Karneval skončil – Od jasieľ ku krížu II.
Myslím predovšetkým na ten veľmi známy v Riu. Videli ste exotické zábery. Farebné kostýmy, ľudia v pohybe a tanci.. Stredou – 22. februárom sa to všetko skončilo. Všetko utíchlo, myslím najmä na onen karneval. Prišiel tichý čas.. „ Smutný čas, pôstny čas..“ – spievame v jednej piesni (112). Na západe Ukrajiny to tak nie je. Tam to neutíchlo. Smutný čas, pôstny čas. Tam sa stále aktívne bojuje. V súčasnosti najmä o mesto Bachmut. Všetci hovoria o mieri. Určite ste to zaregistrovali. Ten mier nám však nepadne do lona len tak – z ničoho nič. O ten mier je potrebné bojovať a zápasiť. Fašiangy teda skončili. Boli tak akurát dlhé. My sme ich vrchol prežili na rodinnej svadbe v Liptovskej Sielnici. Spomeňte si, keď sa koná maškarný ples, či karneval – tak o polnoci prichádza vyvrcholenie – každý si musí dať masku dole. Demaskovanie prináša aj moment prekvapenia.. Masky si neraz dávame pred inými, aj pred sebou samými. Potrebujeme sa však pravdivo pozrieť predovšetkým na seba. Dokážeme to ešte? Dokážme byť aj kritickí voči sebe.. Či len k tým druhým v našom okolí? Či sme stále so sebou nadmieru spokojní? O takých ľuďoch H. de Balzac povedal, že „tí, čo sú spokojní sami so sebou, majú zlý vkus.“ Karneval sa skončil. Všetko má svoj čas. A prišiel pôst. A opäť pôst. Smutný čas. V roku 2020 sme ho spolu neprežívali. 6. marca prišiel prvý prípad korony na Slovensku. Chrámy sa otvorili až 25. apríla 2020 – v 3. nedeľu po Veľkej noci. A my v pôste 2023 sa stretávame bez obmedzení a pokračujeme v našej sérii : „Od jasieľ ku krížu – od adventu ku pôstu.“ V pôste sme slávili už druhú nedeľu v poradí. Pôst nás chce predovšetkým demaskovať, aby bolo jasné, „kto za koho kope.“ Práve tak to spieva skupina Elán v piesni: „Dresy“. Zhodiť akékoľvek masky pred nami samými, aj pred naším okolím. Aby sme sa pozreli na Pána Ježiša:
„Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery. Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou.“
Žid 12,2
Určite ste postrehli, že Biblia veľmi detailne popisuje Ježišovo utrpenie. Iste je zmapované aj Jeho verejné účinkovanie, ale nie tak detailne. Ale ak by sme chceli všetko zapísať, tak by svet nestačil na knihy. Tak končí Jánovo evanjelium. Pripomeňme si ho: „A je ešte mnoho iného, čo Ježiš učinil. A keby sa to všetko dopodrobna malo popísať, myslím, ani svet by nestačil na knihy, ktoré by sa dali napísať.“ (21,25) V Biblii je toho všetkého iba časť, iba detail. Ale utrpenie je detailne popísané. Na základe toho vznikli naše známe a nám blízke pašie.
V Biblii, v Novej zmluve je taký text, ktorý vyznie aj adventne, aj pôstne – a to je Filipským 2,5-11. Je to hymnus na adresu Pána Ježiša Krista. Na jeho konci počujeme: „.. a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“ To je cieľ .. Ako ho dosiahnuť? Ap. Pavel dáva odporúčanie: „zmýšľať medzi sebou tak, ako Ježiš Kristus.“ V jednom článku píšem o tzv. Kristovej kenóze – Jeho vyprázdnení (z gréčtiny – ekenosen eauton). Do pozornosti vám dávam článok, ktorý nájdete na tomto našom webe. Prvá polovica textu – nám znie veľmi adventne. Ježiš Kristus mal podobu Božiu, svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka (stal sa skutočným ministrom) podobným sa stal ľuďom a stal sa človekom. Stalo sa tak v jasliach v Betleheme. Ponížil sa – teda zostúpil z nebeskej slávy a bol poslušný až do smrti – a to až do smrti na kríži. To už je pôstne posolstvo a zvesť práve do tohto, nami prežívaného obdobia. Dnes by sme si chceli všimnúť, ako sa Kristus veľmi obmedzil. Vedome a cielene, nie náhodou. To bol zámer Jeho cesty smerom nadol. Stal sa človekom, ponížil sa, keď zostúpil z nebeskej slávy. Stal sa služobníkom, teda ministrom služby. Minister nie je pán, minister je služobník. Ježiša by mohli menovať za ministra tej najoddanejšej služby Bohu a zároveň služby ľudom. A preto Ho aj Boh nadmieru povýšil, keď Ho po utrpení a smrti – povýšil – vzkriesil z mŕtvych a posadil si na pravici v nebesiach. A dal Mu meno nad každé meno. To už je posolstvo po obdobia pôstu – keď prišlo vzkriesenie a následne vstúpenie a opätovný návrat do nebeskej vlasti.
