Duchovné sucho
Spomíname na horúce a suché leto 2022. Podľa meraní sa zapíše do histórie ako najteplejšie, najsuchšie leto vôbec. Vysychali rieky a potoky, či aj studne. Leto bolo v znamení nedostatku vody, aký tu ešte na starom kontinente nebol. No nielen u nás, ale vlastne na celom svete. Suché leto podporovalo vznik mnohých požiarov. Za všetky spomeniem ten v susednom Česku, v Českom Švajčiarsku. Vieme, že aj v Afrike sú dlhodobé problémy s vodou, ale to, čo sme zažívali aj my, sme v našej generácii ešte nezažili. Odborníci varujú a bijú na poplach, že toto je prejav predovšetkým globálneho otepľovania.. A že vraj inak, či lepšie to už nebude ani v budúcnosti.. A tak šetríme s vodou, ktorá voda začína byť vodou „nad zlato.“ Voda drahšia, ako ropa – aj také sú neraz mnohé titulky.. Šetríme vodou, s energiami, pohonnými hmotami.. Donedávna všetko bolo pomerne lacné a všetko dostupné, čo spôsobovalo neraz aj značné plytvanie.
Je potrebné však podotknúť, že sucho sa nevyhýba nikomu z nás. Prežívame ho v rôznej podobe aj v našom živote. Chceme sa na to pozrieť, akú má podobu v živote človeka. Duchovné sucho predovšetkým spôsobuje hriech. To je základná téza, či konštatovanie v tejto spojitosti. To potvrdzuje 32. žalm, ktorý konštatuje slovami Dávida, že životná sila sa môže obrátiť tak ľahko na letnú vyprahlosť duše a srdca. Dávid vyznáva: „Keď som mlčal, trúchniveli mi kosti počas môjho ustavičného stonania, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahlosť.“ Už mal toho veru dosť. Nemohol sa pohnúť z miesta. Prestupoval na mieste, skoro to bolo kvasenie v hriechu. A potom to prišlo:
„Riekol som: vyznám Hospodinu svoje priestupky. A Ty si odpustil vinu môjho hriechu.“
A potom prišla úľava, po letnej vyprahlosti už nebolo ani stopy. Podobné motívy sú aj v žalme 51, v ktorom prosí Dávid o čisté srdce. Tá letná vyprahlosť je obdobie sucha v živote človeka. Môže to byť duchovná kríza – nech to nazveme akokoľvek. V takej podobnej situácii sa ocitol autor žalmu o 10 čísel „vyššie“, teda autor žalmu 42. Je pomenovaný ako Kórachovec a jeho volanie, prosba, či aj kvílenie začína tými známymi slovami: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po tebe, ó Bože..“ Dostal sa do veľmi ťažkej situácie, o ktorej nevieme nič bližšie. Neraduje sa, nevie sa radovať, iba plače a narieka. Kedysi sa radoval, spomína si na to, ako za hlasitého plesania chodieval do chrámu. Možno bol na čele sprievodu, možno aj predspevoval.. Teraz je kdesi učupený v kúte. Má síce s Hospodinom veľmi bohaté skúsenosti, nevie ich však preniesť do prítomnosti. Dá sa to? Vieme, že skúsenosť s Hospodinom je neprenosná na iného človeka, ale v tomto prípade ide o toho istého človeka. Spomína, aké to bolo úžasné kedysi, ale teraz je to veľmi mizerné. Nevie sa radovať. Vie, že by sa aj mal, ale nevie, ako „na to“.. Má k tomu mnohé dôvody, ale nevie, alebo to nedokáže. Nepripomína vám to niečo? Je tak málo radosti okolo nás a v nás. Neteší nás ani politická situácia u nás, nikto nerieši problémy občanov tejto krajiny. Politici sa hašterili celé leto.. K čomu sme sa dostali teraz, v polovici septembra? Ministri sa vymenili.. A? Ráno sa budíme akýsi unavení, bez radosti, bez šťavy. Možno nás dnes čaká ťažký deň, tak tej radosti je veľmi málo – o to menej. Sucho a sucho a ešte raz sucho..
Do sucha sa dostávame kvôli nášmu vlastnému hriechu, aj kvôli neraz smutným a tragickým okolnostiam nášho života. Všeličo nás zaskočí a pripraví o radosť. Vieme, že by sme sa mali radovať, uvedomujeme si svoj status kresťana, veriaceho človeka, ale nejako nám to nejde.. Ani žalmista nebol na tom o nič lepšie. Čo všetko zažil s Hospodinom, teraz už iba spomína. Žije iba z minulosti. Dá sa žiť z minulosti? Určite nie, aj keď sa nám to pomerne často stáva. Spomína na slávne dejiny našej evanjelickej cirkvi, trápi nás však konfliktná prítomnosť. Pripomíname si to, čo sme všetko zažili.. Áno, veď to nakoniec aj máme, podľa svedectva Písem najmä Starej zmluvy. A k tomu nás vedie aj žalm 103, ktorý nás pozýva, aby sme nezabúdali na žiadne Božie dobrodenia. Bolo ich určite nemálo, je ich vždy aj dosť v každom novom dni nášho života, do ktorého sme sa zobudili. Chceme to zažiť najmä v tejto prítomnosti, o ktorú práve teraz ide. Tu a teraz.. Tá je ťaživá pre mnohých. Prichádzajú jesenné dni, média nám predpovedajú ťažkú a dlhú zimu. Scenáre do najbližšieho obdobia sú až v mnohom katastrofické. Nemožno to všetko sledovať, predovšetkým kvôli vlastnému mentálnemu zdraviu. Energetická kríza ešte akosi to všetko umocňuje, politická nestabilita sa pod to všetko podpisuje. Celé leto sme počúvali meno jedného politika, ktorý nie je schopný sebareflexie. A v tom všetkom sa radovať?
