Na konci leta…

     Vždy sa niečo končí a niečo nové aj začína.. Letné prázdniny sa skončili  a prišla opäť škola. Ako „letný bonus“  bol pre nás  uplynulý predĺžený  víkend s naším štátnym sviatkom. Všetko má svoj čas, píše múdry Kazateľ (3,1). Nie raz si túto vetu poviem sám pre seba. Neraz si túto vetu poviete aj vy sami pre seba. Jej použitie v našom živote je naozaj širokospektrálne.. Aj v takej súvislosti, že tie „Božie hodiny“  tikajú inak, ako tie naše. Častokrát chceme v našom živote niečo urýchliť. A potom sa dodatočne  zháčime a uvedomíme si, že naozaj všetko má ozaj svoj čas. Čas leta, prázdnin sa definitívne skončil.  Obzeráme sa späť a ďakujeme Pánovi za prežitý čas. Ďakujeme za prežité horúce leto.  Za oddych, relax, novú silu, ktorú Pán vlieva do našich žíl.  Je to úžasný div, o ktorom spievame aj v našom ES (378). A ktorý div neprežívame iba počas leta. Prežili sme suché leto. Pre zaujímavosť a porovnanie uvediem, že napr.  v roku 2014 bolo  „blýskavé leto.“  Na Slovensku udrelo počas prvého prázdninového mesiaca 141.111 bleskov, z ktorých takmer tretina v jeden deň – a to 21.júla. Nad Tatrou sa vtedy  často blýskalo a hromy divo bili. Veď je to aj v našej slovenskej hymne, tak prečo sa až tak  čudovať, že?  Pán nám to tohtoročné  požehnal v obidvoch  polčasoch, v každom novom, aj tom mokrom dni, aj tom slnečnom a suchom. Doma, aj pri mori.. Nech sme boli kdekoľvek, tak sme zažili re-kreáciu, priam akoby znovu-stvorenie celého nášho človeka. Regenerácia a rekreácia, to sú slová, ktoré sú typické pre čas, ktorý podľa kalendára skončil.  Pobyt pri mori je pre telo blahodarný a pre dušu vskutku úžasný.  Nanovo sme ho zažili a prežili. Vrátili sme sa šťastne z ciest v Božej ochrane. Z tohto  dôvodu dovoľte  také skromné „obhliadnutie“  sa za morom. Veľmi nás potešili  aj prázdninové sms správy od našich blízkych… Naši priatelia z Košíc nám napísali: „Pozdravujeme vás z Grécka.. užívame si more, slnko, oddych.. sme vďační Pánovi za pekný čas a krásy, ktorých je Tvorca.“ 

     Apropo! More..   V Biblii je pomerne dosť zmienok o ňom.  Žijúc v horách sme skrze Božie slovo ale vždy nanovo pozvaní k „pobytu pri mori.“ Z akého dôvodu? Nanovo ma oslovil  pobyt pri Jadranskom mori. Atmosféra mora je pre mňa fascinujúca a priam neopísateľná. Mám pred ním veľký rešpekt. V Biblii more síce symbolizuje sídlo protibožských síl, ale v tejto reflexii sa chcem zamerať  práve na tú jeho fascinujúcu veľkosť. More pôsobí na mňa mysticky a veľmi tajomne. Vyvoláva vo mne vždy a nanovo bázeň. Vnímam jeho tmavomodrú  krásu, ktorou som obklopený. Do ktorej krásy jeho hĺbok sa môžem aj ponoriť. Pobyt pri mori ma pozýva vrátiť sa do detských čias. Byť hravým a šantiť aj s vlastnými deťmi. A ešte mnoho iného  evokuje vo mne pobyt pri mori.  To všetko pozemské a ľudské, srdcu blízke, ma inšpiruje k vnímaniu a intenzívnemu prežívaniu priam nekonečného mora Božej lásky, v ktorom mori sa smieme kúpať vlastne každý deň.

