Vrchy a údolia nášho života I.

Na vyjadrenie podstaty ľudského života  básnická reč používa rozličné obrazy a metafory – napr. život je ako cesta, život je ako rieka, život je ako boj a iné. Tieto obrazy sú blízke nielen básnikom, ale  aj Biblii, ktorá sa im nijakým spôsobom nevyhýba. Práve naopak. Aj v Božom slove nachádzame mnohé obrazy a metafory, na základe ktorých sa popisuje, o čo všetko ide v našom živote. Ponúkam hneď malú ukážku vyznania proroka Jeremiáša, ktorý vyznáva: „Viem, Hospodine, že človek nemá v moci svoju cestu a ten, čo chodí, neurčuje svoje kroky.“ (10,23)  Ak ani cestu, tak ani svoj vlastný život. A Jeremiáš ho nemal vôbec jednoduchý.  Život je naozaj ako cesta. Pán Ježiš nám hovorí tie známe slová:

„Ja som cesta i pravda i život.“ 

J 14,6

On sám obzvlášť veľmi rád používal obraznú reč  na vyjadrenie duchovných a neviditeľných právd. Reč metafor a obrazov mu bola  pritom veľmi blízka a zároveň poslucháčom  veľmi nápomocná. Aby ňou opísal neviditeľné, musel použiť viditeľné slovo. Život je cesta. Tou cestou je Pán –  k nášmu nebeskému Otcovi. My  všetci sme na tejto ceste. Je to obraz mnohej aktivity  – aj ja som na tej ceste. V každom novom dni kráčam a putujem.  Každý môj krok, ale aj rok života a krok dopredu ma vedie do tohto cieľa putovania. A cieľ mám vždy pred sebou (1 K 9,24-27). Je to obraz nanajvýš zrozumiteľný a nám veľmi blízky. Som vďačný, že aj  ja môžem byť na tejto ceste. A tá cesta vedie raz nahor, inokedy nadol. Ak som na ceste, som vždy v pohybe. Nič statického vo mne nie je. Raz  vystupujem a potom zostupujem. A to nemusím byť iba na horskej turistike. 

     V polovici októbra  2018 som vystúpil na Kriváň (2.494 m.n.m.) za krásneho  slnečného počasia babieho leta. Je to (zatiaľ) moja ostatná návšteva.  Je opradený viacerými legendami. Tá najznámejšia je o tom, ako anjeli na ňom „havarovali.“ Prvo-výstup bol zaznamenaný už v roku 1772 a je v ňom zmienka aj o evanjelickom farárovi A. Czirbeszovi. Cítim teda nejakú duchovnú „podlžnosť“ voči tejto hore, tak jej venujem týchto zopár riadkov. Zo Štrbského Plesa túra ide vcelku pozvoľne vyššie, výstup smerom hore od Troch studničiek je dosť náročný, ale časovo kratší, ako ten prvý. Stačí si vybrať.  Dňa 17. 10. 1988 na Mount Everest (8.848 m n.m.) vystúpili štyria  špičkoví slovenskí horolezci  –  D. Becík, P. Božík, J. Jaško a J. Just. Bol to svetový výkon z kategórie prelomových. Keď to v ten deň, pred viac, ako 30-timi hlásili v rádiu, tak malý 8-ročný Jožko, Justov syn sa hneď mamy aj opýtal: „aj zostúpil“? Žiaľ, nezostúpil ani jeho otec, ani tí ostatní. Splnili si svoj sen, stálo ich to životy –  odvtedy sú nezvestní. A pritom J. Just zdolal najvyššiu horu sveta až na tretí krát. Po výstupe je potrebné aj úspešne zísť do údolia. Mnohokrát je to oveľa náročnejšie. Pocítil som to aj ja dole z Kriváňa. A človek kráča nahor, alebo nadol a premýšľa. Idete krok za krokom pomalšie, alebo svižnejšie. Sören Kierkegaard svojho času povedal:

„Nepoznám také starosti, od ktorých by som sa nedokázal oslobodiť chôdzou.“

Sören Kierkegaard

Je toľko analógií medzi turistikou a naším ľudským putovaním. Tak napr. výber trasy, mapa na cestu, samotná príprava, prestávky počas putovania, výdych a nádych, výstup na vrchol, samotný pobyt na ňom. A na vrcholoch sú kríže, pri ktorých si robíme nezabudnuteľné foto. Pobyt pri kríži na vrchole je rozhodne iný,  ako v údolí. Na vrchole hory možno obzvlášť ešte hlbšie precítiť práve pri kríži Ježišovu všeobjímajúcu lásku zo všetkých strán, ktorá nám dáva úžasné výhľady, pohľady a perspektívy. Kríž na štítoch je dôležitým symbolom Božej lásky v Kristu, ktorá všetko prevyšuje. Kríž je znamením víťazstva. Pán Ježiš o svojej krížovej ceste povedal: „A ja, keď budem povýšený zo zeme,  pritiahnem všetkých k sebe.“ (J 12,32) V ten deň som  mal prvýkrát možnosť zažiť  záchrannú akciu priamo pod Kriváňom s vrtuľníkom. A to pripomína tiež  kríž, úspešná záchranná akcia všetkých čias na Golgote. 

