Augsburgské vyznanie a Ján Grešo
V našom cirkevnom zbore sme si v nedeľu 25. júna 2023 pripomenuli 493. výročie prijatia Augburgského vyznania a zároveň nedožité 90. narodeniny brata farára Jána Greša. Jeho stará mama mu to často kládla na srdce: „Vieš Janko, ty si sa narodil na 403. výročie prijatia Augburgského vyznania. Nezabudni na to. “ Je to veľmi pozoruhodné, že naše staré mamy ešte aj tento dátum nosili nielen vo svojej pamäti, ale aj vo svojom srdci. Takže je tu tá parabola od 25. júna 1530 – do 25. júna 1933, keď brat farár uzrel svetlo svetla vo Vavrišove. Môžeme to premostiť a aj spojiť s ostatnou nedeľou – 25. júna 2023. A zároveň sme konfrontovaní tým, čo vieme o našom vierovyznaní? Kolľko má článkov a ako sa volá hneď ten prvý. To včerajšie výročie nech je pre vás inšpiráciou a pozvaním zároveň.
Slovenská televízia pred istým časom odvysielala zaujímavý krátky film s názvom „Fínska svadba“ z roku 1969. Akoby ho nanovo objavili v archíve a ponúkli verejnosti v relácii „Noc v archíve“. Bolo to v čase príprav na Majstrovstvá sveta 1970 na Štrbskom plese. Bola to v tom čase aj istá propaganda na podporu vtedajšieho režimu na tému: náboženská sloboda v Československu. Odhliadnuc od toho – tento mini-film má svoju výpovednú hodnotu. Nižšie si ho môžete pozrieť celý.
Mňa tento dokument veľmi zaujal. Čím? Je na ňom brat farár Ján Grešo vo veku 36 rokov a sobášil fínsky pár z Helsínk – ženíchom bol 25-ročný Erkki Antero Vihtonen, ev. a. v. a nevestou bola Leena Maija Säkinnen, ev. a. v.. Ten si na uzavretie manželstva vybral práve prostredie Vysokých Tatier, malebný kostolík pod Lomnickým štítom v Tatranskej Lomnici. Film je veľmi krátky, trvá 2 minúty. Brat farár Ján Grešo v ňom vystúpil spoza oltára, vtedy ešte požiarom nezničeného kostola. A sobášil plynule v anglickom jazyku. A po sobáši sa konala svadobná hostina v neďalekom hoteli Grand Praha. Film kratučký, ale veľmi výstižný a originálny. Zabudnutý v archíve RTVS, ale nanovo objavený známymi humornými archívnymi bádateľmi. Obraz svadby je v Biblii známy najmä vďaka tej pamätnej svadbe v Káne Galilejskej (J 2, 1-10), ale aj podobenstvu o 10 pannách (Mt 25,1-13). Je to to prísť majúce – to, na čo všetci očakávame. To, k čomu spejeme každým naším prežitým dňom. Stretnutie s naším Pánom Ježišom Kristom tvárou v tvár. On je ženích, Jeho cirkev, ktorej sme súčasťou – je nevestou. Niet lepšieho a výstižnejšieho opisu pre opis večnosti, ako práve svadba a hostina – nám všetkým známy obraz z našej časnosti. O večnosti sa dá hovoriť len a len v obrazoch, ktorým rozumieme tak dobre v našej časnosti. Na svadbe každý jeden z nás už bol a sú mu tie obrazy veľmi blízke a dobre známe.
V jednej zo svojich už posledných kázní na konci cirkevného roka brat farár Ján Grešo (25.11.2012) na tému: očakávanie – povedal:
„Keď človek čaká nejakú veľkú, významnú udalosť, je tým preniknuté celé jeho vnútro. V myšlienkach sa ustavične vracia k očakávanej udalosti. Rozpráva o svojom očakávaní druhým ľuďom, a to s výrazom vystupňovanej radosti, takže tí druhí takého človeka niekedy ani dosť dobre nechápu. Očakávanie ovplyvní nielen jeho myšlienky, ale aj jeho konanie a celé správanie. Všetko, čo očakávajúci človek robí, je v nejakom zmysle orientované na blížiacu sa udalosť. Takúto situáciu pozná hádam každý zo svojho vlastného života. Nielen v krátkych časových úsekoch by sme mali byť ovplyvnení očakávanou budúcnosťou, ale celý náš život by mal stáť pod znamením očakávanej budúcnosti. Udalosťou, ktorú tak sústredene očakávame, mal by byť nie nejaký krátkodobý vzrušujúci zážitok, ale udalosť prvoradého významu: stretnutie s Pánom Ježišom Kristom.“
Svoju kázeň o očakávaní zakončil tými slovami:
„Zo všetkého povedaného vyplýva, aké je dôležité udržiavať v sebe veľmi vysokú úroveň očakávania stretnutia s Pánom. Aj my sme v stálom nebezpečenstve, že na jeho návrat zabudneme, alebo že táto myšlienka v nás celkom zakrpatie a nebude mať pre nás určujúcu silu. Preto by sme každé služby Božie, každú účasť na Večeri Pánovej, každé čítanie Biblie, každý pohľad na kostol mali chápať ako výkričníky, ktoré nás upozorňujú: Pán Ježiš príde, stretneme sa s ním. Už v časných dňoch by nás toto ovzdušie ustavičného očakávania, ustavičného orientovania sa na cieľovú udalosť budúcnosti priviedlo na veľmi vysokú úroveň ľudskosti, a perspektíva omnoho krajšia by bola pre nás pripravená vo večnosti.“
To, o čom tak vtedy a nielen vtedy zanietene a veľmi presvedčivo rozprával, sa stalo realitou. Odišiel do večnosti 17. februára 2013 – po predchádzajúcom úraze v električke. Osobne sa stretol s Pánom Ježišom Kristom. Matka Tereza povedala: „Zomrieť znamená – vrátiť sa domov.“ Pribudol teda ďalší účastník na nebeskej svadbe. Tej, ktorá sa nikdy nekončí. Tá fínska sa skončila pred viac, ako 50 rokmi. Aj tá naša vlastná, keď sme my sami vstupovali do manželstva. Hostina Baránkova sa však nikdy nekončí. Aj tieto slová rád citoval:.
„Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani do srdca človeku nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí ho milujú.“
1 K 2,9
To, o čom vedel tak strhujúco hovoriť, naplno už prežíva.. A s obľubou hovorieval: „Prvé slovo, ktoré povieme v nebi, bude: AHA! Bude to úžasný moment prekvapenia – kto tam všetko je a kto sa tam nedostal.“
Milo a vďačne si spomínam, ako sme sa s jeho rodinou stretli vo Vavrišove 22.júna 2013 pri príležitosti uloženia jeho urny v rodnej obci a jeho nedožitej 80-tky. Vtedy, pred viac, ako 10-timi rokmi som začal intenzívne premýšľať nad tým, ako ho pozdravíme k jeho k blížiacej sa 80-tke, keďže vo Vysokých Tatrách so svojou rodinou prežil celé jedno štvrťstoročie. Vôbec ma vtedy nenapadlo, že by to mohlo byť aj úplne inak. Z narodeninovej oslavy nakoniec nič nebolo. Niekedy sa nám stane, že na tú „Condicio Jakobei“ pozabudneme. Platí vždy, len ak Pán bude chcieť, budeme živí a vykonáme toto alebo tamto! (Jk 4,15) V našej cirkvi bol Ján Grešo v danom čase najstarší pracujúci farár dôchodca. Pracoval, slúžil, študoval naďalej. Aj jeho smrť nás všetkých zaskočila. Našla nás nepripravených. Smrť nás vždycky akosi dobehne a zaskočí. Aj keby už nemusela – po všetkom to, čo sa už udialo. Ale aj tá jeho vtedy nedožitá 80- tka, po 10-tich rokoch nedožitá 90-tka – je vlastne našou vďačnou spomienkou a oslavou života. Práve tak som prežíval pohrebnú rozlúčku s ním v Bratislave vo Veľkom chráme 23.02.2013, ktorý sa hádam vtedy zaplnil do posledného miesta. A tak sme na neho s láskou a vďačnosťou spomínali v Bratislave na Legionárskej v nedeľu – 16. apríla 2023 – pri príležitosti jeho nedožitej 90-tky a 10. výročia vzniku ich samostatného zboru.
Ktosi povedal, že s ľudským životom je to ako s básňou – nezáleží na dĺžke, ale na kvalite. V prípade Jána Greša bolo aj jedno, aj druhé – za tých jeho takmer 80 rokov života. Podarí sa nám to tak – nám ešte žijúcim? Nám, ktorí sme v službe na Vinici Pánovej? Nám všetkým ostatným? Deň pred mojou ordináciou do služby v cirkvi 8. júla 1989 mi vtedajší generálny biskup Ján Michalko odovzdal dekrét na fare v Prešove a povedal: „Vy brat Kušnír pôjdete do Tatier.“ Vtedy som zažil poriadny šok a sám pre seba som si v danej chvíli hneď povedal: „Po bratovi Grešovi do Tatier? Ufff.. Po takom kvalitnom kazateľovi a doktorovi teológie?“ To bolo moje vnútorné premýšľanie, ocitnúc sa zoči voči realite prijatého dekrétu ísť do Tatier. Teraz, po 34 rokoch tomu už úplne inak rozumiem. Teraz viem, že Vysoké Tatry – čo sa týka aj mojej služby, sú mojím údelom, ako tomu bolo aj u Jána Greša v prvom polčase jeho služby na Pánovej Vinici.
Jeho celkom posledná návšteva Nového Smokovca bola pri pohrebe sestry Emílie Koreňovej z Pod lesa – 11.apríla 2012. Posledná návšteva v cirkevnom zbore Vysoké Tatry bola v roku 2010, kedy sme si pripomínali 60. výročie založenia nášho samostatného zboru. Vtedy s takou ľahkosťou kázal o poľných ľaliách, o nádhere Božej prírody (Mt 6,25-31), nad ktorou dokázal tak žasnúť, ale aj o význame nášho cirkevného zboru v najmenších veľhorách sveta. Tatranské chrámy stoja pod vrcholmi Vysokých Tatier. A my vieme, že v našich chrámoch sa vždy v prvý deň po sobote deje niečo vrcholné. Tou nezabudnuteľnou myšlienkou je tá, ktorú odprezentoval pri tejto návšteve u nás:
„Končíme malou meditáciou o našich kostoloch. Na smokovecký kostol sa dá pozerať zdola a hore v pozadí vidieť Slavkovský štít, na lomnický kostol sa dá pozerať zdola a hore v pozadí vidieť Lomnický štít. Symbolika by mala byt jasná: Cesta k skutočným vrcholom ľudského bytia vedie cez slovo Božie zvestované aj v týchto kostoloch, cez živé Slovo Božie, ktorým je Ježiš Kristus. Prosíme Pána Boha, aby tento zbor mohol aj v budúcnosti osloviť mnohých ľudí, aj domácich členov zboru, aj návštevníkov Tatier.“