Bezbožný sudca a vdova

26. októbra 2022 Zamyslenia

Ježišove podobenstvá podľa Lukáša

Je to tzv. „holé podobenstvo“ bez nejakého bližšieho kontextu (Lk 18,1-8). Prináša nám cenné informácie o vtedajšom reálnom živote. Aj to, ako to malo fungovať a ako to asi aj nefungovalo. A aké to v skutočnosti bolo. Podobenstvo o nespravodlivom šafárovi (Lk 16, 1-8) nás najbližšie zavedie do „šedej“ ekonomiky, budeme sa ním zaoberať najbližšie. Naše dnešné podobenstvo nás vovádza do „šedej“ justície alebo do šedej byrokracie. Pána Ježiša nikto teda nemôže označiť za nejakého „snílka“, ktorý by nič nevedel o reálnom každodennom živote. Nám sa však zdá, že takéto biblické príbehy a podobenstvá na prvý pohľad nie sú celkom vhodné k zdeleniu nejakej veľmi dôležitej duchovnej pravdy. Opak je však pravdou ! Aj v tomto prípade zdanie klame. Nevieme si dosť dobre predstaviť, ako by bezcharakterný úradník mohol byť obrazom Boha – už to skoro znie, ako rúhanie, či blasfémia. Onen sudca stále opakuje, že sa Boha nebojí a už vôbec ani ľudí. No a nakoniec sa zľakne, že dostane pár faciek od bezbrannej vdovy – vyhovie jej, pretože už chce mať konečne pokoj. Tak to už je riadna provokácia.

V príbehu je opäť istá neurčitosť – istý nemenovaný sudca a isté nemenované mesto. Je to asi kdesi Pánu Bohu za chrbtom, kde zdochol pes, kde taký sudca môže byť naozaj neobmedzeným pánom. Môže si robiť čo chce, a kedy sa mu zachce. Je to podľa známeho ruského príslovia: „Pán Boh vysoko a cár ďaleko“.. Náš sudca je charakterizovaný tým, že sa Boha nebojí a z ľudí si nič nerobí. Čítame to o ňom na dvakrát! Inými slovami – je sám sebe pánom, nemusí sa pozerať na verejnú mienku, je teda úplne „neprestrielný“.. V podobenstve je opísaný jeho charakter – žiadnu činnosť nevyvíja – ani nemusí. A on skutočne nemusí. Voči vdove nekoná a je celkom pasívny. Oná žena je úplne iná – nevieme nič o jej charaktere, ale práve tým, čo robí – chodí stále za sudcom. Robí to opakovanie, je veľmi „otravná“, až sa toho sudca veľmi zľakne. Je to typ bezbrannej ženy, ktorá sa na úradoch nedovolá žiadnej spravodlivosti, nemá konexie, nemá už ani manžela. Nezostáva jej nič iné, než len chodiť a prosiť. Jej protivník je zahalený rúškom tajomstva, nevieme, aká sa jej krivda stala, o čo ju resp. obral. Podobenstvo si vystačí s tým, že má problém – a to v danom príbehu úplne stačí! Onomu sudcovi sa fakt nechce, ide o jeho „úradnícku aroganciu“. Na druhej strane by to mohlo byť aj oveľa horšie. Jemu sa iba nechce. Nie, že by mal nejakú zlú vôľu – jemu sa nechce – a vdova si môže od behania zodrať nohy. On ale nie je zlý, je len lenivý. Nerobí nič násilného a bezohľadného. Predstavte si takého mafiána v sudcovskom kresle – to by sa potom mohli diať oveľa horšie veci, že? Nepríjemná vdova by mohla zmiznúť, alebo mu ju mohol dať zatvoriť – alebo rozhodnúť v prospech jej protivníka. Súčasnosť by bola na takéto prípady veľmi bohatá. Očista našej slovenskej justície – to je zápas na dlhé trate, ako to nedávno odznelo v istej televíznej diskusii.

Sudca sa však začne touto „jej záležitosťou a jej vecou“ konečne zaoberať. Avšak až vtedy, keď dostane náladu, keď sa on sám pre to rozhodne. Z dôvodov, ktoré napokon vysloví vo svojom vnútornom monológu. A ten je veľmi kľúčový v Lukášových podobenstvách. Prvá jeho veta autorizuje už to, čo sme už o ňom počuli. To si myslí sám o sebe – je to cynické zdôvodnenie – nebáť sa ani Pána Boha, ani ľudí! Pre vdovu však jeho rozhodnutie prináša zásadný zvrat. Sudca práve teraz pochopil, že mu dá menej práce jej vyhovieť, než ju donekonečna počúvať. A je tu ešte ten komický moment, že ho dokaličí. Hovorí to s istým nadhľadom. A zároveň sa tak trochu posmieva tejto vdove, takmer bezvýznamnej osôbke, jednej z mnohých stoviek, ak nie tisícok vtedajších vdov.. Je to smutný príbeh, zároveň aj komický – až do chvíle, keď sa budeme zaoberať konkrétnymi rolami v tomto príbehu.