    Všimneme si aspoň niektoré vrchy a údolia, ktoré sú v Písme svätom veľmi časté. Ten mne a nám, žijúcim pod našimi malebnými Tatrami veľmi blízky žalm 121: „Pozdvihujem si oči k vrchom, odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.“ To je zážitok z cesty pútnikov smerujúcich do Jeruzalema. Už zďaleka pozdvihovali svoje oči k horám a vyzerali mesto, do ktorého putovali. Išli smerom nahor, v gréčtine  „ana-baino“ a keď ho opúšťali, tak išli „kata-baino.“ Orientácia smerom nahor je v Písme dosť častá. Ap. Pavel nám radí, aby sme hľadali to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.“ (Kol 3,1) To však môžeme len ako duchovne vzkriesení a znovuzrodení ľudia. Ak ideme do hôr, vždy ideme  smerom hore.  Pri návšteve hôr nenájdeme lepšie slovo a posolstvo, ako v tomto žalme. Pozdvihovanie očí, napr. pri skvelých jesenných túrach smerom nahor, to nemusí  byť len obdivovanie okolitej krásy.  Je to predovšetkým duchovné pozdvihnutie zraku k Bohu. Zhora vždy  príde pomoc, to je hlboká skúsenosť Božieho ľudu –  napr. pri ich putovaní púšťou. Pomoc vždy prichádza zhora.  Gréci pre pozdvihnutie zraku smerom nahor majú špecifický termín: anablepein. A vždy to chápu aj v duchovnom slova zmysle. Pozdvihujem svoj zrak nahor, k nebu, k Bohu, ktorý mi posiela svoju pomoc. Evanjelista Lukáš používa ten istý výraz v príbehu o colníkovi Zacheovi (Lk 19,1-10). Ježiš pozdvihuje svoj zrak k Zacheovi, ktorý sa vyšplhal na divý figovník, aby odtiaľ lepšie videl na Ježiša, pretože bol malej postavy. Ježiš, Boží Syn pozdvihuje svoj zrak k hriešnikovi. K tomu, ktorého farizeji už dávno odpísali. V tom, ktorý je okolím neprijímaný, v tom Boží Syn vidí priamo kúsok neba. Ak pozdvihujem svoj zrak k nebu, k horám, predovšetkým k Bohu, dochádza k tomu, že sa aj môj pohľad na druhých ľudí môže zmeniť. Môžem v nich vidieť nebo. Nemusím sa nad nich povyšovať, ale v páde blížneho môžem vidieť svoje vlastné poblúdenie (ES 551).

Človek, s ktorým sa takto stretám, sa mi začne javiť úplne v inom svetle. Ako pútnici smerom do večnosti nezabudnime na tento dôležitý pohľad nahor, ale zároveň aj okolo seba. Duchovný pohľad nám dá poznať, koľko zhrbených ľudí pod ťažkými bremenami je okolo nás. Titulná strana na každom ročníku Tesnej brány je tá, ako Pán pomáha ľuďom zhadzovať ťažké batohy. Každý deň toto čítanie berieme do rúk. Neprehliadnime titulku.  Svet na nás ukladá bremená a tlačí k zemi. Spieva o tom aj D. Bonhoeffer v tej známej piesni:

„ ..a k zemi tlačí bremä ťažkých čias“.

ES 630,2

My môžeme zažiť to, čo tá zhrbená žena, ktorá sa nemohla pozrieť hore (Lk 13, 10-17). Pozerala sa ľuďom iba na topánky, teda sandále. Nikomu sa nemohla pozrieť priamo do očí. Mohla pozdvihnúť svoj duchovný zrak, určite tak aj robila k Bohu, preto vždy a pravidelne prichádzala do synagógy. Stalo sa to až  v jednu sobotu, keď Pán položil ruky a ona sa narovnala. O to viac to môžeme prežívať my, keď po celom týždni prichádzame do spoločenstva, kde očakávame na Hospodina, „vyzeráme Ho“,  kde sa môžeme duchovne vystrieť.