Mária a Marta.. Dve cesty?
Počas leta nám takmer všetky televízie ponúkajú nespočetné reprízy. Neraz aj prepneme, veď už sme to videli toľkokrát. Niečo si však radi pozrieme aj po x-krát.. A možno to už ani nepočítame. Ideálne je to pri biblických príbehoch, tie vyžadujú mnohé a nespočetné reprízy. Vracať sa k nim stále a znovu. Všetko nám hneď neodkryjú. Potrebujeme sa dostávať hlbšie a hlbšie. Čím častejšie, tým lepšie. A práve príbeh o Márii a Marte má nespočetný počet repríz a konfliktov v nejednej našej domácnosti. Jeden nevie, kde mu hlava stojí a ten druhý nerobí vôbec nič, zloží ruky a sadne si – akoby sa nechumelilo.. To je Mária a Marta. Tá prvá je tichšia, tá druhá je „vravnejšia.“ Evanjelista Lukáš má veľmi rád protiklady. Priam si ich zamiloval vo svojom evanjeliu. Zaznamenáva také príbehy, ktoré nemajú ostatní evanjelisti. Je to jeho cenné doplnenie, ktoré prináša a ponúka tento evanjelista ako „doplnok“ do zbierky cenných biblických príbehov. Tak aspoň niektoré pomenujme – napr. podobenstvo o farizejovi a publikánovi (18,9-14), podobenstvo o boháčovi a Lazárovi (16,19-31). To sú podobenstvá, skutočný príbeh o Márii a Marte je tiež plný protikladov.
U nich doma to vrie. Ale vrie to aj v hrnci na sporáku, ale aj v Martinom vnútri. Oheň na streche tak ľahko príde, spor v domácnosti, ktorý ma toľko podôb. Marta si myslela, že sa ich rodinný priateľ postaví na jej stranu. Ježiš ju však ani nezahriakol a ani nepovedal, aby ho nezaťahovala do ich rodinného sporu. Veľmi citlivým spôsobom reagoval na jej slová a všetko tomu nasvedčuje, že ich zobral vážne. Vieme, že mnohí ho chceli „zatiahnuť“ do rôznych sporov a do „úzkych“, či do polemík – napr. slobodno platiť cisárovi daň (Mt 22,15-22)? Nikdy sa však nedal vtiahnuť, vedel vždy v múdrosti reagovať. Tak je aj teraz v Betánii. Marta bola znepokojená pre mnohé veci, Pán Ježiš takto diagnostikoval stav jej vnútra – veľmi citlivým spôsobom. Citlivejšie už ani nemohol. Svojím pohľadom do jej srdca, jeho duchovným röntgenom vnímal jej utrápenú dušu. Predpokladáme, že práve ona viedla celú domácnosť zo všetkých súrodencov, všetko bolo na jej hlave. A s tým boli aj nemalé starosti a povinnosti. Keď Lazar zomrel, tak práve ona išla Ježišovi v ústrety, Mária zostala doma (J 11, 21-27). Iste, obidve rovnako milovali Pána, ale každá iným spôsobom. Láska má mnoho podôb. Jedna v láske chce toho čo najviac prijať, tá druhá zasa odovzdať. Raz nás to „ťahá“ viac k tej prvej, potom k tej druhej.
Spomínam si na jednu pani zo sídliska Sibír, ktorá prišla na služby Božie do Nového Smokovca. Nebola evanjelička, nechodievala k nám. Zrazu sa ocitla medzi nami, čo ma v danej chvíli veľmi potešilo. Ale v priebehu služieb Božích odišla. Keď som ju stretol, tak som jej položil otázku: „Čo sa stalo, že ste odišli?“ Odpovedala: „Ale viete, varila som polievku a nebola som si istá, či som vypla sporák!“ A už sa nevrátila. A už aj zomrela. Mala jedinečnú príležitosť. Prišla starosť nielen do hlavy a jedinečná príležitosť sa „premárnila“.. Ktovie, kto bol v „pozadí“ tejto udalosti.. Nestáva sa to často aj Vám?
