Pamäť miesta alebo slávnosť rozpamätávania sa..
Práve na letné obdobie pripadá čas posvätenia všetkých troch tatranských evanjelických chrámov. V Tatrách to bol práve najvhodnejší čas leta, aj keď tento sviatok v našich zboroch pripadá asi najčastejšie na obdobie jesene, ale býva aj na jar, výnimočne však aj v zime. Tak sa stalo, že kostol v Spišskej Belej posvätili v zime 22. januára 1786. Slávnosti pamiatky posvätenia chrámu v Jeruzaleme boli tiež v zime (J 10,22). Čo nám taký sviatok chce povedať a pripomenúť. Ide len o históriu, o ktorú sa dnes len málokto zaujíma? Alebo má to aj dosah do prítomnosti, či dokonca s presahom do budúcnosti? Keď budete možno práve na jeseň sláviť pamiatku posvätenia toho svojho chrámu.
Kostol v Tatranskej Kotline (od roku 1997 pričlenený k zboru v Spišskej Belej) je najmladší z troch evanjelických a.v. kostolov postavených vo Vysokých Tatrách. Prvenstvo patrí kostolu v Novom Smokovci (24.7.1887), potom na rad prichádza Tatranská Lomnica (03.08.1902) a do tretice Tatranská Kotlina (21.08.1906). Podstatnou mierou sa o to pričinil evanjelický a.v. farár v Spišskej Belej Samuel Weber, veľký propagátor turistiky v najmenších veľhorách sveta. Po založení Uhorského karpatského spolku 10. augusta 1873 v Starom Smokovci sa Vysoké Tatry, ako centrálna časť Karpát veľmi výrazne dostali do popredia. Samuel Weber (1835-1908) bol mužom veľmi mnohých aktivít a širokého záberu. V mnohom pripomína MUDr. Mikuláša Szontagha (1843-1899), zakladateľa Nového Smokovca a vôbec prvého tatranského chrámu. Chrám v Tatranskej Lomnici v slohu sakrálnych alpských objektov dali postaviť dve grófky – Jolana a Katarína Pejacsevichové. Pozoruhodné je, že jedna bola evanjelička a jedna kalvínka. Nevydali sa a tak sa aj ony celým svojím bytím vložili do stavby nádherného a útulného kostolíka pod Lomnickým štítom. Po dokončení novej šindľovej strechy 1. augusta 1981, celá strecha zhorela a celý chrám bol zničený. Príčinou bol údajne samozápal cez rozbitú fľašu po robotníkoch, ktorá zostala pod krytinou, či cigaretový ohorok. A keď sa po 4 rokoch konala posviacka obnoveného kostola, vtedy brat farár Ján Grešo prekvapil svojou švédštinou hostí zo severskej krajiny, teda zo Švédska.
Popri už dvoch jestvujúcich chrámoch v horách vyvstala otázka potreby ešte aj toho tretieho v najvýchodnejšej časti Vysokých Tatier. Aké by to bolo bez chrámu Božieho práve v tejto časti Belianskych Tatier, keď do popredia vstúpila akási „nová móda“ poznávania Tatier a turistiky v nich? Podstatnou mierou k tomu prispelo aj (znovu) objavenie Belianskej jaskyne v roku 1881. Samuel Weber mal v tom veľmi jasno. Aj on sa celým svojím bytím vložil do stavby chrámu. Tak, ako sa vkladal do všetkých svojich aktivít, možno o to viac práve do budovania chrámu. Na začiatku bola veľmi ušľachtilá myšlienka, ako u všetkých iniciátorov sakrálnych stavieb. Dnes ich už nie je až tak veľa. Iná doba, iné priority, iné možnosti. Nedávno bola v televízii reportáž o Dóme v nemeckom meste Ulm, o ktorom sprievodkyňa povedala, že „aké je dobré, že katedrála stojí.. Kto by dal dnes miliardy eur na jeho stavbu?“ Naše chrámové veže sú smerovkami a šípkami do neba. Nielen Tatry, ale najmä naše chrámy nás učia dívať sa smerom hore. To je smer našej hodnotovej orientácie (Kol 3,1).
