Ježiš v strede života V.
Vstúpenie
Naša téma pokračuje aj vo štvrtok, 18. mája, kedy slávime sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebesá. Pripomeňme si obsah predchádzajúcich zamyslení. Pán Ježiš prichádzal do stredu – do spoločenstva k svojim učeníkom. Prichádzal v prvý deň po sobote, v nedeľu. Hneď v onú nedeľu vzkriesenia, k večeru, keď boli učeníci zatvorení zo strachu pred Židmi. Prišiel opäť aj o týždeň. Všetko tomu nasvedčuje a zdá sa, že aj kvôli Tomášovi, lebo ten tam medzi nimi nebol. Prichádzal aj vo všedný deň, keď mali neúspešný rybolov. Prichádzal k nim, do ich stredu – vo sviatočný deň, ale aj vo všedný. To bola ich reálna skúsenosť počas 40 – dňového veľkonočného obdobia. A je celkom možné, že oni sami Ho vyprevadili zo svojho stredu, v 40. deň po Jeho vzkriesení. Boli stále jedenásti, ešte nestihli doplniť počet Dvanástich, to sa stalo až po Vstúpení. Duch Svätý im zjavil, že je potrebné kruh 12-stich doplniť učeníkom, ktorý by uzatváral kruh po Judášovi. Tak sa stalo, že zvolili Mateja. Opisuje nám to kniha Skutkov apoštolov – a lós padol na Mateja (Sk 1,15-26). A potom očakávali na zasľúbenie Otcovo, neodchádzali z Jeruzalema, podľa slova, ktoré dostali od svojho Pána (Sk 1,4). Do kruhu učeníkov sa zapojili aj Mária s Ježišovými bratmi (Sk 1,12-14). Boli pohromade, zotrvávali na modlitbách aj s ostatnými ženami. A potom povstal Peter so slovom ohľadom Judáša a potreby voľby učeníka, po ktorom zostalo prázdne miesto v ich kruhu.
Vráťme sa však k Pánovmu Vstúpeniu. Je mnoho textov, ktoré by mohli pri tejto príležitosti odznieť. Ja som si vybral slovo, krátky odsek z listu Filipským (2,9), kde čítame:
„Boh svojho Syna nadmieru povýšil..“
Práve na pokračovanie čítame už týždeň v Tesnej bráne list Filipským. Je to tak dôležitý list radosti, ktorý k úprimnej radosti pozýva nenútene a spontánne. A apoštol ich k nej chce priam strhnúť svojim vlastným príkladom. A pripomína nám: radosť nezávisí od vonkajších okolností, ale je to stav srdca a stav mysle. Apoštol ho napísal z väzenia a napriek tomu pozýval k radosti (F 4,4). Aj to sa dá – pozývať k radosti z väzenia, keď tá radosť v srdci – hlboko ukotvená je. Dnes často počujeme o tzv. „zlodejoch radosti“ , ktorí nám ju tak ľahko kradnú. Napr. situácia na Slovensku, vyčerpávajúca vojna na Ukrajine. Či dokonca aj včerajšie „oslobodenie“ človeka z viny, ktorý. Nielen my sme mali daždivý májový týždeň v Tatrách, to znamená aj počasie k tomu nijakým spôsobom neprispelo – a k radosti nepridalo. Zlodeji radosti kradnú radosť zo srdca. Opakovane a vždy! A celkom sa im darí. Počujme nanovo májové pozvanie k radosti! Dokonca dvojnásobné. Potrebujeme ho. Spomeňte si, čo vám urobilo radosť za posledné obdobie. Bolo vôbec niečo také? Mne osobne v tomto týždni urobil radosť jeden telefonát, keď naši evanjelici z Bardejova trávili týždeň v Tatranskej Lomnici a zavolali na faru, kedy budú služby Božie na sviatok Vstúpenia. Už dávno taký telefonát nebol. Kedysi to bolo veľmi časté – pred Vianocami, pred Veľkou nocou. Dnes už veru pomenej. Čím je to spôsobené? Tým, že je pracovný deň? Nemáme voľno, ako napr. v Dánsku, či v Nemecku. Určite by to pomohlo onej udalosti zvýrazniť význam tohto dňa a aj samotné služby Božie na Vstúpenie. Vyprevádzame predsa Pána z nášho kruhu. Odchádza od nás, aby sa k nám vrátil v oveľa plnšej miere. Tešíme sa, že čoskoro príde v moci Ducha Svätého. Tí z cirkevného zboru v Bardejove – tri sestry a jeden brat sadli do auta a prišli. Vedeli, že budú bohoslužby, išlo im o čas. Ja som im to v telefonáte povedal a oni prišli. Aké jednoduché a ľahké! A naša radosť bola o to väčšia a znásobená ich záujmom a ich horlivosťou. Do susedného chrámu sa valili zástupy v „prikázaný“ sviatok tak ráno, ako aj večer. Naše chrámy mali poloprázdne lavice. Sestra Dagmar z Topoľčian mi napísala, že ich bolo spolu sedem. Nás, v Novom Smokovci bolo pätnásť – aj vďaka návšteve z Bardejova. Ďakujem za radosť v srdci – evanjelici z východu – z Bardejova. Túžili po spoločenstve a prišli si pripomenúť s nami domácimi to, že to nie je Jeho súkromná záležitosť zo života, ale dotýka sa bytostne všetkých nás. Vstúpenie nie je Ježišova súkromná vec! Veľkú radosť nám robí tá skutočnosť, že Boh svojho Syna nadmieru povýšil – po ponížení, ktoré musel absolvovať náš Pán. Jeho utrpenie, umučenie, smrť takým rozhodne bolo. To bolo veľké poníženie sveta. Rimania – ak chceli niekoho veľmi potrestať, tak ho ukrižovali. Ak chceli, aby niekto veľmi a dlho trpel, tak ho pribili na drevo kríža. Ale prišla chvíľa vyvýšenia, že Ho Otec nadmieru povýšil, pretože si to rozhodne zaslúžil. Patrí Mu to, lebo veľmi veľa vytrpel. Stálo Ho to veľa síl, bolesti. Čoho ešte všetkého iného – nedá sa to detailne popísať..
