Byť spolu na jednom mieste

    To je  vždy veľmi  dobrý predpoklad, aby sa niečo výnimočné udialo. A môže sa to udiať aj dnes, keď sa cirkev zhromažďuje. A môže sa, pretože  doba zatvorených kostolov už skončila. Určite sme to „postrehli“ počas našej doterajšej púte, že máme predovšetkým  otvorený prístup k milosti Božej (R  5,1-2). A  – máme otvorený prístup aj do našich chrámov. Iste, nechceme sa obmedzovať  iba na ne, ale keď je cirkev spolu vždy v prvý deň po sobote, to je dôležitý predpoklad, aby sa niečo výnimočné a pozoruhodné stalo.   Bola práve  nedeľa, ubiehal 50. deň po Ježišovom vzkriesení. Bolo to v  Jeruzaleme a boli  práve dožinky, sviatky Letnice.  Všetci spolu sedeli  na jednom mieste. Zhromaždili sa vo veľkej dvorane a očakávali zaľúbenie Ducha, ako im to Ježiš „odporúčal“  pred svojím vstupom do nebeskej slávy (Sk 1,4). Na sviatok Letníc na nich  Ducha Svätý zostúpil a začali všetci hovoriť neznámymi jazykmi. Bolo ich „len“ 120 a všetci  „sedeli“ .. Potom ich však naplnila Božia moc, „dynamis“ – a viac už sedieť nedokázali.  Z ustrašených rybárov a vyberačov daní sa stávajú exkluzívni veľvyslanci Božieho kráľovstva. Sú nebojácni, smelí a priami. Peter po prvýkrát káže a smelo ohlasuje evanjelium a Biblia zaznamenáva, že sa obrátilo 3000 ľudí.  A bola tam aj Mária a Ježišovi bratia.  A všetci sedeli. Sedieť sa dá asi aj „na rôzny“ spôsob. Sedieť znamená, na prvé počutie  niečo veľmi  statické.  Bez pohybu, so založenými rukami.. Sedieť sa však dá aj  aktívne v očakávaní na zasľúbenie Otcovo. So zloženými, alebo zdvihnutými  rukami.  Duch Svätý ich však uviedol do zvýšenej aktivity – do mocného  pohybu.  Duch svätý uvádza vždy do pohybu.  Tí  12-sti  sa potom rozpŕchli do celého sveta a zmenili svet. Urobili tak mocou ohňa Ducha svätého. Mnohokrát si povieme, ako je nás málo. Je to iba v tom, že je nás ozaj málo? Veď s úsmevom niekedy konštatujeme, že „dobrého veľa nebýva!“ Potrebujeme   objaviť  opäť a nanovo moc lásky. Tá človeka úplne „rozpohybuje.“  Ak ju objavíme,  zmeníme starý svet na nový svet – silou lásky.  Biskup Michael Curry kázal na svadbe Harryho a Megan  v máji 2018. Mal vtedy pamätnú a priam nezabudnuteľnú dynamickú kázeň na tému – „Power of Love“ v preklade –  Sila lásky.  Božia moc a sila je láska.  Božia moc je dynamis – od toho je odvodený  známy dynamit.  A my vieme, čo všetko dynamit zmôže. Poznáme,  žiaľ iba jeho deštrukčnú činnosť. 

     Z prestrašených rybárov a vyberačov daní sa stávajú dôstojní reprezentanti – veľvyslanci Božieho kráľovstva.  Boli to obyčajní ľudia. Pán Boh používa obyčajných ľudí na svoje neobyčajné veci. Obyčajní ľudia s neobyčajnou mocou.  Svetový evanjelizátor  Billy Graham,  ktorý nie tak dávno zomrel vo veku takmer 100 rokov, kázal aj v bývalom Československu  a zvestoval evanjelium aj nášmu bývalému prezidentovi Gustávi  Husákovi. Pri jednej príležitosti tento „protestantský pápež“ povedal : „Keby sme z dnešnej cirkvi odňali Ducha Svätého, 95 percent aktivít  by sa nezmenilo.  Keby sme tak urobili v prvotnej cirkvi, 95 percent aktivít by sa úplne  zastavilo.“  Ak cirkev niekedy potrebovala Ducha Svätého, tak je to práve dnes. Potrebujeme ho v našich zboroch, v našich životoch. Potrebujeme Ho vzývať, očakávať na neho. Každý nový školský rok sme na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej  fakulte v Bratislave začínali vždy v prvú októbrovú  nedeľu službami Božími „Veni Sancte“ – príď Duchu svätý. Do dnešných dní mi zostala vždy živá a vďačná spomienka na tieto služby Božie s mocným nábojom a Božou dynamikou. Sedeli sme a očakávali. Sedieť sa dá aj aktívne. Sedieť sa dá ozaj aj so zloženými rukami.  Také „sedenie“  a stíšenie je vždy veľmi dôležité, aby sme vzývali Ducha svätého a prosili o Jeho silu, o silu dynamitu, ktorá by nás ešte viac rozpohybovala. Máme otvorený prístup k milosti, otvorený vstup do zhromaždenia, kde očakávame na Ducha Svätého. Niektoré situácie v našom zborovom živote však nasvedčujú, akoby sme na to aj pozabudli.  