     Pán Ježiš bol veľmi  často pri mori. Nedovolenkoval tam, ale pracoval. Vždy v plnom nasadení pre človeka. Na brehu Tiberiadského mora alebo Genezaretského jazera povolal svojich učeníkov. Toto prostredie bolo pre neho vskutku  pracovným prostredím. Tesne pred povolaním colníka Léviho čítame:

„Potom zase vyšiel k moru a všetok zástup prišiel k nemu a On ich učil. Idúc, uzrel Léviho, syna Alfeovho, sedieť na colnici a povedal mu: nasleduj ma!“

(Mk 2,13-14)

Čítame však aj to, že Pán Ježiš si  pri mori sadol (Mt 13,1). Aké stručné a výstižné! Určite to bola pre neho vzácna chvíľka. Mal za sebou rušný deň, o čom svedčí predchádzajúca 12. kapitola. Chcel si vydýchnuť, unavený po mnohých prácach. O takejto jeho únave ale  nič v texte  nečítame. Ani o tom, žeby sa bol modlil. Tak robil zavčas ráno, v tichu. Jednoducho si sadol. Zastavil sa. Díval sa na stvoriteľské dielo svojho Otca? Išiel do jeho blízkosti? Bez slov? Dá sa to? Určite áno! Šalamún nás varuje pred tým, aby sme sa do Božej blízkosti neponáhľali vždy len s mnohými slovami (Kaz 5,1). My však  slová máme tak radi! Zvykli sme si všetko komentovať. Ku všetkému sa vyjadrovať. Sme príliš zdatní v slove. Myslíme si, že na našom vyslovenom názore, či komentári tak preveľmi záleží. Politika, počasie, celosvetové udalosti, vojna na Ukrajine, dianie v našej cirkvi. Naše obľúbené témy. Všetkému všetci veľmi dobre rozumieme. A tie naše priam nekonečné komentáre. Aj tie, ktoré počúvame napr. v čakárni u lekára! Táto náročná doba iste vyžaduje náš názor a jednoznačný postoj. Všetko má svoj čas! Aj naša reč. Nemali by sme však radšej niekedy  celkom zmĺknuť? Tak pramálo ticha je totiž v našom hlučnom každodennom dni. A byť  v tichu. A byť ticho..  Navonok, ale vo vnútri byť v modlitebnom nasadení vidiac to „more problémov“, ktoré nás obklopuje a v ktorom „mori“ sa vlastne každodenne kúpeme.

     Škola toho vonkajšieho ticha sa nám ponúkla  pri mori aj tohto roku. Iste, nedá sa žiť z minulosti, ale rád sa k tomu vraciam. Žasnúť v tichosti, sediac na morskom brehu, sledujúc západ slnka. Sadnúť si.. Len tak! Tak jednoducho.. Ako jednoducho sa to dá napísať na papier. Veď na dovolenke máme „more času!“ Na   brehu morskom  – s milovanou osobou. Spolu aj s našimi ratolesťami a dívať sa  napr. aj nočnú oblohu a pozorovať nespočetné množstvo hviezd odrážajúce sa na vodnej hladine. A učiť sa  vnímať tú krásu a žasnúť nad ňou. Vychutnať si aj taký západ slnka stojí za to! Taká škola úžasu aj cez leto sa ponúka nám, aj našim deťom.  Tak, ako sme ich učili „nebyť ticho“ a učili sme ich modlitbám od útleho detstva, tak by sme ich mali učiť byť aj ticho. A tak sa nemusí diať iba pri mori.  Počas leta sme videli aj posledný superspln tohto roku,  na jasnej nočnej oblohe sme videli Mesiac až o 14% väčší a aj jasnejší. Priam nebeské divadlo. A potom padali hviezdy – tzv. perzeidy.. Je hodno pozdvihnúť zrak trochu vyššie. Krčné svalstvo nám akosi stuhlo, pretože sa tak radi dívame iba na to, čo je dole. Hrbíme sa, hlavy máme ovisnuté, pretože každý niečo rieši počas dňa, kráčajúc po chodníku, či dokonca sediac za volantom. Telefonujeme, mailujeme, sme „online“ celý deň. Sme tak akýmsi zvláštnym  pokolením „zohnutých hláv.“  A nemáme kedy žasnúť! Čas prázdnin a leta nám priniesol „ ponuku“, aby sme sa zastavili. Aby sme sa „vypli“ od stresu a „zapli“ sa pre úžas. Aby sme precvičili krčné svalstvo a nedívali sa iba smerom dole.  Nielen počas leta podotýkam!  Vieme, že aj Božie slovo nás pozýva, aby sme v duchovnej oblasti hľadali to, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Božej.“ (Kol 3,1)   Veľmi umne to vyspieval Ján Kollár v tej známej piesni:

„Bože môj pod Tvojím nebom stojím, tisíc svetov žiari nado mnou! Preč od hluku sveta, srdcom svojím vzdávam vďaku piesňou radostnou…“

