Láska Kristova nás spája..

     Čas, ako silný víchor trhá listy letného kalendára. Uvedomujeme si rýchle plynutie času, pred dvoma týždňami sme na ňom otočili ďalšiu, už augustovú stranu. Večery sú už o niečo dlhšie, aj noci, prichádzajú kratšie dni. Je za nami ďalšia požehnaná letná nedeľa. ¾ leta sa za nami, ale leto ešte nekončí. Jarabina sa už začína červenať, to znamená, že je polčas augusta. S vďakou v srdci a s piesňou chvály na perách ďakujeme za požehnanie leta, za nie jedno dobrodenie, aj slovami Dávidovho 103. žalmu:

„Dobroreč, duša moja Hospodinu a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia.“

Je ich mnoho.  Pán Boh zoslal dážď, prišla aj vlaha, aj keď nie všetci ju majú v dostatočnej miere. Modlíme sa za „suché oblasti“ aj naďalej. V našom vnútri však svieti letné slnko, slovami iného Dávidovho žalmu: „Hospodin Boh je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje.“ (Ž 84,12) Polčas augusta prináša spomienku na Maximiliána Kolbeho, ktorý zomrel v koncentračnom tábore v Oswienčime 14. augusta 1941. Obetoval sa za svojho spoluväzňa vo veku 47. rokov. 31. júla totiž z tábora ušiel väzeň a na výstrahu vybrali dozorcovia 10-tich mužov, ktorí pôjdu na smrť. Medzi nimi bol aj František Gajowniczek, ktorý zvolal: „Moja žena a moje deti, kto sa o nich postará!“ Započul to Kolbe a povedal: „Ja pôjdem na miesto neho. Nemám ženu, nemám deti, pôjdem na smrť za neho.“ Kolbe sa dostal do kobky bez jedla a pitia. Zo všetkých desiatich vydržal najdlhšie, až 14. augusta mu pichli smrtiacu injekciu, aby ukončili jeho agóniu. A onen František sa dostal na slobodu, žil na sloboe ešte 53 rokov. Založil si novú rodinu –  tá, o ktorú sa tak veľmi bál, zomrela v 2. svetovej vojne. Zomrel v roku 1995 vo veku 93 rokov. Čo myslíte, s akým pocitom sa každé ráno prebúdzal? A akým pocitom zaspával? Asi s tým, že niekto za neho zomrel. To bol veľmi silný moment každého jeho života. Jeden zomrel za jedného a tento príbeh sa stal veľmi známym až nakoľko,  že bol aj sfilmovaný. Jeden zomrel za jedného – a to je veľmi silný skutočný príbeh.

     A poznáme ešte oveľa silnejší skutočný príbeh, keď jeden zomrel nie za jedného, ale  za všetkých!  Je to príbeh života nášho Pána Ježiša Krista, ktorý položil svoj život za všetkých nás. Pripomíname si to aj v tomto letnom čase, nielen v pôste. Apoštol Pavel napísal: „Láska Kristova totiž nás spája, ktorí takto súdime: jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli a za všetkých umrel, aby tí, čo žijú sebe, nežili viac sebe, ale Tomu, kto bol za nich umrel a zmŕtvych vstal.“ (2 K 5, 14.15) Veľmi oslovujúce slovné spojenie je: Láska Kristova nás spája..“ Je to oveľa  viac, ako len slovné spojenie. Je to vyznanie a realita života ap. Pavla, jeho osobná skúsenosť viery. Láska Kristova vždy spája, nikdy nerozdeľuje. Iné preklady uvádzajú: láska Kristova nás viaže, spája, zväzuje, zaväzuje.. V jednom preklade som našiel dokonca slovo, že nás „núti“.. Každý preklad je zároveň aj výklad.  Ale najviac zo všetkých ma oslovil katolícky preklad, dovoľte sa s ním podeliť:

„Láska Kristova náš ženie pri myšlienke, že ak jeden zomrel za všetkých, všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre Toho, kto za nich zomrel a zmŕtvych vstal.“

Láska Kristova nás priam  ženie.. To je to, čo vystihuje aj život Kolbeho. Obetoval svoj život za spoluväzňa. Láska Božia v Kristu je hnacím motorom nášho života. Ak sme dnes ráno vstali, zobudili sme sa aj s tým pocitom, že Kristus za nás zomrel? Večer, keď pôjdeme na lôžko, pôjdeme s tým istým pocitom? Nie vždy na to myslíme. A aj preto tento príbeh nás chce k tomu motivovať, že smieme na to častejšie myslieť. Vracať sa neustále a nanovo k tejto Božej jedinečnej a exkluzívnej láske ku nám všetkým. 

     Aká je motivácia tejto Lásky? Čo si kladie za cieľ? Odpoveď prichádza z textu – nie je zložitá:  aby sme nežili iba sami pre seba. Povedané dnešnou rečou, aby sme neboli príliš „namotaní“ sami na seba. Celé leto počúvame meno jedného politika a je to už veľmi otravné. Vyzerá, že je až príliš  sebastredný a namotaný sám na seba. Už je to neúnosné. Nesúdime ho za to, ani neodsudzujeme, ale kladiem si otázku – či práve tento politik nie je tak trochu obrazom nás všetkých, ktorí sme namotaní sami na seba. Zaujíma nás iba to, čo sa nás bezprostredne dotýka, širšie okolie, či súvislosti sú už nám vzdialené. Je možné, že to bol aj problém prvých kresťanov, ktorí ešte z pohanstva boli sústredení iba sami na seba a točili sa iba okolo vlastných potrieb. . Akosi príliš často riešime iba samých seba. Hovoríme o sebe, naša veta začína často slovom –  ja ja ja.. Postrehli ste to? Prichytili sme sa pri tom? Niekedy sa zamotáme do seba samých na rôzny spôsob. Pozerajme sa však na Pána, ako onen starý muž vo Francúzku z predchádzajúceho článku. Pozeral sa na Pána a Pán na neho – a bolo im spolu fajn. Každý deň. Nám je vždy spolu fajn, nedeľu, čo nedeľu, keď sme v spoločenstve zboru a cirkvi. Určite aj doma vo svojej komôrke. Pán má pre nás čas, Jeho láska sa viaže na nás. Ako sa v chémii  kyslík viaže na isté chemické procesy, tak v tej duchovnej oblasti sa Láska Kristova viaže na nás. Pán Ježiš sa namotal na nás. Má pre nás čas.. Nikdy nepozerá na hodinky, ak ide o Jeho čas venovaný a strávený spolu s nami. Jeho čas je celá večnosť. 

