje, Božie slovo náš prudko inšpiruje. Blahoslavené sú uši, ktoré tieto slová môžu počuť. Aj tí, ktorí sa tých služieb Božích zúčastnili. A potvrdil mi to aj syn Samuel, ktorý bol s nami v danú nedeľu. A tak som veľmi povzbudený a vďačný – tou aj jeho spätnou väzbou. Vy, ktorí čítate tieto riadky, príďte medzi nás – do svojej duchovnej rodiny..  A tak myslím na slovo, ktoré máme zaznamenané v Biblii: „A ty si dobre urobil, že si prišiel.“ (Sk 10,33)