Nad Tatrou sa blýska…
Keď sa niekto narodí, tak obrazne o ňom povieme, že „uzrel svetlo sveta.“ Platí to aj o Jankovi Matúškovi, autorovi našej slovenskej hymny. V roku 2021 sme si pripomínali 200. výročie jeho narodenia. Stalo sa tak 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne a pripomenul nám to aj priamy prenos služieb Božích na obrazovkách verejnoprávnej televízie počas januára minulého roku. V úvode Jánovho evanjelia čítame (1,9), že bolo (a stále je) svetlo, ktoré osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Smieme si to vierou „privlastniť“ aj pre nás samých, aj pre seba samého. A vôbec to nepovažujeme za prejav egoizmu. Smieme to vztiahnuť aj na život Janka Matúšku. To isté duchovné svetlo svietilo jemu, svieti nám aj dnes v Kristu (J 8,12). Bol romantickým básnikom, dramatikom a prozaikom. „Nad Tatrou sa blýska“ je pôvodne hymnická pieseň z roku 1844, práve od neho. Text napísal po tom, ako na Nový rok 1843 suspendovali Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka evanjelického lýcea v Bratislave. Na protest proti tomu odišlo osemnásť študentov z Bratislavy a trinásť ich prišlo do Levoče. Spievať túto skladbu odporučil na nápev ľudovej piesne Kopala studienku. Tá pôvodná má 6 strof, prvé dve dnes tvoria štátnu hymnu našej krajiny, kde sme sa aj my narodili, kde sme aj my uzreli svetlo sveta. Naša hymna je založená na proteste, tie tóny sú tam neprehliadnuteľné. My evanjelici – protestanti o tom niečo vieme. Aj naši dávni predkovia „protestovali“ a máme stále vždy nejakú „génovú predispozíciu“ robiť tak aj dnes. Bojovné tóny sú aj v piesni Marseillaisa, ktorá je tiež revolučnou piesňou a je štátnou hymnou Francúzka. Takou nepísanou a neoficiálnou našou hymnou je Suchoňova skladba: „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja“, ktorú skomponoval na text básne Návrat.
Našej malebnej krajine po Vysokými Tatrami nechýbali v minulosti mnohí básnici, spisovatelia, prozaici – duchovní vodcovia, ktorí sa vedeli nadchnúť aj pre vyššie ideály. Naše dejiny sa takýmito osobnosťami priam hemžia. A nanovo podotýkame, že mnohí a mnohí boli evanjelici a. v. vzišli z prostredia našich evanjelických fár, učiteľských rodín, ale aj prostého ľudu. To bohatstvo ducha našej cirkvi sa odzrkadlilo v literatúre, ale aj v mnohých ľudových piesňach. Úžasné bohatstvo, duchovné poklady, ktoré sú v nich ukryté sú aj medzi tým nevysloveným a nenapísaným. Mnohé odkazy smieme čítať aj pomedzi riadky. Mnohé naše slovenské piesne opisujú krásu našej vlasti a domoviny. Janko Matúška akoby predznačil prorocky, že to bude nad Tatrami nie jedna búrka – a to nielen v meruôsmych rokoch, ale aj neskôr. Nad Tatrou sa často blýskalo v dejinách, hromy veľmi často a veľmi divo bili. V dávnej minulosti, v tých našich „8“ rokoch, ale aj v nedávnej minulosti, súčasnosť nevynímajúc..
Keď je silná búrka v Tatrách, tak na tieto slová našej hymny dosť často myslím. V Tatrách a pod nimi sú búrky pomerne silné, najmä v poslednom období. Často čítame, najmä počas leta, čo radia odborníci, ako sa zachovať. Búrka so silnými hromami a bleskami vyvoláva v našom vnútri prudké chvenie. Vieme, čo pri letnej búrke zažíval Martin Luther, ktorý v smrteľnej panike dal sľub, že ak prežije búrku, vstúpi do kláštora. Zvolal: „Svätá Anna, stanem sa mníchom!“ Práve tá búrka všetko zmenila v plánoch jeho otca Hansa, aj v živote Martina. Jeho otec chcel mať z neho právnika a už mal aj vybranú zámožnú nevestu pre syna. Bolo to rozhodne v Božom záujme a v Jeho réžii Luthera nasmerovať tým správnym smerom. A strach naháňajúca búrka to všetko odštartovala. Počas nej intuitívne hľadáme dobré útočište. V búrke v horách potrebujeme bezpečný úkryt, keď hromy divo bijú. K tejto téme ponúkam pozoruhodný príklad z nášho tatranského prostredia. 11. augusta 1876 Edmund Téry s priateľmi zažil búrku pri zostupe z dovtedy nezdolaného Prostredného hrotu. Silná búrka s ľadovcom ich zastihla v Malej studenej doline pod vtedy veľmi známym Ohniskom. Ako napísal náš tatranský historik Ivan Bohuš (Tatranské chaty, str. 9): „Ktovie či si Téry práve vtedy neuvedomil potrebu výstavby skutočnej chaty v Malej Studenej doline?“ Čo Téry práve v tej chvíli potreboval je to, čo nachádzame v žalme 32,7:
„Ty si mi skrýšou, zachováš ma pred úzkosťou, plesaním nad záchranou obklopíš ma.“
Vrodený pud sebazáchovy aj pre večnosť ukazuje na skrýšu, ktorú máme v Božom Synovi Ježišovi Kristovi. Človek nachádza bezpečie, pocit istoty, ale aj bezpečný úkryt. Veľmi zaujímavú skúsenosť v tejto oblasti mal anglikánsky kazateľ Augustus Toplady. Je to veľmi známy príbeh o vzniku piesne „Skala vekov.“ A je pravdepodobné, že sa tento príbeh udial tiež na horách. Na vychádzke či túre ho zastihla veľmi silná búrka. Práve v tej chvíli prechádzal okolo skalného útvaru, v ktorom bola štrbina. Bola dosť veľká na to, aby sa tam skryl. V nej prečkal silnú búrku. Premýšľal o tom, ako v skalnej štrbine našiel bezpečný úkryt. A ako je v ňom jedinečne chránený. Meditoval o svojom skalnom útočisku a nad Božou ochranou pred búrkou. Nemal po ruke papier, ale na zemi našiel hraciu kartu. Napísal pár slov, text neskoršej svetovo známej piesne „Skala vekov“. Stalo sa tak v roku 1775. Odvtedy je táto pieseň zdrojom inšpirácie pre mnohých kresťanov. Je aj v našom Evanjelickom spevníku pod číslom 474. Jej posolstvo je nadčasové a veľmi radi ju spievame.. Potrebujeme útočište, potrebujeme záchranu. Cunami sveta dorážajú vždy znova. Vlnobitie čoho všetkého nás ohrozuje. Potrebujeme pocit bezpečia, skrýšu aj v súčasnej ťaživej pandémii.