Pán Ježiš sa zúčastnil pamiatky posvätenia chrámu v Jeruzaleme (J 10,22-30). Podľa textu sa nám zdá, že tie slávnosti trvali dlhšie. Prechádzal sa v Šalamúnovej sieni. To bola tá najpôvodnejšia a najhistorickejšia časť chrámu – sieň so Šalamúnovým stĺporadím. Pán Ježiš odpovedá hlúčku diskutérov. Pýtajú sa ho: „Dokedy nám budeš držať dušu v napnutí? Ak si Mesiáš, povedz nám otvorene. Aj som vám povedal a neveríte“. To sa udialo v zime, kedy slávili tieto slávnosti. My sme v 2. polčase leta. Ďakujeme za požehnanie leta a prázdnin. A zároveň pripomíname, že je to nanajvýš biblické sláviť pamiatku posvätenia toho nášho chrámu. Zároveň si pripomínať jeho dejiny, okolnosti jeho vzniku, rozpamätávať sa. Dnešnú slávnosť by sme mohli nazvať aj slávnosťou rozpamätávania sa.. Z akého dôvodu? Človek veľmi rýchlo zabúda. A kresťan? Aj zbožný žid zabúdal. Nie náhodou nás práve Žalm 103 pozýva:
“Dobroreč, duša moja a nezabúdaj na žiadne jeho dobrodenia.“
Na čo všetko sa rozpamätával žid, keď bol účastný takej slávnosti. To bol veľmi účinný „liek“ proti zabúdaniu. Zbožný žid počas slávnosti myslel a pamätal aj na chrám obnovený Júdom Makabejským roku 165 pr. Kristom. Na Zorobábelov chrám, obnovený roku 515 pr. Kristom po babylonskom zajatí. Mohol si pomyslieť ešte aj na čas pred 500 rokmi skôr, keď kráľ Šalamún realizoval sen a myšlienku svojho otca Dávida postaviť chrám Hospodinovi (2 Kr 7,2). A veriaci žid mohol ísť ešte aj ďalej a vracať sa do časov putovania po púšti, keď Pán Boh bol prítomný svojmu ľudu v ohnivom a oblakom stĺpe (2 M 13,17-22) a chrám mal podobu stanu. Alebo ešte aj za čias Abraháma, keď chrám mal podobu „iba“ oltára z kameňov. Tu by sme mohli hovoriť aj o istej štafete, ktorá šla z generácie na generáciu. Slávnosť pamiatky posvätenia chrámu je teda rozhodne slávnosťou rozpamätávania sa na dejiny, v ktorých sa postupne realizovala myšlienka chrámu. Aj tohto bohumilého stánku Božieho. Miesto jeruzalemského chrámu bolo nabité archaickým obsahom, ktoré posolstvo ako štafeta putovala z generácie na generáciu. Štafeta putujúceho svetla – slávnosť Chanuky, ako slávnosť svetla a obnovy.
Samuel Weber bol teda súčasníkom MUDr. Szontagha so širokým záberom aktivít. Spájali ich Vysoké Tatry, každý z nich svoje dielo realizoval v inej časti. Weber v Belianskych Tatrách a dr. Szontagh pod Slavkovským štítom. V mnohom si boli podobní. O sestrách Kataríne a Jolane Pejacsevichových, slavónsko-chorvátskych grófkach vieme toho menej, ale známy a viditeľný je výsledok ich nadšenia. Skúsme sa rozpamätať sa na ten ich zápas, sprítomniť ich entuziazmus a nadšenie pre Božie veci a budovanie Božieho kráľovstva na tejto zemi. Spomeňte si na tých svojich predkov, ktorí s veľkou horlivosťou a niekedy aj v rekordnom čase postavili naše chrámy ako vhodné prostredie pre jeho ohlasovanie a šírenie. Niekedy nadšenie našich predkov je nám na príťaž dnes, keď sa o tie chrámy musíme starať. A nie je to vždy jednoduché. My na Spiši o tom vieme svoje. Profesorka Oľga Kormanová z Kežmarku takto spomína na svojho svokra, nášho dlhoročného tatranského zborového dozorcu Jána Kormana (1904-1993):
„Obdivovala som ho pre jeho obetavosť.. Nič mu nebolo ťažké, keď bolo treba niečo urobiť pre cirkev.“
