Prečo chodiť do Tatier?
Minimálne raz v roku navštívime našu srdcovku, chatu pri Zelenom plese. Tá dolina okolo Zeleného plesa má svoju, priam neopísateľnú atmosféru. Nie sme jediní, ktorí sme si ju zamilovali. Je v zovretí tatranských skál a štítov. Smaragdovo sfarbená voda plesa pri bývalej Brnčalovej chate, ak ju aj pod týmto názvom poznáte. To jedinečne a priam exkluzívne prostredie je známe aj z filmového spracovania predovšetkým z českých hraných filmov. Z nich je hádam ten najznámejší s názvom „Jak se krotí krokodýli“ z roku 2006. S dolinou Zeleného plesa sa spája turistika z Kežmarského hradu. Beata Laski Kościelecka (1515-1576) na Turíce 1525 ako prvá žena podnikla v sprievode kežmarských mešťanostov turistiku k spomínanému plesu. Počas dlhej tatranskej zimy do doliny Zeleného plesa slnko neprenikne, až niekedy koncom marca. Pleso tak zostáva na dlho zamrznuté. Keď po dlhej zime príde jar a slnečné lúče ohrievajú prírodu, príroda sa postupne prebúdza, no na Zelenom plese je ešte dlho zima. Koniec apríla a začiatkom mája však prináša sviežosť jari aj do tohto prostredia. Nielen počas leta je cesta preplnená turistami v oboch smeroch, keďže chata je prístupná počas celého roka. Z vlastnej skúsenosti odporúčam najmä jeseň, ktorá má v Tatrách svoje špecifické čaro. Práve počas nej a októbrovej turistiky sme s našimi nemeckými priateľmi z partnerského cirkevného zboru Drážďany – Cossebaude zažili veľmi zaujímavú scenériu. Rád a vďačne na to spomínam. Hore, v okolí Zeleného plesa bolo už celkom bielo po čerstvo napadnutom prvom snehu, len kúsok nižšie pod chatou bolo ešte všetko v pestrom jesennom spektre tých najrozličnejších farieb. My sme, idúc zdola prešli akousi pomyselnou bránou a vstúpili sme priamo do zimy.. Ozaj ako v nejakej rozprávke, keď prejdete bránou a ste už v úplne inom svete. Tak tomu bolo počas turistiky a naši nemeckí priatelia na to veľmi radi dodnes spomínajú. Bol to aj pre nás veľmi zaujímavý zážitok, ku ktorému sa aj my často vraciame. A počas našej spoločnej turistiky pobehovala po turistickom chodníku zmätená myš, nevediac, či je ešte jeseň, či už zima.
Dolina Zeleného plesa pre mňa osobne veľa znamená ešte aj z iného dôvodu – má podobu Božej náruče.. Tak sa stále na tú dolinu pozerám. Snáď aj z toho dôvodu sa tam rád opakovane vraciam. Vy, ktorí toto prostredie poznáte, mi dáte určite za pravdu. Ak túžite aj vy po Božom horskom objatí, tak neváhajte a dlho neuvažujte. Auto si zaparkujete na Bielej vode a budete stúpať vždy vyššie a vyššie. Môžete skúsiť inú trasu – od Skalnatého plesa dole Svišťovkou alebo z opačnej strany cez Kopské sedlo. Možností je viacero, záleží, v akej ste kondícii.. Keď pôjdete z Bielej vody, budete stúpať vyššie a vyššie. Pripravte sa na dlhšiu vychádzku, či mini turistiku, ktorá nech vás však neodradí, nakoľko dlhšie pôjdete cez les. Ale aj to má svoje čaro – najmä v horúcich letných dňoch. Vy sa dočkáte a príde moment prekvapenia – moment otvorenia jedinečnej Božej náruče.. Vždy si túto momentku vychutnám – v plnej kráse sa vám ukáže Jastrabia veža vpravo, sťaby slovenský Materhorn.. Ak to chcete zažiť, tak túto turistiku vám odporúčam. Ak sa niekto opýta, čo mu poradím – tak práve túto púť a trasu. Ak chcete zažiť priamo Božie objatie v prírode – tak táto turistika je priamo pre vás. Je dosť nezáživná, idete dlhšie po lese. Ale aj tam sa dá všeličo objaviť. Môžete sa aj tam pripojiť, ale nie na wifi, ale byť online v celkom inom móde.. „V lese nie je wifi, ale sľubujem, že tam nájdeš lepšie spojenie.“ (Ralph Smart) Je to pozoruhodné, čo všetko môžete objaviť, keď máte vnímavé oko a citlivé srdce. Žasnúť. Na túto tému Max Kašparů píše:
„K radosti ľudskej duše patrí umenie žasnúť. Žasnúť znamená byť vďačný, žasnúť znamená radovať sa z tajomstva, znamená to vidieť „za veci viditeľné“. Žasnúť znamená žiť ako dospelý, ale radovať sa ako dieťa.“
V evanjeliu podľa Lukáša po jednom Ježišovom zázraku (6,17-26) všetkých sa zmocnil úžas a velebili Boha a plní bázne hovorili: „Prepodivné veci videli sme dnes.“ A na inom mieste sa konštatuje, že kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nikdy nevojde doň.“ (Lk 18,7) Z dnešnej generácie sa to akosi pomaly vytráca.. Tento dar úžasu zostáva deťom do školského veku, cca 6. rokov. Žasnúť môžeme v každom veku – nad okolitým svetom, letnou lúkou, nádhernými horami. Krásne a jasné Vysoké Tatry chcú rozjasniť aj našu myseľ, nech aj naše srdcia urobia tak krásnymi. A čistými – naplnenými Božou láskou a vernosťou tomu, ktorý o sebe povedal, že je cesta, Pravda i Život (J 14,6).