Búrka je fenoménom nielen v prírode, ale aj v živote človeka. Každá ušľachtilá myšlienka v našom živote je zrodená z vnútorného búrkového vlnobitia. Tak vznikali žalmy, v búrkach života. Aj preto sú nám tak vzácne, pretože vnikali v mnohých krízach života. A kríza v čínskom jazyku sa vyjadruje dvoma znakmi – je to nebezpečenstvo, ale aj príležitosť zároveň. Mnohí sa tých nových príležitosti aj chopili. Patril k nim aj Dávid v mnohých búrkach jeho života. Tak, ako na dne mora sú ukryté všetky tajomstvá a poklady, tak aj ľudská duša má vo svojom vnútri ukryté more Božích zázrakov. Na povrch ich vyplaví iba búrka. To konštatuje aj táto pozoruhodná myšlienka:
„V revolúciách, tak ako v búrkach na mori, pevné hodnoty idú na dno, ľahké veci vynesie príliv tesne pod hladinu.“
(Honoré de Balzac)
Z tohto všetkého nám vychádza, že búrka je a smie byť aj Božím zámerom aj v tvojom živote. Keď sa blýska a hromy divo bijú nielen nad našimi majestátnymi Tatrami, ale aj v našom živote. Ukážu stav tvojho vnútra. V búrke poznávaš seba samého. Za jasného slnečného počasia je to celkom iné. Božia láska je za tým všetkým, aj keď ju momentálne nevidíme a možno ani necítime. Búrky a hory, hromy a blesky.. Poznáme to z vlastnej skúsenosti. Tá naša slovenská hymna je nám naozaj blízka svojím textom a posolstvom. Má mnoho tých najrozličnejších odtieňov aj v našom živote.
„Skoro všetky najlepšie a najvzácnejšie veci na svete dostanete za pár halierov. S výnimkou slnka, mesiaca, zeme, ľudí, hviezd, búrky a podobných maličkostí. Tie dostanete zadarmo.“
(G.K.Chesterton)
Zo skúseností vieme, že ten najťažší je „výstup“ je vždy na horu vlastného premenenia. Najťažšie je zdolať vrch vlastnej duchovnej nehybnosti. Každá zdolaná prekážka nás premieňa. Často pod vplyvom Jonášovho syndrómu unikáme Božiemu volaniu, ktoré nás posiela zdolávať nové a nové hory a prejsť cez búrky života. Nech už je búrka akákoľvek, ak si s Bohom, na konci každej ťa počká dúha. Každá z nich si niečo z nás vezme, niečo nám ale aj dá.. Vďaka za všetky naše zdolané Lomnické štíty, Materhorny, Kriváne atď atď… Pohľad z výšky je nenahraditeľný a nezameniteľný. Pán Ježiš Kristus je náš horský vodca, ktorý nás vedie vždy zdola smerom nahor. Z každého údolia na skvelé Božie pohoria. Dovedie ťa ďalej, než ktokoľvek iný. Dovedie ťa vyššie, než ktokoľvek iný. Ešte vyššie, než si vieš len pomyslieť, ešte vyššie, než Mont Everest. Stačí ti iba pevné lano Božej istoty a jeho karabina, v ktorej bude ukotvená tvoja duša. Pán Ježiš je tvoj Plavčík, ktorý šliape po rozbúrených vlnách mora. O jeho láske platí:
„Láska je maják, čo hľadí z diaľky búrkam vždy pevne v ústrety.“
(W.Shakespeare)
Ukotvenie, to je pre náš život to najpotrebnejšie. Oceňujeme to v každom čase, najmä v čase stále neutíchajúcej pandémie koronavírusu, keď sa všetky pozemské istoty rúcajú a boria zostáva nám – ozaj a skutočne – iba To jedno jediné. Viera, nádej a láska, z ktorých láska je najväčšia (1 K 13,13).