Boháč a jeho stodoly
Ježišove podobenstvá podľa Lukáša
Pokračujeme vo výklade Ježišových podobenstiev podľa Lukášovho evanjelia. Tieto „fiktívne“ príbehy bývajú takmer vždy v niečom provokujúce. To je ich charakteristický rys. Pokiaľ sa z niektorého podobenstva táto „provokatívnosť“ vytratila, asi nie je niečo v poriadku. Tento cieľ – vyprovokovať poslucháčov k zvýšenej pozornosti sa však dá docieliť rôznym spôsobom. A to aj takým, že bláznom je nazvaný niekto, kto jedná úplne racionálne a prezieravo. A tu je ďalšie podobenstvo – o lakomom boháčovi (Lk 12, 13-21). Na prvý pohľad nie je mu čo vytknúť. Jedná logicky – práve tak, ako by sme jednali vlastne my všetci – podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Pri podobenstve o dvoch staviteľoch u Matúša (7,24-27) máme dvoch staviteľov, jeden je múdry, ten druhý je bláznivý. Môžeme porovnať – čo múdreho urobilo múdrym a čo bláznivého urobilo bláznivým. V tomto príbehu to však nie je možné. Chýba nám to „druhé“ k porovnaniu. Máme tu len jedného muža, ktorého jednanie považujeme za správne až do tej chvíle, keď sa dozvieme na konci podobenstva, že ho Boh považuje za blázna! V čom alebo kde sa stala chyba? Chýba tu to „porovnanie“, aby sme zistili, čo mal robiť inak, čo mal robiť lepšie, aby za blázna označený nebol.
Pri výklade toho príbehu sa hneď od začiatku onomu mužovi podsúvajú „isté“ chyby, ktoré sa chcú zavďačiť, že to bol vlastne záporný hrdina. Vykladači niekedy do toho príbehu vťahujú to, čo tam nie je a čo tam vlastne ani nepatrí – napr. kritiku bohatstva. Alebo aj tú skutočnosť, že žije podľa epikurejskej zásady: Jedzme, pime, lebo zajtra zomrieme. Iróniou je, že práve on tak nežije, že by mal zajtra zomrieť. Plánuje svoju budúcnosť – a to veľkolepo! Rozhodne sa mu nedá vyčítať, že by nemyslel na ňu. On na nič iné nemyslí, než len odvážne ďaleko dopredu. A vlastne zajtra zomrie! A v tom je tá tragika tohto príbehu.
Toto podobenstvo je uvedené mini-príbehom, aby bola navodená atmosféra, či perspektíva, z ktorej máme vychádzať. Ide opäť o majetok a jeho delenie. Dozvedáme sa v nej to, že ten druhý odmieta – a nevieme prečo. Ježiš nedá za pravdu ani jednému, ani nepodá nejakú šalamúnsku odpoveď, ktorá by obidvoch uzemnila. Odmietne sa tým zaoberať, ako ten, ktorý je „nekompetentný“.. A ešte povie tú vetu, že nie je sudca nad nami. A či v Crede nehovoríme a nevyznávame: „príde súdiť živých a mŕtvych?“ Ide teda o majetok a Ježiš odmietne to, čo nám príde v celku rozumné. Toto podobenstvo by malo vysvetliť prečo.
Lakomstvo (grécky pleonexia) je to, čomu sa ľudovo hovorí nenásytnosť. Ide o niečo konkrétne z úvodu príbehu tohto podobenstva. Mladík, či jeho brat bol nenásytný. Základná téza však odznie až na záver: život človeka nezáleží v rozhojňovaní jeho majetku. A túto ideu predchádza samotné podobenstvo. Nie je v ňom zaznamenané, že by mu tú úrodu dal, či aspoň požehnal Boh – jednoducho: pole mu prinieslo hojnú úrodu. My v prvú októbrovú nedeľu ďakujeme predsa Pánu Bohu za úrody zeme! Nie je tu ani nič napísané, čo by tento človek urobil niečo zle. Prišiel k bohatstvu iste poctivo, nikoho pritom neokradol. Áno, aj takého prípady sa stávajú – sú však ojedinelé.. Pred boháčom je úžasná žatva, tak čo bude robiť? Je bohatý už teraz „na druhú“.. Hovorí k sebe samému, to je taká špecifická technika zaznamenaná v tomto príbehu. Pýta sa seba samého: čo bude robiť? Podobnú otázku máme o niekoľko kap. ďalej v podobenstve o nespravodlivom šafárovi: Čo urobím? (Lk 16,3) Je legitímne sa takto pýtať, veď vlastne takúto otázku si neraz kladieme aj my sami. A prichádza mu na um veľkolepé riešenie – zborím si stodoly a postavím si väčšie. Mohol by pristavať, on zborí staré a stavia nové. Jeho riešenie bohatej úrody je radikálne. Úroda je požehnaná, veľkolepá – tak má pre to aj svoje adekvátne riešenie. Vnútorný dialóg pokračuje: sám so sebou rozoberá celú situáciu. A tu prichádza k tomu, že je veľmi sebastredný – v epikurejskom spôsobe života: jedz a pi – maj sa dobre. Tento bohatý sedliak myslí na mnoho rokov dopredu, spriada ďalekosiahle plány pre život do ďaleka a budúcna. A paradoxne – zajtra zomrieme – nie je vôbec jeho myšlienka, ale je to „Božia korektúra“ jeho činnosti a života a zmýšľania a uvažovania.
