Trojičný hlavolam?

    Aj keď je dobré niekedy potrápiť mozgové bunky, rozhodne to neplatí v tomto prípade! A rozhodne nie pri tejto téme! Trojica rozhodne nie je vecou hlavy, mozgu a rozumu, ale je to záležitosť predovšetkým nášho srdca.  Hneď na to upozorňuje nasledovná myšlienka:

„Ľudské veci sa poznávajú – študujúc, Božie veci sa chápu – milujúc.“

(B. Pascal)

Trojjediný Pán Boh je záležitosťou a vecou milujúceho ľudského srdca. Môjho, aj tvojho. Nie je to rozhodne  žiadny hlavolam, ale pozvanie k hĺbavým Božím veciam.  Nie je to záležitosť pochodu a čulej aktivity našich mozgových buniek, ale poryvov  nášho vnútra a srdca. Nám všetkým – malým a veľkým, mladým, aj starým, nám všetkým dospelým znie posolstvo 12-ročného Pána Ježiša Krista.  Túto krásnu vetu povedal svojim rodičom, Jozefovi a Márii, keď  sa im stratil: „Čo, že ste ma hľadali, či ste nevedeli, že ja musím byť vo veciach svojho Otca?“ ( Lk 2,49)  Byť v Božích veciach doma! Môže byť  ešte niečo krajšie v našom krátkom ľudskom živote?   Byť vtiahnutý do týchto „vecí“ je možné len a len  mocou Ducha Svätého. Práve On je Ten, ktorý vťahuje. Natrvalo!  Duch Svätý je duchom komunikácie medzi Otcom a Synom.  Posledné tretie výročité sviatky, ktoré sme slávili na konci prvej polovice cirkevného roka  sú už najmenej navštevované. Tak sa neraz tvárime a aj v cirkvi správame, akoby sme Ducha Božieho  ani nepotrebovali!  Nie „adieu“ Duch Svätý, ale Veni Sancte Spiritus!  Príď Duchu Svätý a naplň nás svojimi darmi. Tretia osoba Trojice  cez dve tisícročia trvania kresťanstva na tom intenzívne pracuje. Zjavuje a odkrýva nám postupne pravdu v týchto Božích veciach.  „Ešte mnoho vám mám povedať, ale teraz neznesiete.. Duch pravdy vás uvedie do všetkej pravdy..“, povedal Pán Ježiš  svojim učeníkom  v rečiach na rozlúčku (Ján 16,12.13). V danej chvíli by to rozhodne neuniesli. Nemá zmysel im to všetko tlmočiť, pokiaľ ešte nie je zoslaný Duch vätý.  Neurobí im teda žiadnu prednášku ani o Trojici, nechá to na budúcnosť, ako to bude postupne zjavovať Jeho Duch, pretože On bude čerpať od Neho. Aj my sami máme niekedy takúto skúsenosť, že povieme: „Radšej, keby sme to neboli vedeli! Prečo som sa ale pýtal..!?“  V tej danej chvíli tá informácia nám akosi nepadla vhod. Tak to cítil aj Pán, že učeníci majú totiž  mnoho starosti sami so sebou – príde na to čas neskôr. A prišiel. Učenie o Trojici bolo formulované neskôr, ako to Boží Duch postupne odkrýval.  

     Trojica je predovšetkým spoločenstvo. Latinské príslovie je v tomto pozoruhodné: „Aby vzniklo spoločenstvo sú potrební najmenej traja.“  Pán Ježiš Kristus  zasľubuje: „Kde sú dvaja alebo traja zídení v mojom mene..“ (Mt 18,20)  Trojjediný Boh stvoril  2-jedinného človeka, ako muža a ženu. „Boh vo svojom najhlbšom tajomstve  nie je samotár,  ale rodina, pretože má v sebe  otcovstvo, synovstvo  a podstatu rodiny, ktorou je láska.“  (Ján Pavol II)   Na prvých stránkach Biblie  čítame: „Nie je dobré  človeku byť osamote.“ (1 M 1,18.19) Tú samotu videl  Ten, ktorý žil v spoločenstve Trojice. Adamovi Boh stvoril  Evu: „Učiním mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“  Adam mal spoločenstvo s Bohom, ale nemal vedľa seba človeka na tej istej úrovni. „Učiňme človeka“ –  zaznamenané sú slová v množnom čísle, akoby  Pán Boh prehovoril k sebe samému v tzv. „pluralis majestaticus.“  Práve mocou Ducha Svätého sme aj my vťahovaní do tohto vzťahu lásky. Mať na nej podiel sa dá aj touto myšlienkou:

„Ty večná Trojica, ty hlboké more, čím viac v ňom hľadám, tým viac nachádzam, a čím viac nachádzam, tým viac hľadám.“  

(K. Sienská)