Stál pri rekonštrukcii všetkých troch kostolov spolu s naším bývalým bratom seniorom (v tom čase administrátorom Vysokých Tatier) Branislavom Matejkom (1930-2015). Naša vďačná spomienka patrí na mnohých – aj na sestru kostolníčku Etelu Šimkovú z Nového Smokovca (1914-1992), Annu Nahálkovú (1936-2008) a tiež Katarínu Karchovú z Tatranskej Kotliny, ktorá sa o chrám veľmi horlivo starala.. K tomu rozpamätaniu dopomáhajú nám aj albumy, dobová fotodokumentácia. Otvorte ich. Zalistujte v nich. Čo všetko máme doma, ale aj v našich zborových archívoch možno ešte neodhalené. Tento sviatok je výzvou pre nás všetkých, aby sme na naše chrámy nezabúdali aj podľa slov Žalmu 84. Na všetky tie ostatné chrámy, ktoré s láskou a vďačnosťou nedeľu, čo nedeľu navštevujeme. Slováci svoju históriu veľmi málo poznajú, to opakovane tvrdil slovenský historik Pavel Dvořák. Skúsme túto myšlienku vysloviť do vlastných radov: mám ten pocit, ako málo poznáme históriu našich vlastných zborov a kostolov aj my slovenskí evanjelici. Ak by sme ju trošku ešte viac spoznali, s akou vďačnosťou a pokorou by sme do nich vstupovali.. Na mnohé zápasy, prekážky, vypočuté modlitby, rôzne zbierky.. Ak sme aj niečo vedeli, tak sme aj zabudli, neraz skonštatujeme. Prichádzajú nové a nové informácie, nie vždy pozitívne. Prehlušujú tie skôr prijaté. Pamiatka posvätenia chrámu je teda pozvaním pripomenúť si to, občerstviť našu pamäť a rozpamätať sa na históriu, ktorá je učiteľkou života (Cicero). Na čo by sme nemali zabudnúť? Čo je dobré proti zabúdaniu? Odborníci odporúčajú piť čaj ginko. V Novom Smokovci ho máme zasadené pri fare, dostali sme ho pri príležitosti posviacky fary pred 15-timi rokmi. V duchovnej oblasti proti zabúdaniu ako účinný liek môže byť aj zborová slávnosť pamiatky posvätenia chrámu.
V 10. kapitole Jánovho evanjelia je ten známy motív Dobrého pastiera. Nám veľmi blízky. Dobrý pastier život kladie za ovce. Nájomník uteká, pretože je nájomník a nedbá o ovce. Pán Ježiš prišiel, aby sme život mali a ten život aby sme mali v hojnosti. Kedy ho dosiahneme? Keď sa „uložíme“ v Ježišovi. To je posolstvo aj nášho vybraného odseku. To je pozvanie aj dnešnej slávnosti. Ponúkam vám nasledovný veľmi zaujímavý príbeh. Prekladatelia Biblie na Nových Hebridách zápasili pri preklade verša J 3,16 s prekladom slova veriť. Bol to pomerne vážny problém, keďže toto slovo, ako aj celý jeho význam sú pre Bibliu nenahraditeľné. Jeden z prekladateľov, John G. Paton prišiel na riešenie náhodou na poľovačke s domorodým obyvateľom. Dvaja muži ulovili veľkého jeleňa, zavesili ho na palicu a niesli ho strmým horským chodníkom k Patonovmu domu. Keď sa blížili k verande, obaja zhodili náklad a zvalili sa do záhradných kresiel. Keď tak urobili, domorodec zvolal v jazyku svojho ľudu: „uff, je dobré sa tu uložiť a oddýchnuť si.“ Paton sa okamžite natiahol za papierom a frázu si zaznamenal. Výsledkom bol nasledujúci preklad:
„lebo Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto sa v Ňom uloží, nezahynul, ale mal večný život.“
Ak sa uložíme v Ježišovi, nikto nás z Jeho ruky nevytrhne. Náš Dobrý pastier je zároveň aj našou pastvinou (D.Pastirčák). Môžeme sa teda „uložiť“ aj do Božej vôle, niet lepšej na tomto svete. Keď sa opakovane „uložíme“ aj v svojej kostolnej lavici, tak naše chrámy nebudú mať len svoju minulosť, na ktorú sa dnes rozpamätávame. Majú svoju aj živú prítomnosť.. Rozhodne budú mať aj svoju budúcnosť.