Žalmista Kórachovec dokonca vyznáva, že sa cez neho prevalili všetky príboje a vlny. Vlny máme radi iba pri mori, v živote znamenajú utrpenie a bolesť. Tomu všetkému by sme sa najradšej absolútne vyhli. Pri mori na vlny čakáme, nadnášajú nás, pozdvihujú, výskame pri nich, ale v živote nás ubíjajú a priam zrážajú až k zemi. Žalmista je v období vlastného „duchovného sucha“.. Čo je však pozoruhodné, on sám si to priznáva. Vie, aký je to status.. Pozná ho veľmi dobre. A to je tá poľahčujúca okolnosť. Predstavte si alkoholika, ktorý má dlhodobý problém, ale si ho neprizná. Tak v jeho prípade nie je možný ďalší postup a liečenie. Žalmista si priznáva svoj problém, je na dobrej ceste, aby sa z toho všetkého aj dostal. On zároveň vie, že sa bude radovať aj v budúcnosti. Tak končí tento žalm:
„Očakávaj na Hospodina, lebo ešte ďakovať budem Jemu, spaseniu svojej tváre.“
Prežíva skleslosť, ktorú spomína na 3x. Minulosť bola úžasná, tak jedinečná bude aj budúcnosť. Len teraz je veľmi ťažká prítomnosť. Nebol však jediný, komu sa tak ťažko viedlo. Velikáni Biblie tiež niečo podobné prežívali, dovoľte spomenúť aspoň niekoľkých. Eliáš si po mocnom víťazstve na vrchu Karmel zúfal nad vlastným životom a nechcelo sa mu vôbec ďalej žiť (1 Kr 19,1-14). To bolo duchovné sucho v jeho živote. Jonáš vedel, že Boh sa zmiluje nad Ninive.. Hnevá sa na Pána Boha, pretože si myslí, že by ich mal potrestať, nie sa nad nimi zmilovať (4,2.3). Aj takúto podobu má „duchovné sucho“ v živote Božieho muža, proroka. Apoštol Pavel napísal mladému Timoteovi: „..všetci ma opustili.. “ (2 Tim 4,16) Má to teda ešte nejaký význam a zmysel? Oplatí sa konať túto službu, v ktorej stojím? Zaváhanie príde, je však dôležité, aby netrvalo dlho. U niekoho je krátke – trvá hodinu, či u niekoho trvá deň, u niekoho týždeň, mesiac, či aj rok. A je celkom možné, že niekto úplne odíde. Pán Ježiš položil tú známu otázku učeníkom: „Či aj vy chcete odísť?“ (J 6, 60 – 71) Mnohí odchádzali od Neho, pre Jeho údajne tvrdú reč. Už ju viac nemohli počúvať. Mnohí odišli z tohto širšieho okruhu učeníkov. V tejto situácii sa Pán obrátil na 12-stich a položil im kľúčovú otázku: „Aj vy sa hodláte ma opustiť?“ A Peter to za všetkých jednoznačne vyznal opäť tými známymi slovami:
„Pane, ku komu pôjdeme, slová večného života máš..“
Pane, ku komu by sme išli! Na koho iného by sme sa obrátili, v radostiach, v ťažkostiach, aj v období sucha v našom živote. Kde nájdeme to, čo ponúkaš Ty sám.. Kto sa Ti iný v tomto svete vyrovná.. A mohli by sme pokračovať ďalej.. Pán Ježiš na kríži zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27,46) Stal sa hriechom za nás, tak to napísal ap. Pavel (2 K 5, 21). Náš hriech spôsobil duchovné sucho v jeho živote. A akú malo podobu, čo všetko prežíval Pán, keď na dreve kríža zomrel za hriechy celého ľudstva! Urobil to z lásky, aby sme sa raz a navždy vyhli všetkým pochybnostiam v tejto oblasti.
V závere ešte dávam reakciu sestry Ivice na dané slovo. Jej odpoveď bola v týchto slovách: „ Príroda nám nastavila zrkadlo, aby sme poznali, akí sme. Katastrofálne sucho v prírode, duchovné sucho človeka. Nie je to istá paralela, či symbolika? To, čo sa dej v prírode, určite nie je náhoda. Nič v živote nie je náhoda, ale Božie riadenie. Aby zem úplne nevyschla a tým aj všetko živé, čo z nej vyrastá, prišiel dážď.. Príde aj vlaha a osvieženie do vyprahlých duší súčasného ľudstva. Nestraťme nádej..“ Končíme takto optimisticky, modliac sa za časy duchovného osvieženia pre nás všetkých (Sk 3, 19.20).