Radosť z nájdenia II.
Pokračujeme tretím podobenstvom Pána Ježiša z 15. kapitoly Lukášovho evanjelia – o stratenom synovi.. Tematicky patrí k tým predchádzajúcim, sú tam spoločné mnohé rysy a črty, ale aj odlišnosti. Sú tu však už dve nové zaujímavé inovácie. Všimnime si ich.. V prvých dvoch podobenstvách sme príbeh sledovali očami pastiera hľadajúceho ovečku, či ženy hľadajúcej stratenú mincu – očami toho, kto konštatuje stratu a ide hľadať. Príbeh o stratenom, či márnotratnom synovi sledujeme práve jeho očami, z jeho vlastnej perspektívy, z jeho osobného prežívania celej situácie stratenosti. Druhá inovácia je postava staršieho brata, ktorý okrem radujúcich nechá „prehovoriť“ aj nespokojných rozhorčených. V prípade predchádzajúcich príbehov to boli reptajúci farizeji. Tí sa v našom príbehu „obliekli“ do staršieho syna.
Otec s dvoma synmi je celkom obľúbené zadanie, veľmi dobrý spôsob, ako celé podobenstvo „rozohrať“ do poučného príbehu. Jedno podobenstvo o dvoch synoch má aj Mt 21,28-31, kde otec svojím dvom synom prikáže, aby išli pracovať na vinicu. Jeden počúvne a ten druhý nie. Celá hádanka je však v tom, že ten, ktorý povedal „áno“ nakoniec nešiel a ten, ktorý povedal „nie“ nakoniec pracovať šiel. Ak v našom podobenstve máme predstaveného otca a jeho dvoch synov, tak nás tento príbeh podvedome pripravuje, že o tom druhom ešte budeme určite počuť. Počas nášho príbehu sledujeme iba jedného, až nakoniec na toho druhého celkom zabudneme, ale on sa nám včas pripomenie. Stane sa tak na konci celého nášho príbehu – práve vtedy, keď to asi aj najmenej čakáme.
Podobenstvo vlastne začína zápletkou vo chvíli, keď si mladší syn pýta svoj podiel. Vlastne chce, aby bolo „dedičské konanie“ ešte počas života jeho otca. On ešte žije – to je , akoby si prial jeho smrť, akoby ho pochovával “zaživa“ .
Predstavte si tu situáciu, že by sa to stalo vám – v spojitosti s vašimi deťmi. Nezlomilo by vás to?
Otec to vôbec „nerieši“ – zachová sa veľmi veľkoryso. Otec mu prekvapujúco vyhovel, právne to všetko „prikryl“, aj keď to bolo zo strany syna pravdepodobne veľmi drzé. Nechal sa vyplatiť ešte počas života otca. Čo ho k tomu viedlo? Bola to naozaj urážka otca? A čo keby si o svoj podiel požiadal starší syn? Možno by to bolo ešte opovážlivejšie a trúfalejšie.. O svoj predpokladaný podiel si povedal ten mladší, ktorý by mu raz tak či tak bol vyplatený. Je to špecifické v tom, že si o neho povedal už teraz, predčasne. Proste sa chce konečne osamostatniť a presadiť, ten starší brat má budúcnosť už nalinkovanú, bude pokračovať na rodinnom grunte a na rodnej hrude. Je „následník tónu“ v tom, že je starší – prvorodenstvo mu zaistilo celkom pohodlnú existenciu. Mladší si musí nejakú svoju živnosť vybudovať už teraz, v mladosti, keď ešte má dostatok síl, ale aj odvahy. Má čakať? Dokedy?
Mladší dostal čo chcel a vydal sa do sveta. Je to dobrodružstvo, ktoré začína – veď predsa odvážnym praje šťastie! Či nie? Nie, ešte to nie je hriech, ktorého by sa dopustil. Vydá sa do sveta, do diaspory, kde síce židia žijú, ale nie je ich až tak veľa. V ďalekom svete však ale všetko dopadne inak, ako to on sám očakával. Všetko premárnil – v preklade „asotos“ teda nespasiteľne. Toto grécke slovo je odvodené od „ sotéria“ , čo je spasenie. Lukáš vie, že majetok sa dá „rozhádzať“ aj spasiteľne , keď ho človek rozdá chudobným. Mladší syn tak však neurobil. Tu je začiatok jeho konca. Do cudziny nešiel s víziou, že skončí pri prasatách. Odišiel predsa za dobrodružstvom, ktorého sa mu zažiadalo. Mal možno aj takú dobrodružnú povahu. Túžil a aj chcel predsa niečo otcovi, ale aj bratovi dokázať, že? V tom má mladší syn dnes mnohých nasledovníkov. Aj o to sa mohol usilovať – chcel niečo dokázať aj sebe samému. Otec ho rozhodne neprehovára, to nie je jeho štýl – napr. „syn môj to sa predsa nerobí, rozmysli si to, počkaj, veď aj tak dostaneš všetko, čo chceš.. Buď trpezlivý, veď všetko má svoj čas“ , atď atď.. Dostal svoj podiel, otec ho pustil – a on to všetko premrhal.
Tragédia dlho na seba nedala čakať.
