Ježiš v strede života II.

V tejto veľkonočnej dobre sa zvykneme opätovne venovať Tomášovi. Vždy je hodno sa k nemu vrátiť. Prečo? Máme k tomu viacero dôvodov. Je to vždy dobrá a pre nás aj aktuálna téma. Minimálne  z jedného dôvodu – mal prímenie Dvojča (Didymus). Nestalo sa tak  náhodou!  My všetci sme totiž  duchovným dvojčaťom Tomáša. Tak často si žiadame dôkazy aj my.. Sme mu v mnohom podobní. Napr. aj v takom častom slovnom vyjadrení: „Ak to máš, tak to ukáž!“  Tak v mnohom sme mu  často podobní. V Biblii nič nie je náhodné, tak ako aj v našom živote. Niet náhod! Nie je náhoda, že Tomáš mal práve takéto prímenie. A my začíname už rozumieť, prečo sa tak stalo. Svojím počínaním sa   dostal  na perifériu života –  tým všetkým čo sa stalo na Veľký piatok. Po tomto tragickom dni ho sprevádzali – sklamanie, zúfalstvo, beznádej. Urobil tak z vlastného rozhodnutia – odišiel sám a uzavrel sa do seba.   Nikto ho nevylúčil. Nikoho spomedzi nás nevylučujeme. Mnohí odchádzajú sami – z vlastného rozhodnutia. Spoločnosť sa atomizuje. Jednotlivci sa nám strácajú. Aj v cirkvi.  Dedukujeme to aj podľa toho, že Tomáš prvýkrát, hneď po vzkriesení Ježiša medzi nimi nebol, keď prišiel k nim a pozdravil ich až dvakrát: „Pokoj Vám!“  Boli ozaj prestrašení. Kristov pokoj, ktorý im On sám priniesol, bol uzdravujúcim liekom pre ich diagnózu sŕdc.  Tomáš sa celý týždeň  niekde potuloval a motal.  Jeden týždeň nám ubehne veľmi rýchlo, sami to vidíme, sami sa o tom presviedčame, ako ten čas veľmi rýchlo plynie. My máme doma také príslovie: Panta rhei. Všetko je v pohybe a čas plynie tak rýchlo, ako rýchlo utekajú splašené kone.  Týždeň Tomáš niekde bol, uzavrel sa do seba,  sám sa vyčlenil z kruhu Dvanástich. Nemal chuť asi ani nikoho vidieť. Našťastie, iba na krátko. O týždeň už s nimi bol!  Pozvali ho? Nevieme. Je možné, že áno. Dobre poznáme tú vetu: „Pozvanie je vážna vec.“ (Ján Grešo) Je celkom možné, že mu posielali odkazy typu: „Tomáš, príď medzi nás, prídeš na iné myšlienky..“  Našu bývalú najstaršiu členku, sestru Jolanu Rothovu nebolo potrebné špeciálne pozývať, ona išla na „chotár Božieho slova“  práve preto, aby prišla na iné myšlienky. Tak to opakovane tvrdila. Doma to už všetci dobre poznáme. Doma je to skoro stále to isté – ale pri Božom slove je to vždy  celkom iné. 

     Tomáš prišiel – a veľmi dobre urobil. Takú krásnu vetu máme v Biblii, v Novej zmluve:

„A ty si dobre urobil, že si prišiel.“   

Sk 10,33

To najlepšie, čo mohol urobiť, urobil –  prišiel, aby viacej na periférii nezostal. A mohol tam aj zostať.  Ale k tomu až neskôr. Učeníci sa začali stretávať v nedeľu. To vidíme aj v našom odseku. Od soboty prešli k nedeli. Prežívali to vo svojich srdciach, ako vzkriesený Pán Ježiš prišiel k nim pred týždňom. Na to určite do konca svojho života nezabudli. Neizolovali sa, okrem Tomáša, dávali sa nanovo dohromady. Duch Svätý  ich spájal. Duch sveta rozdeľuje, ale Duch Svätý spája. To sú „základy“ zhromažďovania v cirkvi. Prečo svätíme nedeľu? Pripomeňme si to: Pán Ježiš vstal z mŕtvych, bol zoslaný Duch Svätý a bola založená kresťanská cirkev. Naše malé deti sme učili básničku, ktorú si pamätám dodnes – rád si ju opäť spolu s vami pripomeniem: „Nedeľa je Pánov deň, v kostole sa stretnúť chcem, s deťmi vôkol oltára. Spoločne sa modlíme, Pána Boha chválime, vždy sa o nás postará.“  Dávajú sa dohromady, impulzom, aby neprestali, je aj zážitok z minulej nedele. Bolo to veľmi silné. Dýchol na nich, oni to pocítili a precítili. Bolo to ozaj veľmi silné. A oni ten Dych, ako vanutie Ducha Svätého  cítili tak často nielen na svojich tvárach, ale najmä vo svojich srdciach. 