     Po tieto dni prebieha spomienka na kardinála Jozefa Tomka. Stretnutiu a zoznámeniu sa  s ním som tak trochu aj napomohol asi pred 10-timi rokmi, keď som ho videl prechádzať pri našom kostole v Novom Smokovci. Priťahoval ma svojou duchovnou charizmou.  A potom sme sa stretli  každé leto. Boli to vždy veľmi milé a požehnané stretnutia, kde chcel predovšetkým načúvať môjmu rozprávaniu.. Pozval ma aj na omšu, ktorú slúžil v susednom chráme. Venoval mi takú pozornosť, že som cítil  prijatie od neho – ako kardinála – pre obyčajného,  k tomu ešte aj luteránskeho farára. Toľko krásneho slova ide na jeho adresu po tieto dni.. Láska Kristova nás zviazala aj spolu sním. Mal úprimne rád Pána Ježiša, to bolo neprehliadnuteľné – vo svojich kázňach sa veľmi zameral na Neho. Povedané našou rečou, každá jeho kázeň bola kristocentrická. Po jednej kázni, ktorú som si vypočul, som mu to aj osobne povedal, že takáto kázeň by mohla odznieť aj v našom evanjelickom kostole. A venoval mi vtedy nezabudnuteľný úsmev nielen na tvári, ale najmä v očiach.. Myslím, že to bol predovšetkým úsmev jeho milujúceho srdca. Venoval ho nielen mne.. Po tieto dni počúvame, komu všetkému.. A je ich mnoho.. Vďaka Bohu..  Láska Kristova nás viaže..

     8. marca 2022  k nám na faru  prišlo osem ukrajinských utečencov. Po krátkom čase dve z nich (Irina a Arina) odišli do Švajčiarska..  Tí ostatní štyria – Naďa, Svetlana, Rita a Platón sa stali takmer na dva mesiace našou duchovnou rodinou. Prežívali sme s nimi úplne všetko. Všetky ich zápasy a boje, aj zdravotné ťažkosti a hospitalizácie v nemocnici v Poprade. Predtým vybavovanie po úradoch, všetky ich obavy a starosti o ich domovinu. A najstaršia z nich, Naďa v tom všetkom, čím prechádzala s celou svojou krajinou, veľmi intenzívne čítala svoju Bibliu. A stihla ju počas mája čítať ešte aj na mojej podbrezovej lavičke. Pochádzali spod Kyjeva – Bila Cerkva, kde sa aj vrátili – 20. mája. Sme s nimi v kontakte. Oni chýbajú nám, my  chýbame im. Z úplne neznámych ľudí sa stali nám ľuďmi veľmi blízkymi. Láska Kristova nás zväzuje. Jedného Ukrajinca, brata Sergeja máme pravidelne na službách Božích v Tatranskej Lomnici. Pochádza z Dnepropetrovska a ešte ani jednu nedeľu nevynechal. Posledne mi pred službami Božími povedal: „Eto naše postajanie“.. Porozumel som tomu tak, že nedeľu, čo nedeľu, keď sa stretávame na službách Božích pod Lomnickým štítom  –  to je to naše správne miesto, to je tá naša správna pozícia pred naším Pánom. My sa pozeráme na Neho a On sa pozerá na nás.. Vieme o sebe navzájom.. To je veľmi dôležité pre náš život. ..

    A mohli by sme pokračovať ďalej, písať aj ďalej, ako nás Kristova láska spája a motivuje, aby sme nežili už iba sami pre seba. Tento zoznam by ste doplnili aj Vaším príspevkom o tom, ako aj vás  láska Kristova s niekým „zviazala“ a spolu nás  ženie dopredu. A nikto z nás už nemusí žiť iba pre seba samého. Apoštol Pavel to vyznal na inom mieste Biblie: „Nikto z nás nežije sebe a nik sebe  neumiera.. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ (R 14,7.8)  Blahoslavený každý, kto to takto môže vyznať spolu s Pavlom.. Aj dnes večer, aj zajtra ráno. Kto každý deň vyznáva a ďakuje: „Pane Ježiši ďakujem že si za mňa zomrel, aj vstal z mŕtvych! Vyznáva to ten, kto je s Pánom zviazaný putom lásky mocou Ducha Svätého. Výhra života je „namotať sa na Neho“ a odpútať sa od seba a vlastného ega. Tak sme to spievali aj v piesni (ES 498)  počas nedele 14. augusta: „Ži krásne v časnom živote. Šír vôňu lásky kol seba. Putuješ tam, kde sĺz už niet a lásky zemskej netreba.. Nes ticho kríž  svoj za Kristom, prepáli oheň tvoje ja, v belostnom ruchu družičky s Ženíchom vojsť máš do raja.“