     Úvaha o Trojici vôbec nemusí byť žiadnou ťažkou dogmatickou  prednáškou, ale  dá sa o nej veľmi živo a pútavo sviežo  hovoriť, ak je to záležitosť nášho srdca. Jedna žena chcela svojej neveriacej priateľke vysvetliť  a priblížiť tajomstvo Trojice. Sedeli v kuchyni pri káve a zrazu jej povedala: „Pozri – pre teba som priateľka, pre môjho manžela  manželka a pre moje deti matka. Nevidíš pobehovať po kuchyni tri ženy, ale iba jednu.  Som to ja, ktorá som tebe priateľkou, ale zároveň aj matkou, aj manželkou.“  Výstižné a veľmi trefné. Je možné, že aj vám je známy príbeh o Augustínovi a Trojici.  Prechádzal sa po pláži a rozmýšľal o trojičnom tajomstve. Tu zrazu uvidel chlapca, ktorý si do piesku vyhĺbil jamku a prečerpával z nej vodu z mora. Spýtal sa ho: „Čo to robíš?“ „Chcem preliať more do jamky,“ zaznela odpoveď. „Ale veď je to nemožné, to sa ti nikdy nepodarí“ namietal Augustín. A chlapcova odpoveď bola: „Skôr ja prelejem celé more do jamky, ako ty pochopíš tajomstvo Svätej Trojice.“ 

    Človek bol stvorený do spoločenstva, nie sám pre seba. Úvod 1. listu Jánovho 1. kapitoly je v tomto smere rozhodujúci a určujúci. V tej kapitole sa slovo spoločenstvo vyskytuje až štyrikrát. Ján tým chce povedať, že keby Pán Boh nevytváral spoločenstvo sám medzi sebou, on sám by nemohol o tom určite  nič napísať. A samozrejme, ani nás k nemu pozvať!  A píše veľmi zaujímavo:  „a naše spoločenstvo aby bolo s Otcom a s Jeho Synom Ježišom Kristom.“  Boh je v tomto veľmi  iniciatívny. Ako vo všetkom! Sme  tak stvorení, že toto spoločenstvo môžeme úplne slobodne opustiť, ako tá ovečka z podobenstva o stratenej ovci (Lk 15,1-9). Boh nás stvoril ako maximálne slobodné bytosti a túto slobodu rešpektuje, keď sa rozhodneme ísť od Neho preč, či dokonca aj proti Nemu! Boh aj tak nezanevrel na človeka a aktívne ho hľadá, aby mohol mať s ním spoločenstvo. Istý mních, menom Sergej zo 14. storočia s obľubou už vtedy hovorieval, že  „Trojica je naším sociálnym programom.“  S úsmevom povieme, že celkom slušný program aj pre 21. storočie. Môžeme prehlásiť, že  „povolaním“ kresťana  je láska – stať sa nezištným darom pre toho druhého, žiť s ním v spoločenstve. Sme stvorení na obraz Boží a nesieme na sebe obraz  Najvyššieho, preto aj my sme stvorení do spoločenstva.  Trojica nám vždy a nanovo tento obraz spoločenstva ponúka. Ako bytosti smieme a máme byť nasmerovaní na iných, na tých v našom okolí  a prežívať  vzťahy v solidarite a empatii.  A veľmi sa tešíme, keď sme sa do spoločenstva po karanténe mohli naplno  vrátiť.

     Naše  nasledujúce nedele v bezslávnostnej  polovici cirkevného roka nesú  pomenovanie „po svätej Trojici“. Keď som na túto tému nie tak dávno hovoril s mojím susedom,  rímsko-katolíckym kaplánom, tak mi povedal, že aj oni  mali v názve nedieľ   Svätú Trojicu. Došlo však už pred istým časom  k zmene, čo mu prišlo veľmi ľúto, že sú to už  iba  nedele „cez rok“.  Vieme, že len nedávno premenovali názvy niektorých sviatkov v cirkvi veľmi dlho zaužívaných. My to „takto“ máme, nám to nikto nezmenil, veríme, ani nezmení. Ako refrén nám to bude znieť každú nedeľu – „po svätej Trojici.“   Nemusí to byť iba suché pravidelné nedeľné konštatovanie.  Vždy a nanovo môžeme precítiť hĺbku tohto tajomstva. To ponúka aj nasledovná myšlienka:

„Kristus hľadá v mojej duši Otcovu vôľu, Otec v nej hľadá Synov obraz. Keď sa v nej obidvaja stretnú, je plná Ducha svätého.“   

(Hans von Balthasar)

     A na záver známy príbeh s uhlíkmi. Mám ho rád! Hovorí tiež o význame spoločenstva. Istý kňaz išiel navštíviť muža, ktorý prestal chodiť do spoločenstva. Bolo to v zime, sedeli pri krbe, hľadeli do ohňa, mlčali, rozprávali sa. Využil tú situáciu a napadla ho skvelá myšlienka a podobenstvo.  Kazateľ urobil to, že jeden uhlík oddelil od pahreby a ten začal veľmi rýchlo chladnúť a prestal svietiť a žiariť. A potom opäť ho prisunul a rozžiaril sa. Bola to kázeň bez slov. Nebol potrebný žiaden komentár. Žiadne bližšie vysvetľovanie. Tretí v poradí  „Najväčší Slovák“  Anton Srholec, tzv. „bezdomovec z povolania“ zanechal po sebe  mnoho veľmi múdrych myšlienok. V jednej z tých  mnohých skonštatoval: „S námahou, ľútosťou a pokorou musíš v sebe hromadiť a chrániť svetlo.. To je zmysel celej Tvojej činnosti. Tento svet ani iné nečaká. Ak nie si svetlom, nedávaš nič.“   Vstupujeme do bezslávnostnej polovice cirkevného roka, v ktorej sme povolaní vydať počet „zo  svetla“.. Vydať počet z prijatého mnohého svetla v tej jeho slávnostnej  polovici – počas Vianoc, Veľkej noci a nedávnych  Letníc..