Ježiš v našom príbehu dáva jednoznačnú odpoveď, ale nepredbiehajme. Na jednej strane je tu počúvanie a kontemplácia, čo predstavuje Mária. Vyvolila si dobrý podiel.. A – čo je to ten dobrý podiel? O ňom píše aj žalmista Dávid vo vzácnom 16. Žalme, v.6:
„Na utešených miestach pripadla mi výmera a veľmi sa mi ľúbi podiel môj..“
Naša výmera – podiel pri Pánových nohách k počúvaniu. To Ježiš veľmi ocenil, aj keď Mária konala to, čo na tú dobu bolo pre ženu veľmi nezvyčajné. Takáto záležitosť patrila výlučne mužom. Mária je teda niečo duchovne „inovatívne“, ona sa dostáva do výlučne mužskej spoločnosti, čo tiež na tú dobu bolo priam revolučné. Učeníci Pána Ježiša Krista, On sám a Mária. Spravila teda dve „netradičné“ veci: „sadla si k nohám a počúvala. Jej srdce ju k Nemu veľmi ťahalo. Poloha pri Jeho nohách odkazuje na jej pokoru, počúvanie – zasa túžbu učiť sa. Pri nohách Pána je naše jedinečné a exkluzívne duchovné miesto. To je to najlepšie miesto nášho prebývania, nášho podielu. Mária neváhala a bola ochotná porušiť dlhé stáročia platné a takmer nemenné pravidlá, aby sa učila od Spasiteľa. Sedela pri Majstrových nohách a ignorovala povinnosti, ktoré sa očakávali od ženy. (Odkazujem na príbeh pomazania nôh – Mária poutierala Mu ich svojimi vlasmi (J 12,1-8). V Biblii prehovorí vlastne iba raz: pred vzkriesením svojho brata Lazára: „Pane, keby si bol býval tu, nebol by môj brat zomrel.“ ((J 11,21) Mária veľmi často mlčí a to o nej veľmi veľa našepkáva a prezrádza. Povieme si – aj podľa jej modelu – radšej menej hovoriť a viac počúvať. Tento jej duchovný profil mi veľmi pripomína profil nedávno zosnulého kardinála Jozefa Tomka. Mám aj ja na neho veľmi vďačné spomienky z Tatier. Poznal som ho osobne desať rokov a každé leto sme sme stretnutie, či prechádzku. V septembri 2020 sme mali spoločný obed s bryndzovými haluškami na susednej rim.kat. fare. Mohol veľa rozprávať, ale radšej vždy počúval a vždy mi povedal: „pán brat rozprávajte – čo máte po roku nové a ako žijete?“ Dnes radšej rozprávame, akoby sme mali počúvať. Marta bola zasa prostoreká – čo na srdci, to na jazyku. Vďaka tomu vieme, aký mala Marta názor na sestru, ale nepoznáme (vďaka častému mlčaniu), aký mala Mária názor na svoju sestru. Tých konfliktov v ich domácnosti bolo pravdepodobne aj viacej. Ale keď im zomrel brat Lazar, spojilo ich zúfalstvo. „Škoda, že neprišiel“, pomysleli si, keď im brat zomrel. A keď ešte žil, posielali Mu odkaz, že je nemocný. Odlišné v mnohom, ako my – ja a ty a naši súrodenci. Ale v istej chvíli sa mohli jedna druhej pozrieť vzájomne do očí a vidieť tam rovnakú nádej.
„Nádej je obruč, ktorá nedovolí nášmu srdcu puknúť.“
(R.Fulgum)
Aj ony vyšli z jedného „hniezda“ a boli rozdielne. Aj naše deti, či my sami sme z jedného rodu, ale sme veľmi rozdielni. Aj čo sa týka politického presvedčenia, možno aj pohľadu na vojnový konflikt na Ukrajine.. A predsa – sme rôzni, a napriek rozličnosti a odlišnosti v jednote viery sa zhromažďujeme na službách Božích, o ktorú jednotu prosíme a modlíme sa a spievame aj v predspeve. Cirkev je ako letná lúka. Zakvitne preto, lebo zakvitnú stovky a tisícky kvetov. A vytvárajú jeden úžasný celok. Cirkev je ako lúka – pestrá, ale jedná a jednotná v zameraní na Pána Ježiša Krista.