Pri katolíckom kostole v Poprade je výveska, kde sa nachádzajú rôzne zaujímavé texty. Je tam aj jeden zaujímavý, neobíďte ho. Neobíďte ani žiadnu inú vývesku – neviete totiž, kde vás niečo inšpirujúce poteší, ale aj osloví. Nikdy neobídem žiaden katolícky kostol – nemám dôvod. Neviem, či to platí aj opačne. Píšem však v tejto chvíli za seba.. Vo výveske, okolo ktorej chodí veľa ľudí smerom aj ku železničnej stanici v Poprade z centra mesta je teda aj tento text:
„Spása je síce zadarmo, ale lacná nebola.“
Pozoruhodný citát, ktorý veľmi osloví a zaborí sa aj do hĺbky vášho srdca. Možno by ste taký text tam ani neočakávali. Skôr na inú tému – je máj, ktorý je mariánskym mesiacom. Spása pre nás je – grátis. To vieme – z milosti Božej. Ale vieme, ako je to aj s tým, čo je grátis a zadarmo. Poznáme taký okrídlený citát: „Nič nie je zadarmo!“ Spása áno, ale aj za tú bolo potrebné zaplatiť tú najvyššiu cenu. Sestra Zuzana z Popradu si tento text tiež všimla a napísala mi: „Vieme zo skúseností, že všetko, čo sa dáva zadarmo, musí predsa niekto iný zaplatiť. Za dar spásy zaplatil draho náš Spasiteľ Pán Ježiš Kristus. Stálo Ho to život a hrozné umučenie na dreve Golgotského kríža – aby spása aj nám bola drahá a pre nás úplne zadarmo.“
Ježiš vstúpil nebesá, aby bol s nami v plnej miere – aj s nami v Tatrách, aj v Topoľčanoch, aj v Bardejove, aj v Poprade. A na mnohých iných miestach. A až do posledných končín zeme (Sk 1,9). Všade tam, kde sa dvaja alebo traja stretnú v Jeho mene (Mt 18,20). A v piesni, ktorú spievame na Vstúpenie je aj tento oslovujúci text: „Ježiš, ktorý Boha zjavil, Syn slávy a milosti, uprostred nás sa postavil v kráse Božej hodnosti..“ (ES 164,2) Je to krása Božej hodnosti, keď bol opäť uvedený do slávy, ktorú načas opustil. Vracia sa do nej – vie, do čoho ide. Vie, do čoho sa vracia, veď predtým obýval celú večnosť. Opusti ju, stal sa človekom – po vykonanom diele sa vracia k svojmu a nášmu nebeského Otcovi. Jeho návrat do neba je aj našou vecou, môže byť aj našou srdcovou záležitosťou. Ale akosi sme na to pozabudli sa radovať z toho všetkého. A iste aj z mnohé iného. Napĺňa nás to radosťou a hlbokou vďačnosťou, že Ježiš je už povýšený a nadovšetko vyvýšený. Už Ho nikto a nikdy viac tak potupne a hanobne neponíži. A On vie, kto je ponížený. Pozná každého takého. A preto príde chvíľa povýšenia aj v jeho živote (Lk 14,11). Ježiš každé také povýšenie garantuje svojím životom, svojím pochopením – a aj svojím povýšením.. Sám cez to prešiel. On to sám najlepšie pozná. Radujeme sa z toho, nech nám to privodí radosť do srdca, že Pán je povýšený už na veky vekov. Už Ho v moci nemá žiadna ľudská moc. Radujeme sa z toho, aj keď sú v tento sviatok poloprázdne lavice. Ani to nás nechce obrať o radosť, ani to nechce byť pre nás onen zlodej radosti, že nás je v chráme v tak výnimočný deň, pomenej. Mám radosť v srdci, že som tieto písmenká mohol vložiť do týchto riadkov. Ježiš patrí do stredu nášho života. Potvrdzuje to aj náš dnešný text. Podporuje to celý odsek z listu Filipským (2,5-11) ktorý sme si práve dnes čítali v Tesnej bráne (Pieseň lásky). Mám radosť , že o tomto odseku budeme uvažovať v ďalšom našom zamyslení s názvom – Panoramatický duchovný pohľad na život Pána Ježiša Krista. Už čoskoro.