Aká je to veľká udalosť, keď sa vždy stretnú ľudia a hory v zmysle slov myšlienky: „Veľké veci sa dejú, keď sa stretnú ľudia a hory, toto by ste nedosiahli stretnutím na ulici.“ (W. Blake) Na rušnej ulici to nezažijete, či v preplnenom veľkomeste. Mnohí Bratislavčania majú milú skúsenosť, že sa za dlhé obdobie nestretnú v našom hlavnom meste. Stretnú sa však vo Vysokých Tatrách, stretnú sa na službách Božích pod našimi štítmi – pod Slavkovským, aj pod Lomnickým. Naši predkovia veľmi umne stavali chrámy, cielene priamo pod štítmi, aby tým ukázali, že sa v nich deje niečo vrcholné – stretnutie Boha s človekom. To sa deje aj v chráme prírody. Vždy sa veľmi potešíme, keď niekto idúc do chrámu prírody neobíde ani ten náš murovaný tatranský.. Ďakujúc za pozemskú krásu, ktorá je obrazom aj pre tú nebeskú, prevyšujúcu v mnohom tú pozemskú.. U apoštola Pavla nenájdeme veľa opisov prírody, bol to viac menej mestský človek, ak mu môžeme dať takúto nálepku. Napísal však: „Stvorenstvo s dychtivou túžbou očakáva zjavenie synov Božích.. Stvorenstvo spoločne vzdychá a spoločne bolestí až dosiaľ..“ (R 8, 19.22) Či to známe: ‚Ani oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na srdce človeka nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.‘ (1 K 2,9)
Rozvoju turistiky pred 150 rokmi veľmi výrazne prispela Košicko-bohumínska trať. Práve v tomto roku si pripomíname 150. výročie jej otvorenia (1872). V danom čase to bol internet a začali do Tatier, ale aj inde prichádzať masy ľudí. Mnohí hovoria, že na socializme bolo dobré to, že do Tatier sa vlastne dostal každý, bez rozdielu. Tatry boli dostupné. Na otázku, prečo je dobré prísť do Tatier odpovedá tento pozoruhodný citát:
„Je dobré chodiť do Tatier, pretože človek zvyknutý na malosť nachádza v ich ríši úžasné rozmery. Tak Tatry vychovávajú k vysokým túžbam, širokým obzorom a nás – k veľkorysosti. Ich krása je nekonečná, nenasýtite sa jej.. Ona nás neodolateľnou silou láka vždy znovu a znovu.“
M.Hodža, 1878-1944
Autor citátu bol našim slovenským politikom, viacnásobným ministrom, synovcom Michala Miloslava Hodžu. V Sučanoch pri Martine v tomto roku na dve etapy prebiehajú Hodžove dni. Zaujalo ma jeho vyznanie, jeho veľmi blízky vzťah k Tatrám. Aj štúrovci mali k nim blízky vzťah.. Je známy ich pamätný výstup na Kriváň 16.augusta 1841. Bolo to teda pred 181. rokmi, odkedy sa tradujú výstupy na tento náš národný štít. Naše majestátne Tatry ich vedeli nadchnúť pre vyššie ideály, vyššie túžby a – hlavne ich veľkosť učí aj nás našej vlastnej pokore. Namiesto sebastrednosti a povýšenectva sú vzácnou lekciou do našej pýchy a prehnaného sebavedomia. Mnohému nás učia – lepšie, ako nejaké učebnice. To potvrdzuje aj nasledovný citát: „Zem a obloha, lesy a polia, jazierka a rieky, hory a more sú vynikajúcimi učiteľmi a niektorých z nás naučia viac, ako by sme sa mohli naučiť z kníh.“ (J.Lubbock) Hory liečia naše duše. V ich majestátnosti vidíme našu maličkosť. Ale veď Hospodin sa stará o každého maličkého.. Aj toho najmenšieho. Veď On svoje pravdy zjavil nemluvňatám, podľa slov Pána Ježiša Krista (Mt 11,25-27).
Výstup na vrchol je vlastne obrazom nášho duchovného putovania, nášho duchovného života. Učeníci putovali so svojím Pánom na vrch Tábor, kde sa pred ich zrakom premenil. Vždy najťažší je výstup na horu vlastného premenenia. Najťažšie je zdolať vrch vlastnej duchovnej nehybnosti. Každá zdolaná prekážka človeka premení. Často pod vplyvom Jonášovho syndrómu unikáme Božiemu volaniu, ktoré nás posiela zdolávať nové a nové vrcholy a hory. Každá z nich si niečo z nás vezme, niečo nám ale aj dá.. Vďaka za zdolané Lomnické štíty, Materhorny, Kriváne. Pohľad z výšky je nenahraditeľný a nezameniteľný. V tomto putovaní nie sme sami. Pán Ježiš je náš horský vodca, ktorý ťa vedie zdola nahor. Z každého údolia na skvelé Božie pohoria. Dovedie ťa ďalej, než ktokoľvek iný. Dovedie ťa vyššie, než ktokoľvek iný. Ešte vyššie, než si vieš len pomyslieť, ešte vyššie, než Mont Everest. Stačí ti iba pevné lano Božej istoty a jeho karabina, v ktorej bude ukotvená duša tvoja. Ukotvenie, to je pre život to najpotrebnejšie a najakútnejšie.. O to viac v tejto dobe..