Vráťme sa však k reakcii Pána Ježiša na Martu. Jeho reakcia naznačuje, aby Mária upustila od svojej túžby učiť sa od Neho? Rozhodne nie! Práve naopak. Nabáda ju k tomu a podporuje v tom. Čo by sa však stalo, keby si aj Marta bola sadla k Ježišovi – napadlo vám to niekedy? Kto by uhostil našich hostí a dal im občerstvenie na mnohých aj zborových akciách? Kto by nám opravil kostoly, tie sa samé určite neopravia. Mám v tomto vše 30 – ročné skúsenosti. A za pováženie stojí: hneď pred tým naším príbehom je u Lukáša podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Poznáte ho veľmi dobre – kňaz a levíta obišli doráňaného, ponáhľali sa do služby do Jeruzalema. Možno sa pomodlili, aj keď o tom nečítame. A keby to bol urobil aj milosrdný Samaritán? Kto by sa bol sklonil k doráňanému, ak by bol iba kontemploval nad ním. Kto by prijal ukrajinských utečencov, ak by sme nepriložili ruku k dielu? Muž činu ošetril rany, v danej chvíli kontemplácia by rozhodne nestačila.. Jakub píše, že viera bez skutkov je mŕtva. Jedno je potrebné: vidieť núdznych ľudí vo svojom okolí a skĺbiť to. Správne sa rozhodnúť – kedy kontemplovať a kedy konať. Je čas pre kontempláciu, ale aj pre neodkladnú akciu. Vedieť rozlíšiť, čo je v danej situácii potrebné. Od slov k činom. Kresťanský život nás nabáda, aby sme hľadali rovnováhu medzi pestovaním vzťahu k Ježišovi a službou pre Neho. Problém nastáva vtedy, keď sa upriamime na to, čo všetko môžeme pre Ježiša spraviť. Ježiš Marte nemohol odpovedať jasnejšie. Povedal jej, že jej konanie nie je dôležitejšie, ako to, čo si zvolila Mária. Všetci občas zápasíme s touto rovnicou – možno aj práve preto, že službu považujeme za jednoduchšiu. Je ľahšie niečo urobiť, najmä vtedy, keď sú výsledky našej práce viditeľné. Pán Boh od nás nežiada, aby sme lásku k Nemu prejavovali prostredníctvom práce. Nepotrebuje, aby sme Mu niečo vždy a nanovo dokazovali alebo nášmu okoliu. Nedovoľme, aby myšlienka služby (hoci v dobrom) nevytlačila hlavný cieľ – milovať Pána Boha celým srdcom, celou dušou, celou silou a mysľou (Mt 22,37). To je suma zákona, aj keď žijeme evanjeliom Pána Ježiša Krista..
Pri nohách Pána je potrebné tráviť čas, počúvať a modliť sa, nie iba plniť zoznam úloh. Dve cesty? Nie! Je iba jedna jediná – čo je kedy potrebné urobiť. A ten dobrý podiel? Napovie nám to tento príbeh. Na francúzskom vidieku žil starý muž, ktorý každý deň chodieval do chrámu. Sedával tam celé hodiny. Nič nečítal, nemodlil sa. Nič nerobil, iba sedel. Miestny kňaz už nevydržal a spýtal sa ho, čo tie celé hodiny v kostole robí? Muž sa iba pousmial a potom ukázal hlavou na oltár. „Pozerám na Pána“, odvetil. „On hľadí na mňa a sme spolu šťastní.“ To je Mária, ktorá symbolizuje a predstavuje toto šťastie. Ponúka sa aj nám všetkým..