Podobenstvo o staviteľoch
Ježišove podobenstvá u Lukáša
Podobenstvá majú nezastupiteľné miesto vo vyučovaní Pána Ježiša Krista. Podporujú našu predstavivosť, keď sa niečo niečomu pripodobňuje. Dnes sa pozrieme opäť do Lukášovho evanjelia a všimneme si príbeh podobenstva (6,47-49), ktorý je známejší v Matúšovej verzii o mužovi bláznovi, o mužovi múdrom (7,24-27). Tie rozdiely medzi Matúšom a Lukášom sú minimálne.. A predsa! Obaja zachovali celý potenciál príbehu. Obidvaja pravdepodobne čerpali z jedného zdroja. Je to tak, ako keby obidvaja čítali jednu knihu a každý v nej si podčiarkol niečo iné. Mám to rád, keď sa mi dostane do rúk kniha „po niekom“ a všimnem si, čo podčiarkol ten druhý, čo považoval za dôležité. Je to veľmi obohacujúce, keď sa na to pozrieme aj z tejto strany. Keď tak aj my robíme v nejakej knihe, ktorú práve čítame, neznamená to, že by sme mazali a popierali to, čo nie je podčiarknuté, ale zdôrazňujeme to, čo sme považovali za dôležité, či to, čo nás zaujalo. A tak aj Matúš a Lukáš z daného podobenstva zdôrazňujú trochu iné.
Podobenstvo o staviteľoch nie je najtypickejšie pre Lukáša, tie prídu až od 10. kapitoly tohto evanjelia. Čo je plus tohto príbehu, je možnosť zaujímavého porovnania. Pri podobenstve o boháčovi a stodolách takú možnosť nemáme (Lk 12, 13-21). Tu je to o to ľahšie k pochopeniu a prijatiu, že máme možnosť komparácie. V čom bol múdry staviteľ múdry a čo ho odlišuje od toho bláznivého. Matúš tento príbeh umiestnil na konci rečí na vrchu – akoby tým chcel povedať: keď ste toto všetko počuli, tak sa teraz rozhodnite, ako sa zachováte, či to akceptujete pre svoj ďalší život. Lukáš tento príbeh v koncepcii svojho evanjelia umiestnil „na rovinu“ (Lk 6,17).
Ďalší rozdiel, okrem mnohého spoločného je tzv. klimatický. Matúš počíta aj s dažďom, vetrom a povodňou. U neho prichádza útok vlastne zo všetkých strán. U Lukáša sa iba „zdvihne voda“. U Matúša je vietor a dážď sprievodnými javmi a príčinou, prečo voda stúpne. Lukáš to „skracuje“ a je oveľa stručnejší. Ďalší rozdiel je v tom, že u Matúša sa stavia na skale a na piesku. U Lukáša skala zostáva, ale je dôležité ísť hlbšie, k tej skale – alebo zostať na povrchu. Toto je ten najväčší rozdiel práve u Lukáša, čo možno podčiarknuť už teraz. Matúš nám hneď povie, kto je kto, kto je múdry a bláznivý – akoby tým prezrádzal pointu dopredu. Chce tým ukázať, akí boli obidvaja diametrálne odlišní. Ale vždy platí to známe, keď dvaja robia to isté, nie je to vždy to isté. Ako pri podobenstve o farizejovi a publikánovi (Lk 18,9-14). Obidvaja stavajú domy, ktoré sa navonok nemusia líšiť pohľadom zvonku. Obidvoch postretnú identické životné situácie – krízy, ale jeden obstojí a druhý nie!
Lukáš túto symetriu istým spôsobom „rozbije“ – nezáleží mu na nej. Chce byť práve asymetrický – pretože jeden z jeho staviteľov si dal tú námahu ísť do hĺbky, zatiaľ čo ten druhý zostal iba na povrchu. Príbeh prvého staviteľa je u Lukáša dlhší. Dá sa o ňom viac povedať, či aj napísať. Ten druhý je vlastne spomínaný iba tou najstručnejšou možnou formuláciou. Jednoducho povedané, nie je o ňom viac čo povedať, ani napísať. Hlavnou opozíciou slov u Lukáša je teda hĺbka a povrch. Kdesi v hĺbke je skala, na povrchu je iba zem. Túto dvojicu slov Lukáš ešte viac rozvinie – ísť do hĺbky, alebo zostať na povrchu. Tento protiklad sa stane pre neho veľmi kľúčovým. Lukáš nám teda akcentuje – musíme si dať s Ježišovými slovami nejakú prácu. Nie je to vždy až také jednoduché. Pokiaľ sa nájdeme v tom druhom, tak nám tlmočí – ok, nemusíte robiť vôbec nič, ale pozor, ako to potom dopadne. A tá rieka, či povodeň urobí tiež svoje. Oborí sa na ten dom, no nemôže ním otriasť – táto formulácia budí dojem, že by aj chcela, ale nijako nemôže. (U Matúša dom padne, alebo nepadne) Dom môže byť obrazom domova, v ktorom žijeme. Povodeň je obrazom pre posledný súd, či mnohé iné a ďalšie životné skúšky, ktoré prichádzajú tak často do života človeka. Keď podceníme dôležité základy práve v hĺbke, je to veľmi nebezpečné.