Iste, mohol si za to aj sám. On sám si spôsobil túto svoju osobnú tragédiu, za ktorú je zodpovedný iba on sám. Míňal a utrácal. Skoro až učebnicové čítanie v márnení majetku a podielu z dedičstva. . V tej krajine však nastal hlad, nepočítal s tým, nikto sa s ním nesolidarizoval. A dostáva sa na absolútne dno. Nejde o to, že sa stal pastierom prasiat – pre žida to najväčšie poníženie. Tak skončil, keď chcel svojmu okoliu niečo dokázať a keď sa chcel presadiť kdesi vo svete. Nemal do čoho zahryznúť, nemal ani to, čo mali tie nečisté zvieratá. Tie naozaj úplne všetko zožrali. Úplne stratený vo svete. Niečo podobné som zažil v Jeruzaleme v roku 2009, ale nie duchovne, ale fyzicky, keď som sa stratil svojej skupine. Bolo to priam desivé – stratený kdesi ďaleko, bez pasu! Ako sa vrátim domov k rodine vlastnej, aj tej duchovnej. Nechcem to popisovať, ale bolo to veľmi nepríjemné. Našťastie v mojom prípade to trvalo len asi 15 minút. Ale aj to stačilo, aby som na vlastnej koži prežil tento pocit stratenosti.
A tak „vstúpil do seba“.. Vytriezvie zo svojho dobrodružstva, kapituluje a prizná svoju porážku. Vo svojom srdci, keď bol ešte doma, pohrdol byť mladším synom, ale tam v cudzine sa má oveľa horšie, ako ten najposlednejší robotník v dome jeho otca. A tu prichádza zlom, modelová situácia pre pokánie. Ponoriť sa do seba samého – to je biblické pokánie a návrat k otcovi pozemskému (v podobenstve) a v duchovnom živote k Otcovi nebeskému. Sám sa stáva nečistým a to je jeho absolútne dno. Vstúpil do seba, priznáva svoju porážku. Môžeme diskutovať na tému, kedy sa jeho túžba po dobrodružstve stáva hriechom. Na začiatku to vyzerá celkom nevinne a skončí to tam, kde nikto nechcel, aby to takto práve skončilo. Tri dôležité kroky vidíme v jeho vnútri:
1) priznáva si zlú situáciu, do ktorej sa dostal,
2) rozhodne sa to vyznať,
3) je ochotný sa vrátiť..
Ešte nevie, či to vôbec bude možné, je však ochotný sa vrátiť. Uvažuje o tom! On nielen o tom premýšľa a hovorí, ale aj koná. Výsledok je neistý, nezávisí na ňom samotnom. Záleží, aký postoj k tomu zaujme jeho otec. Prijme ho? Stratil však všetko, viac stratiť už nemôže. V tej chvíli iniciatívu preberá jeho otec, preberá úlohu pastiera, ktorý hľadá stratenú ovečku, či ženy, ktorá hľadá stratenú mincu. A dopadol lepšie, ako sám očakával. Nepočíta s možným celkovým návratom, otec neváha, keďže má pred sebou úplnú trosku. A stratený syn dostáva všetko to, čo mal predtým. A začína radosť. Do tejto chvíle sme sledovali celý príbeh očami mladšieho syna, teraz na scénu nastupuje starší. Vieme – zavinil si to sám, pôvodne to takto nechcel, také dno si vôbec nepredstavoval. Starší brat je tu vykreslený veľmi stručne. On skutočne drie – bol na poli, vracia sa domov, roztopašník sa vracia z ciest, už mu došli všetky peniaze, všetko minul. Z jeho pohľadu to musí vyznieť ako krivda. Snažme sa mu trochu aj porozumieť. Keď sa vracia domov, počuje hudbu zďaleka. V gréčtine je použité slovo symfónia. Je to hudba, ale znamená aj niečo viac – aj súzvuk a harmóniu. Tá hudba v jeho dome ladí. Pre grécke ucho to znie – doma všetko ladí. Aj bez neho. Ako to? A on do tej harmónie vnesie disharmonické tóny. Vyjadruje svoju nedôveru k tomu všetkému, čo sa deje v dome, inak povedané – poriadne trucuje. A to je karikatúra farizejov. Nechce vojsť, ale aj kvôli tomu aj jemu starostlivý a milujúci otec vychádza v ústrety – nielen mladšiemu, ale aj staršiemu. Nechce ho ukrátiť o lásku, je ústretový ku obom rovnako. Aj za ním vybehne, či vyjde, tak ako išiel v ústrety mladšiemu. A potom zaznie to povestné: „tento tvoj syn“ (nie môj brat). Vo svojom mladšom bratovi vidí konkurenta a porovnáva sa ním. V závere podobenstva zaznieva to známe: veď predsa tvoje je všetko! Zaznie tam pointa z tých dvoch predchádzajúcich podobenstiev – máš sa aj ty radovať. A zaznie aj to: „tvoj brat bol mŕtvy a ožil.“ Viac už tam nič nezaznie. Je to príbeh s otvoreným koncom. Ako to dopadlo? Nevieme, ako sa starší brat rozhodol. Pointa pre nás? My sme ten starší brat – že aj ten „išiel do seba“ a potom aj išiel do vnútra sa veseliť. A iste má aj slobodu zostať vonku. Má uvažovať nad tým, čo všetko má doma. Čo všetko máme „doma“ – v našej cirkvi. Na čo sme pozabudli, že to máme. Musia nám to pripomenúť tí „cudzí“, ako na mi to stalo v Spišskom Podhradí v roku 2014, keď katolícki kňazi boli nadšení našimi bohoslužbami. Čo všetko máme doma.. Akým duchovným bohatstvom disponujeme.. Poďme to nanovo spoločne objaviť..