        U Tomáša vidíme posun – z periférie – do centra diania. Slovami onej detskej básničky: z okraja – priamo ku oltáru. Mnohým v cirkvi vyhovuje pobyt na okraji zboru. Deje sa tak z viacerých dôvodov: „tak nám to vyhovuje, ideme vtedy, keď sa nám chce, keď to vyhovuje nám. Nikto od nás nebude nič chcieť, ani požadovať.“  Pobyt na periférii zboru je možno aj v mnohom aj vyhľadávaný. Možno to mnohým stačí – byť „do počtu“, byť len tak naoko, aby sa nepovedalo. Sám dosť dobre tejto „duchovnej pozícii“  nerozumiem, ale musím to rešpektovať. Nielen musím, ale aj rešpektujem, aj keď niekedy aj s bôľom v srdci.  Nič iné nám v cirkvi ani nepozostáva. Každý sa rozhoduje sám za seba. Takýto „duchovný status“ však nie je prejavom živej viery. Nikomu  v zbore a v cirkvi ju nemôžeme vliať do srdca – ani predpísať na recept.. Viera je a vždy aj zostane darom Ducha Svätého. Viacerí prešli nejakým zranením, vnútorným sklamaním z Boha. Mnohí už celkom odišli. Mnohí ešte zostávajú – kdesi na okraji. Len Vzkriesený Kristus opätovne prichádza do stredu a ťahá človeka do epicentra duchovného diania, do centra zboru – priamo ku oltáru. Živý záujem o Božie slovo môže ozaj privodiť mnoho a mnohé do života človeka. Dostáva sa bližšie a bližšie, stáva sa aktívnym členom spoločenstva, nachádzajúc sa v epicentre duchovného diania. Aj takto by sa dala opísať Tomášova cesta – z okraja do centra diania..

    Vzkriesený Kristus  Mu tlmočí a  naznačuje tým slovom: „Videl si, tak si uveril, ale blahoslavení, ktoré nevideli a predsa uverili.“  Mohol „jednoducho“ uveriť svedectvu svojho bezprostredného okolia  – jemne a decentne mu to Ježiš naznačuje.  On však potreboval nejaký dôkaz, niečo hmatateľné a viditeľné. Jeho zranenie bolo tak veľké,  že ho o vzkriesení presvedčí len silný argument a dôkaz. Tak to vo svojom vnútri prežíval. A potom, keď tie rany mohol priamo aj ohmatať, tak to vôbec neurobil. A potom už len vyznal tým svojím spôsobom: “Pán môj a Boh môj!“  A až dvakrát: môj!  Je to veľmi osobné, ba až dôverné –  môj! Úplne si to všetko  duchovne privlastnil. A to je ten ideál, keď človek sa v strede diania ozaj „duchovne roztopí“ a zmäkne potom aj jeho tvrdá kôra srdca.  Kristus víťazí a v srdci človeka! A sám človek  „kapituluje“ vo svojom vnútri. A potom si užíva „duchovné výslnie“ v centre všetkého diania.  Tak  to môže urobiť – a tak to robí aj vzkriesený Kristus  v našej cirkvi, v našich cirkevných zboroch – svojím mocným dýchnutím a dýchaním. Tak to robí aj mimo našej cirkvi, v tomto svete. Je mnoho živých svedectiev aj v tomto čase, že sa tak deje. 

    V našom príbehu nečítame o tom, že by učeníci to boli Tomášovi vyčítali, že bol tak odvážny a žiadal si vidieť tie dôkazy. A čo myslíte, neprekvapilo to aj samotného Tomáša, keď Ježiš mu povedal: „Daj sem prst..“ Pred samotným Ježišom to totiž nepovedal, povedal to iba pred ostatnými učeníkmi. Ježiš vie všetko, čo si myslíme, čo cítime, čo prežívame. Tak to neskôr povie a vyzná aj Peter:

„Pane, Ty vieš všetko! Ty vieš, že Ťa milujem.“

J 21,17

      Prichádzame k duchovnej pointe nášho príbehu: osobné stretnutie je východisko, ako sa dostať z periférie do epicentra diania. Bez osobného stretnutia to nie je možné! Bez osobného stretnutia to  nejde. Osobné stretnutie so Vzkrieseným postavilo Tomáša do centra diania prvotnej cirkvi. Stal sa misionárom a dostal sa až do ďalekej Indie. Bez osobného stretnutia s Kristom  by to nebolo možné. V tú prvú nedeľu po Veľkej noci to bolo stretnutie, ktoré udrelo pečať na celý jeho ďalší život. A vyznal: Pán môj a Boh môj!  Tak sa vyznáva nie na periférii cirkvi, na jej okraji, ale uprostred všetkého duchovného diania.  

    Tomášova cesta za Kristom je originálna, tak ako cesta každého jedného z nás. Počul toľko príbehov a skúseností od svojich kolegov a učeníkov.  Nepresvedčilo ho to. Mal svoje rany na duši. Tých sa Kristus mocne dotkol tým slovom, keď ho, už prítomného v spoločenstve  vyzval – aby sa „konečne“ dotkol Jeho rán. A už tak ani neurobil. Už to ani nepotreboval.  V knihe Dýka a kríž sa spomína, že existuje tzv. najťažšia časť viery. V tejto  knihe otec dáva svojmu synovi cennú radu do života: „Syn môj, najťažšia časť viery je vždy posledná polhodina. Máš pocit, že to už všetko chceš vzdať, keď máš pocit, že si vybočil zo správneho smeru, nič nepočuješ od Pána Boha. Vydrž dieťa moje, vydrž až do konca.“ Je to veľmi cenná rada. Aj Tomáš by nám o tom vedel povedať svoje..  Pre úsmevné porovnanie – tak je to aj napr. s turistikou na Slavkovský štít. Už si myslíte, že ste tam a vy tam ešte zďaleka nie ste.. Prídete na Slavkovský nos, ale do cieľa je to takmer ešte hodina, teda podľa vašej kondície. Tomášovo „dvojča“  je v každom z nás. Sme pozvaní vo viere vydržať až do úplného konca – aj bez dôkazov. Je veľa toho aj dnes, čo by nás chcelo odviesť od Pána – z centra duchovného diania na samotnú perifériu. Dobrý boj je však taký boj, ktorý vedieme v mene  svojich mnohých snov. Všetkým nám je  potrebné vytrvalosti, aby sme vyplnili Božiu vôľu a dosiahli zasľúbenie (Žid 10,36).