(ES 231)

Veľmi radi ju spievame na službách Božích pre jej mocné posolstvo. Urobili sme tak aj včera na službách Božích s poďakovaním za leto. Autor v ňom žasol nad Božím majestátom.  Aj v tejto piesni je nám adresované pozvanie pozerať sa aj hore, ako nás k tomu vlastne pozývajú naše nádherné kostolné veže na Slovensku. Sú to jedinečné smerovníky, „šípky“ do neba. Je to smer našej hodnotovej orientácie na našej žitia púti a ceste. Je to vlastne prikázaný smer zdola smerom nahor!

     Počas dovolenky pri mori (pred niekoľkými rokmi), aj sediac, aj ležiac, som čítal knihu: Evanjelium podľa Jóba od Daniela Pastirčáka. Vrelo ju odporúčam. Povedal by som, že priam povinné čítanie pre každého kresťana. Ak sa chcete niečo dozvedieť o našom ľudskom utrpení, siahnite po tejto knihe.  Je tam mnoho oslovujúceho pre nás. Aj keď naše utrpenie nie je síce „jóbovské“, predsa sa s ním stretávame na rôzny spôsob. Nedajte sa odradiť ani spočiatku trochu náročnejším čítaním. Ak ste ju prestali čítať, vráťte sa k nej. V tejto hodnotnej knihe sa  dočítate aj o bázni pred Bohom (str. 258). O nej sa tak málo píše v dennej tlači. Iste, kto by mal motiváciu o tom písať dnes. O nej čítame najčastejšie iba v teologických knihách. No a najmä v Biblii. Počiatkom múdrosti je bázeň pred Bohom (Ž 111,10). Dočítame sa o tom aj v knihe Prísloví (1,7), ale aj u Jóba (28,28). Hebrejské slovo „jíra“ je vskutku veľmi pozoruhodné, pretože v sebe spája niekoľko navzájom sa doplňujúcich  významov. Znamená mať strach, mať aj úctu voči tomu, čo nás presahuje. Vedomie vlastnej nepatrnosti tvárou v tvár fascinujúcej veľkosti, ktorá nás presahuje. Svoju malosť a Božiu veľkosť  môžete zažiť aj pri mori, ale aj na horách, pri čítaní Božieho slova atď.  Podľa B. Pascala najvyšším výkonom rozumu je uznať svoje vlastné hranice. Naša ohraničenosť však jasne poukazuje na to, čo nás presahuje. A to je svedectvo našej viery.

     Preklad spomínaného slova znamená zažiť aj extázu radosti. V tejto spojitosti ma veľmi oslovilo africké príslovie:

„Ďakovať znamená –  sadnúť si pred Pána Boha a radovať sa.“

Čo prežíval Pán Ježiš sadnúc si k moru?  Úžas? Bázeň? Extázu radosti? Tá krása, ktorou sa kochá naše oko bola vlastne stvorená skrze Neho. Apoštol Pavel napísal: „Lebo z Neho, skrze Neho a pre Neho je všetko. Jemu sláva na veky. Amen.“ (R 11,13) Čo ste prežívali vy, keď ste si len tak sadli? Bázeň pred Tou presahujúcou veľkosťou? Alebo aj extázu radosti v tom mnohom smutnom a skľučujúcom, čo prinieslo toto leto?  Nie každý mal možnosť sadnúť si pri mori. Africké príslovie nás pozýva sadnúť si  aj do našej chrámovej lavice. Na to svoje miesto. Sadnúť si pred Pána Boha a radovať sa. V nedeľu je na to  čas. Vnímať to nekonečné a šírošíre  more Božej lásky. Vždy a nanovo prežívať bázeň pred jej veľkosťou. Počuť zvesť slova. Mať radosť zo spoločenstva, zo služieb Božích. Stretnúť tých, s ktorými žijeme v jednej duchovnej rodine. Cítiť Božiu blízkosť – podľa vyznania žalmistu: „Ale mňa blaží Božia blízkosť.“ (73,28). Vo svojej lavici, aj v tichu, môžeš mať to vedomie vlastnej nepatrnosti tvárou v tvár fascinujúcej veľkosti nekonečného Bytia. Je to vedomie, ktoré nás slastne pokoruje, podmaňuje si nás k novej odovzdanosti a unáša nás do extázy radosti..