Toto podobenstvo je výnimočné tým, že do neho priamo prehovorí sám Boh. To nebýva zvykom. V podobenstvách táto rola býva vyhradená napr. kráľovi, pastierovi, či otcovi. A ešte niečo pozoruhodné – tým , kto vyžiada jeho život, nie je Boh! Boh ho určite netrestá. Skôr varuje, že niekto si „vyžiada“ život. Ako sa pred tým zachrániť? Tak podobenstvo končí vcelku prekvapivo, lebo všetko to, s čím by sme sa aj my boli ochotní aj stotožniť, bolo zlé.. Celé zlé – tak sme to nedávno čítali v Tesnej bráne (26. 09.). Ale predsa počujeme v závere ešte dôležité ponaučenie pre život:
„Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady a nie je bohatý v Bohu.“
Bodka. A ešte za podobenstvom je ten dodatok, ktorý už málokedy čítame: nebuďte ustarostení (Lk 12,22—34). Ako máme teda tomuto príbehu porozumieť?
Hlavnou postavou, či hrdinom je boháč, potom Boh a potom tí „oni“.. Tieto úlohy sú rozohrané veľmi zaujímavým spôsobom. V podstate podobenstvo si úplne vystačí s jedinou postavou – boháčom. Nič neurobí zle – a predsa je všetko celé zle! Ale už tu začína byť podozrivé, že do jeho koncepcie šťastia sa nevojde už nikto ďalší. Hovorí stále v jednotnom čísle, hovorí k sebe samého. Nepomyslí na sluhov, na svoje okolie, veď sám tu žatvu nebude robiť, veď má okolo seba, ako niekedy s úsmevom povieme celý personál, komplet služobníctvo. To sa kdesi úplne vytratilo. A nespomína sa ani jeho vlastná rodina. On sa dohodne sám so sebou, čo raz povie samému sebe. Ľavicovo orientovaní vykladači hneď majú návrh, odporúčanie, že sa mohol napr. aj podeliť. Ale nikde sa mu to v príbehu vôbec nevyčíta, že sa nepodelil s nadbytkom úrody. Je to nejaký osamelý bežec, osamelý zúfalec, ktorý si robí dosť naivné ilúzie a plány do budúcnosti. Už ste to počuli:
„Keď chceš Pána Boha rozosmiať, tam mu povedz o svojich plánoch!“
Pán Boh sa do celého príbehu priam vnúti na jeho scénu. Inak by si tu na neho nikto ani nespomenul. Je vytesnený kdesi na okraj, či úplne mimo (pole prinieslo hojnú úrodu). A nikto nemá moci s tým „boháčom“ striasť a zamávať, len samotný Boh – oná „Vyššia moc“.. Tá ho však netrestá ani sa mu nevyhráža, proste ho varuje, že práve to, čo si „pripravil“ je žalostne veľmi málo. Premárnil svoj život plánmi na väčšie stodoly, ktoré mu vlastne ani neposlúžia.
V ostrom protiklade stoja oproti sebe v ostrej opozícii – prítomnosť a budúcnosť. Z celého príbehu nám vyznieva – tá pripravenosť je ako totálna nepripravenosť ! On myslí na to „carpe diem“, ale Boh mu predhodí – mal si myslieť na budúcnosť! Ale veď on myslel na budúcnosť. A Boh mu prekvapujúco predhadzuje na oči – mal si myslieť na prítomnosť. Pre budúcnosť, na ktorú sa tak upol, úplne zabudol na prítomnosť. Chybou nebolo to, že projektoval sýpky a stodoly, ale to, že práve pre ne zabudol na prítomnosť. Jednoducho povedané, či napísané – neurobil niečo, čo by malo zmysel teraz hneď. Tu a teraz. Zabudol na prítomnosť pre ustarostenosť z budúcnosti. V jeho prípade bolo potrebné urobiť niečo zmysluplné – tu a teraz!
Toto podobenstvo je potrebné vykladať aj v posolstve, že je tu aj smrť, ktorá príde na konci života. Kam by bolo praktickejšie ukladať na účet – iba na zemi? Na účet v nebi sa ukladá tak, že človek z toho, čo má a dostal na zemi, rozdá s láskou a vďakou. K úrodám zeme a k ďalším darom rozhodne patrí aj naše rozdávanie. Určite nie preto, aby sme si robili schodíky do neba. Interpretácia je taká, že v nebi sa „ukladá“ z toho, čo rozdáme tu dole. Tam bude mať a aj mu zostane niečo „disponibilné“, čo má zmysel. Boháč to ukladal to do majetku, do svojich stodôl na zemi, teraz prišiel do neba (či kde?) a absolútne nepripravený a s prázdnymi rukami. To však ešte nemusí znamenať zatratenie. Možno sa aj pousmeje, ako si tu dole myslel, že si zabezpečí svoju dušu. Je to podobenstvo o tom, na čo sa určite nedá vôbec spoľahnúť v tejto časnosti a pominuteľnosti.