    Na druhý deň, po zoslaní Ducha Svätého  išli Peter a Ján na modlitby a pri Krásnej bráne stretli chromého, ktorý žobral (Sk 3, 1-11). Povedali mu: „Pozri sa na nás..  Zlata striebra nemám, ale čo mám, to ti dám.. V mene Ježiša  Nazaretského vstaň a choď!“  Nato chromý muž vstal a začal poskakovať a chváliť Boha. Zástupy ostali v nemom úžase, lebo žobráka veľmi dobre poznali. Bol chromý od narodenia a mal viac, ako 40 rokov. Keď  si učeníkov predvolala Najvyššia rada, boli šokovaní. Na jednej strane stáli jednoduchí ľudia, neučení  rybári a na strane druhej strane uzdravený človek, ktorý žiaril šťastím a všetkým ukazoval, ako môže behať a skákať. Poznali ich, že sú to tí, ktorí boli s Ježišom. Aký paradox. Boli iba obyčajnými ľuďmi a vykonali  neobyčajný div. Dr. Lester Sumrall povedal:

„Boh používa iba obyčajných ľudí, preto je nás tak veľa.“

Cirkev je to spoločenstvo obyčajných ľudí s neobyčajnou mocou. Nedokážeme touto mocou zmeniť celý svet, ale dokážeme zmeniť aspoň jedného človeka. Ani nie my, ale práve Duch Svätý. Tak skákal a poskakoval,  tancoval pred truhlou Božou kráľ Dávid, ktorým vo svojom srdci pohrdla jeho manželka Míkal, Saulova dcéra (2 S 6,16). Dávid tancoval a poskakoval od radosti, keď bola truhla Božia  prenesená na Sion. Aj takto sa navonok prejavuje radosť. Ako prejavíme kresťanskú radosť my dnes? Za posledné obdobie sme akosi ustrnuli, pandémia nám dala všetkým  zabrať a nepridáva nám ani vojnový konflikt na Ukrajine. Máme sa prestať radovať?  Či máme v empatii s nimi zostať smutní? Myslím, že práve tak môžeme poskakovať, po naplnení Duchom Svätým a po uzdravení z našej evanjelickej vlažnosti  – a priam skákať. Možno aj to by bolo nejaké východisko, keď mnohí na našu adresu povedia všeličo. Aj to, že sme akoby „bez života“.. 

     Veľmi ma oslovuje z tých mnohých starozmluvných príbehov to,  že Mojžiš mal palicu, ktorá zakvitla nadprirodzeným spôsobom. Čo všetko v nej bolo? Mojžišove dosky s Desatorom, pretože Božia prítomnosť je vždy spojená s Jeho slovom. Bola tam  aj manna, ktorá symbolizovala Božie zaopatrenie. V živote, aj keby si prechádzal púšťou, Boh sa o teba kráľovsky postará. A do tretice bola tam aj oná  Áronova palica, ktorá zakvitla (Žid 9,4). Je to veľavravný obraz pre cirkev, ktorá môže chodiť v Božej moci Ducha Svätého. Kiež by sme zakvitli do duchovnej krásy aj my. Ako to hovorí jedna myšlienka: „Kde nás Pán Boh zasadil, tak tam máme kvitnúť.“ V Tatrách, pod nimi a kdekoľvek inde. Tak mi to často pripomínala verná čitateľka EPsT, sestra Eva Cabáneková z Komárna, ktorá medzičasom odišla do večnosti. Na každé číslo sa veľmi tešila a vždy mi po jeho prečítaní napísala: „Pozdrav od Dunaja – až do Tatier..“  Ten známy hudobný je od veľmi známej hudobnej skupiny Elán – „Od Tatier  – k Dunaju“, ja som ho počas niekoľkých rokov mal vždy práve v opačnom poradí.. A rád a vďačne na to spomínam..  

     So zoslaním Ducha svätého sa spomína vietor. Vietor, ale aj oheň sa v Biblii spomína ako prostriedok  na upútanie pozornosti. Mojžiš, keď pásol ovce svojho tesťa Jetra, tak zbadal ohnivý ker. To zaujalo jeho pozornosť. Podišiel bližšie, aby sa presvedčil, prečo ker nezhára (2 M 3,3). A v Jeruzaleme  to najdôležitejšie sa udialo na ľuďoch, žijúcich dole na zemi. Prišla dôležitá zmena. Už sa nehádali o miesta a „fleky“ v Božom kráľovstve (Mk 10,32-45), či kto je väčší. Po Letniciach dali miesto Bohu. Plným právom  väčšie miesto Bohu, aj na modlitbách. Už sa viac nezamykali zo strachu pred Židmi, ale išli do celého sveta. Už sa nekrútili okolo samých seba. Ale okolo Boha, ktorému dali väčší priestor v živote. Povedané slovami Karola Wojtylu  urobili  tzv. kopernikovský obrat – od zameranosti na seba – k zameranosti na Boha. Objavili nové centrum života so zameraním na Pána Boha. Ľudia sa potom nepýtali ani na vietor, ani na oheň, ale pýtali sa, čo majú robiť ? (Sk 2,37)  A čo sa stalo s apoštolmi, ktorí prešli takou veľkou zmenou?  Prestali myslieť na seba  a začali chváliť Boha, aké veľké veci s nimi urobil Boh. Situácia v cirkvi to vyžaduje aj dnes, tak to všetci  cítime. Menej človečiny a viac toho Božieho – aké veľké veci s nami urobil Boh (Ž  126,2.3). S nami a pre nás – mocou Ducha Svätého.