Na pôst sa neraz pozerá ako na čas, ktorý nás „obmedzuje“. Aj takýto pohľad existuje na pôst. A kto sa rád obmedzuje? Málokto! V záhrade Eden pokušiteľ Pána Boha práve takto predstavil. Ako Toho, ktorý obmedzuje človeka v mnohých oblastiach. Urobil to tou známou otázkou: „Či naozaj riekol Boh?“ (1 M 3,1) Pána Boha v ich očiach predstavil ako Toho, ktorý im to rozhodne nedopraje. Je to taký naozaj „neprajný“ Boh.. Zameral sa – pri kontakte s prvými ľuďmi – len na to malé obmedzenie, to 0,00001 promile percenta. V tom je jeho úlisnosť. Boh dal prvým ľuďom k dispozícii v raji úplne všetko. „Len ten strom poznania dobra a zla“ bol mementom a výzvou.. A na to sa práve pokušiteľ zameral, ako ich Boh v raji oklieštil od mnohých právomoci – a pôžitkov..
Pán Ježiš sa vedome oklieštil. Vedome si to veľmi sťažil, keď sa stal človekom. Žiť v takom obmedzení asi nebolo ani ľahké, ani príjemné. Ale stálo to za to! Mať predtým úžasné možnosti a potom – dostať sa do „klietky obmedzenia.“ Všetko to dal z lásky k nám všetkým. Bez toho to nešlo. Láska je motiváciou toho všetkého. Len takí ľudia, ktorí sa vedome zapreli a vedome si sťažili pozíciu – priniesli niečo pre spoločnosť a v širšom meradle aj pre celý svet. A aj ho veľmi výrazne posunuli dopredu. Na iných, ktorí urobili pravý opak, sa už dávno zabudlo. Je prirodzené si to iste v živote zľahčiť, má to svoju logiku. Nikto nám to „sťaženie nepredpisuje“. Ale nemusíme sa brániť ani istému obmedzeniu v živote. Mnohí tak urobili a preto aj ľudstvo priviedli k pokroku a inovácii. Príkladom toho všetkého sú pre mňa vždy nanovo Szontaghovci – starší aj mladší. Máme szontaghovský rok, s „3“ na konci. Obidvaja majú tento rok svoje jubileá. Títo dvaja si to mohli ozaj v živote zľahčiť, ale oni urobili celkom pravý opak. A preto neupadli v Tatrách do zabudnutia. Ich životný príbeh je v mnohom oslovujúci a inšpirujúci a v mnohom motivujúci. Je to legitímne, opakujem – a nikto proti tomu nič nemá – si veci v živote zľahčiť. Z minulosti vieme, že vznikali jednoduché nástroje na uľahčenie práce – napr. taká páka. Je dobré si prácu uľahčiť. Je dobré však neraz ísť aj tou ťažšou cestou, pretože to je práve tá úzka cesta, ktorá vedie do večnosti. Do zahynutia vedie široká cesta a široká brána. (Mt 7,13.14) Pán Ježiš vedel, do čoho ide, vedel, čo je pred Ním, nevyhol sa bolesti, nevyhol sa utrpeniu. Na Kvetnú nedeľu do Jeruzalema vstúpil, toto mesto neobišiel zďaleka. Aj to sa mohlo stať. Ale nestalo sa tak. Naše spasenie sa zrodilo vo veľkej bolesti nášho Vykupiteľa. Vieme, že veľké veci a veľké víťazstvá sa nerodia ľahko. Naše spasenie je ako veľmi vzácna perla. Viete ako vzniká, . pripomeňme si to. Z veľkej bolesti a utrpenia. Do perlorodky, do mušle vnikne zrnko piesku, perla sa začne brániť bolesti a utrpeniu a začne vylučovať perleť. Obaľuje sa a vniká perla. Tá je krásna za cenu veľkej bolesti. Naše spasenie, je ako perla. Veľmi draho ste boli kúpení (1 K 6,20). Nám nikto pôst neprikazuje, ale cirkev ho vrele odporúča. Pán Ježiš sa dobrovoľne stal človekom. Obmedzil sa – vedome a z vlastného rozhodnutia.. On sám nám pripomína:
„Nie to, čo vchádza, poškvrňuje človeka, ale to, čo vychádza z jeho vnútra.“
Mt 15,11
To sú tie známe slová. Zriekol sa seba samého, svojej podstaty, svojej rovnosti s Bohom a ponížil sa – až do smrti na kríži. O učeníkoch Pána Ježiša je napísané, že „zanechali siete“ a šli za Ním (Mt 4,20-22). Na ceste nasledovania sa zriekli aj vlastného povolania a išli za Ježišom. Prácu zanechať nemusíme – to je zdroj našej obživy a živobytia. Toho sa nemusíme zrieknuť. Čoho teda? Ak? Ak nás Pán k tomu privedie mocou Ducha Svätého – On sám nám to zjaví – čoho.. A tu mi to pripomína a napomína – zanechať sociálne siete, kde je toľko hejtov a nenávisti, vyhrážok. To sme sa kde teda dostali v našej kresťanskej spoločnosti? Už dávno sme dokázali, že to tak nie je – aj na sociálnych sieťach. Za pokus to stojí – v tomto čase – predovšetkým z vlastného rozhodnutia – aspoň to skúsiť v niečom sa obmedziť. Či sme toho vôbec schopní