Niektoré kľúčové postavy sú v tomto príbehu spomenuté len preto, aby mohli byť potom dané do zátvorky. Je tu spomínaný Boh a ľudia. Akoby boli spomenutí len tak okrajovo, že v tomto príbehu zo života nemajú vôbec čo povedať. Pre sudcu nie je žiadna autorita – ani Boh, ani ľudia. Zostávajú len tie dve „jednajúce“ postavy – sudca a vdova. Rola vdovy je priradená nám. Vdova v Starej zmluve je obrazom bezbrannosti a nemohúcnosti. Nemá manžela, ktorý by a jej zastal. Každý si môže na nej „zgustnúť“ , pretože kto by sa jej zastával? Je vdova – mala muža. Ale prišla o neho. Keby sa jej už nič iné neprihodilo, aj to by už stačilo. Slovo vdova je teda vzťahové. Ako slovo syn je vzťahované na rodičov a definuje k nim vzťah, alebo slovo sestra vo vzťahu k ďalším súrodencom, tak aj vdova je definovaná vzťahom, ktorý už nie je. Je to osoba, ktorá prišla o najbližšiu bytosť v živote. To je rola daná nám – môžeme si uvedomiť naše postavenie voči Pánu Bohu. Znamená – nemáme sa ako dovolať, nemáme Ho ako a ani čím prinútiť. To poznanie a prirovnanie je však veľmi kľúčové. Ten sudca je malým „pánombohom“ kdesi ďaleko.. Zároveň je však dobrým obrazom veľkého Pána Boha. Pre skutočného Pána Boha predsa platí, že nič nemusí, nemá nad sebou žiadnu vyššiu autoritu, ktorá by Ho k niečomu prinútila. U provinčného úradníka to vidíme, akým je pánom vo svojom prostredí, u Pána Boha to paradoxne nevidíme a myslíme si, že Pán Boh musí to alebo ono, pretože my si to myslíme, že to má jednoducho urobiť. Ale nie je to tak.. Pripomínam – sudca nie je zlý, len nič nerobí, ani neumlčí vdovu. Maximálne čo robí je to, že dopúšťa zlo tým, že veľmi dlho nezasahuje a nič nerobí. Defacto dovoľuje a nezabráni jeho šíreniu a bujneniu. Aj takýmto môže byť pohľad na Pána Boha z perspektívy veriaceho.

Čo nám teda toto podobenstvo chce povedať? Aj to, že naše prosby majú u Pána Boha šancu, pokiaľ sa ich predčasne nevzdáme. Príbeh nám tlmočí aj to, že nemáme absolútne na nič nárok. Pán Boh odpovie vtedy, keď on zo za vhodné uzná a v príhodnom čase. To sa môže podobať na onú lenivosť. Učí nás a priam donúti uvedomiť si, z akej pozície s Pánom Bohom hovoríme. Prosby tej vdovy nie sú automaticky vypočuté, ale bezbožný sudca je obrazom Boha, že v danej záležitosti raz určite rozhodne spravodlivo. A to je význam podobenstva, aby sme vydržali a zotrvávali na modlitbách. To znamená žiť v dialógu s Bohom a nezúfať si… Úvodný verš 18. kapitoly nás vedie teda týmto smerom, ale ak k samotnému príchodu Pána Ježiša Krista, Jeho parúzii (2. príchodu). To je v kontexte tej takmer apokalyptickej predchádzajúcej 17. kapitoly v jej druhej polovici. Kumuluje známe obrazy aj zo synoptickej apokalypsy. Je tu aj tento rozmer, ale aj upozornenie smerom k individuálnym problémom. Vdova je obrazom človeka, ktorý je konfrontovaný s nejakým utrpením, je na neho sám a prosí Pána Boha o pomoc. A nielen o parúziu, Jeho opätovný návrat.

A v závere sa dostaneme ešte k otázke, kto je protivník onej vdovy. Na tom aj závisí, ako budeme toto podobenstvo interpretovať. Alebo tam dosadíme diabla, alebo zostaneme u niektorých problémov, aké môže mať žena vo vdovskom položení a stave. Tá je konečne vypočutá – na to sa máme predovšetkým zamerať pri výklade tohto príbehu. Boh je ako ten nespravodlivý alebo bezbožný sudca – keď on vypočul prosby vdovy, tým skôr Boh, ktorý je dobrý a spravodlivý. Konštatuje – ten sudca jej napokon pomohol – a myslíte, že Boh tak neurobí v príhodnom čase ? Je pravdou, že neraz si dáva si načas, ale potom pomôže veľmi rýchlo a promtne. Bez akéhokoľvek ďalšieho otáľania a váhania. Potom to hneď zvládne. On nič nemusí, ako nám to tlmočí tento príbeh. V prospech svojich dietok však zasiahne. A potom sa veci rýchlo dávajú do pohybu. A celý ten príbeh uzatvára posledný verš, ktorý obracia pozornosť opäť k vdove. Iste – Boh si dáva načas, ako ten sudca, ale keď sa rozhodne, tak potom ide všetko veľmi rýchlo. Ale nájde potom Syn človeka, keď opäť príde – na zemi vieru? Nájde ešte takú vdovu, ktorá na rozhodnutie sudcu tak trpezlivo a veľmi dlho čakala? Budem sa jej aspoň „máličko“ v niečom podobať?

(pre doplnenie na ďalšie čítanie a štúdium na našom webe: Bezbožný sudca, nedeľa Rogate, máj 2022)