Lukáš svojou koncepciou podobenstva o staviteľoch varuje tých, ktorí nerobia vôbec nič. Nestačí iba počuť a počúvať, človek potrebuje ísť za tým ďalej a ďalej. Potrebuje ísť do hĺbky, aby pochopil, o čom všetkom to je, aby pochopil celý význam aj svojho bytia. Čo to znamená ísť do hĺbky? Človek má ísť do hĺbky Ježišových slov, do hĺbky Starej zmluvy, ktorý Ježiš neraz vykladal. Taktiež do hĺbky svojho vlastného života. Tak vlastne urobil mártnotratný syn v cudzine z podobenstva nami už vykladanom v 15. kapitole.. Bez biedy, do ktorej sa sám dostal, by sa k tomu ponoru ho hĺbky svojho života vôbec nikdy nedostal. Význam Lukášovho tohto podobenstva je práve v tom – ísť do hĺbky Ježišových slov. To je hlavný zámer, o to sa snaží evanjelista Lukáš podobenstvom o staviteľoch. A hĺbka, to sú základy. Tie musia byť veľmi pevné a stabilné. Keď začali stavať susedný Penzák, ktorý konečne po dlhom čase opravujú, tak to bolo v marci 1917. V Tatrách bola ešte tuhá zima, zúrila prvá svetová vojna. A práve vojnoví zajatci z frontu – začali kopať základy obrovskej stavby. Predstavte si tú námahu v danej dobe a práve v zime – kopať do hĺbky 5 metrov a do šírky 5 metrov. Základy nie sú nikdy viditeľné, ale sú tak veľmi dôležité. Pre tak masívnu stavbu sú nepostrádateľné. A Penzák stojí už 100 rokov. My, ktorí sme len kúsok vedľa stavali náš Zborový dom Eben Ézer v rokoch 2003-2007 o tom niečo vieme. Ide o veľmi náročný terén, na ktorom je veľa prameňov vody – teda samá voda. Nie je možné podceniť podložie celej stavby – iba sa tváriť, že ideme do hĺbky. Taký dom by dlho stáť nevydržal.
Toto podobenstvo nás varuje pred tým, že neraz predstierame iba hĺbku, ale do nej nejdeme. To je práve to farizejské – teda povrchne – to intenzívne kritizoval aj Pán Ježiš. Z Jeho kritiky je najznámejšia 23. kapitola u Matúša. Aspoň niečo z tejto kapitoly:
„Beda vám zákonníci a farizeji – pokrytci, že čistíte zovňajšok čaše a misky, ale vnútri sú plné lúpeže a nemiernosti.“
Tvárili sa, že akí sú veľmi hĺbaví a pritom zostávali iba na povrchu. Povrchnosť je naozaj veľké nebezpečenstvo ! Keď je to také v živote človeka, tak potom často počujeme: „Ako toto Boh mohol dopustiť?“ Ako Boh mohol dopustiť smrť môjho blízkeho, ako mohol dopustiť vojnu, ako mohol dopustiť Osvienčim, atď atď? Povrchné kresťanstvo je v tom, že byť kresťanom je ako prechádzka ružovou záhradou. Je to len nejaká idylka, v ktorej niet miesta ani pre utrpenie, ani pre bolesť. Je to len nejaké pozlátko, ktoré sa zvonku krásne blyští.. Také kresťanstvo je však domčekom z karát, ktorý ľahko padne, keď príde skúška života. Pritom Biblia je plná obrazov skutočného života, realizmu, vrátane utrpenia a mnohej bolesti. Ten, kto má však dobré základy, ten to ustojí – vďaka Božej pomoci. Iste, aj my sme neraz vyvedení z miery, ale ak nejdeme do hĺbky – tak sme stále otrasení a takými aj naďalej zostávame. A to nás môže potom viesť aj k zatvrdilosti. Ak sa dnes uspokojíme len s tým, čo sme sa naučili pri konfirmácii, alebo v nedeľnej škole, tak máme veľmi povrchnú predstavu o kresťanskom živote – čo on všetko obnáša. Odkaz podobenstva u Lukáša je – ísť do hĺbky! Tento odkaz je aj v slovách Pána Ježiša Krista, keď povedal Petrovi a cez neho aj ostatným učeníkom:
„Odraz na hlbinu, spusťte siete a lovte.“
Lk 5,4
Lovci perál sa spúšťajú hlboko a hlboko, aby sa dostali k cenným perlám. Lukáš podčiarkuje – nestačí, ak niečomu v živote len teoreticky veríme, je potrebné sa na to, čomu veríme, aj v dôvere spoľahnúť. Sme pozvaní na hlbinu a k základom nášho bytia. Pevné základy domu sú pre jeho ďalšiu existenciu nepostrádateľné! Sme vďační za základy, ktoré sme do života dostali od svojich rodičov. Sú to aj základy nášho vzdelania, základy všetkých našich vzťahov. Najlepším základom do života je láska – pevná a obetavá. Najpevnejším základom pre naše žitie je ale láska nášho Pána je viera v Neho, je to nádej do večnosti. Nepoznám lepšie základy. Takých ani niet! Nech aj naše deti stavajú dom svojho žitia hlboko na skale, ktorou je Kristus. Dom sa im nikdy nezrúti. Nech stále cítia Božiu lásku v Jeho Synovi Ježišovi Kristovi – mocou Ducha svätého. Ich, ale aj náš dom bude pevne stáť..