Bezbožný sudca (Rogate)

     O modlitbe sme toho už počuli a čítali veľmi veľa. A vždy sa k nej hodno vrátiť. Ani zďaleka nie je táto téma úplne vyčerpaná. Spomeňme si na tému „Covid modlitba mení svet.“ Aj  posledná nedeľa po Veľkej noci je venovaná tejto téme.   Pred svojím  vstúpením na nebesá Pán Ježiš svojim učeníkom „odporúčal“ a  poradil, aby neodchádzali z  Jeruzalema, ale aby očakávali zasľúbenie Otcovo (Sk 1,4). Po Ježišovom vstúpení  v Jeruzaleme  očakávali na „to prísť majúce“ práve  na modlitbách. V tej istej knihe je zaznamenaný aj „zoznam modlitebníkov“, teda 11 učeníci (bez Judáša), spolu so ženami a tiež Mária, matka Ježišova a Ježišovi bratia. Na modlitbách poznávajú, že sú „nekompletní“, že im vlastne jeden chýba, tak Mateja zvolia namiesto Judáša.  Aké činorodé a plné aktivity môže byť očakávanie za zasľúbeného Ducha Svätého. Na modlitbách poznávajú, čo majú „robiť“ a doplnia kruh učeníkov. Byť na modlitbách je aj dnes výzvou pre nás –  netrieštiť sa, nedeliť sa, neatomizovať sa. Dobrá škola, ktorú nám všetkým  dávajú tí, ktorí „zotrvávajú na modlitbách. Od vstúpenia do Letníc –  je 10 dní. Schádzať sa a ďalej zápasiť a ďalej a ďalej očakávať na modlitbách.  V Jeruzaleme aj naďalej zotrvávajú a keď prišiel deň Letníc, tak potom to konečne prišlo. Dočkali sa.. Povstal zvuk z neba. Z zasľúbenie Otcovo sa stalo skutočnosťou. 

     O význame a sile modlitby, ktorá je vytrvalá nám hovorí dnešné podobenstvo o bezbožnom sudcovi (Lk 18,1-8). Skorumpovaný sudca a  neodbytná dotieravá vdova.. Neochotne prejavená láskavosť? Ani náznak súcitu a záujmu? Čo si máme z toho príbehu odniesť? A ako mu máme porozumieť? Boh je snáď neochotný sudca? A my sme marginalizovaná vdova? Je modlitba naším „dobiedzaním“, že sa Boh nakoniec „zlomí“ a dá nám to, čo od Neho potrebujeme? Nie! Toto podobenstvo nie je založené na pripodobnení, aj keď je to podobenstvo. Toto podobenstvo je založené na protikladoch! Tie nám dávajú poznať význam a posolstvo tohto možno tak trochu netradičného podobenstva. Sudca frflal, sťažoval sa.. A šomral..   Skorumpovaný sudca uvažoval asi takto: „Nuž radšej vyriešim jej problém a strasiem sa jej, než by ma mala stále otravovať.“   Pán hovorí: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca.. Či by sa Boh snáď nezastal svojich vyvolených, ktorí dňom i nocou volajú k Nemu? Hovorím vám: skoro sa ich zastane.“  Náš   Boh nie je neochotný sudca z príbehu a my nie sme vdova. Ona bola na tej najnižšej priečke spoločenského života. Nemala sa na koho obrátiť. Takých vdov v biblických časoch bolo nemálo. Aj epištola poslednej nedele po Veľkej noci to potvrdzuje, apoštol Jakub k tomu napomína:

„Čisté a nepoškvrnené uctievanie Boha pred Bohom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovávať sa nepoškvrneným od sveta.“

(1,27)

 Niektoré biblické vdovy dokonca osobne poznáme, a je keď ich nepoznáme podľa mena. Poznáme príbeh chudobnej vdovy, ktorá do chrámovej pokladnice vhodila všetko, čo mala (Lk 21,1-4). Poznáme príbeh vdovy, ktorej Ježiš vzkriesil syna práve počas pohrebu, jedinú pozemskú oporu (Lk 7, 11-17). 

   My nereprezentujeme túto vdovu.  My sme deti Kráľa. My sme „prvými v rade“ a môžeme sa na Pána Boha obrátiť kedykoľvek a kdekoľvek. Pán Boh neodsúva veci na neskôr. Nikdy nás nenechá čakať na linke. A nikdy nám nepovie, aby sme mu zavolali neskôr. Vždy nás veľmi rád počuje. Počúva naše modlitby. Neskrýva sa, keď k Nemu voláme. Nikdy nemá obsadené.. Čím to asi bude? Modlitba smie každú našu činnosť nielen predchádzať, ale aj sprevádzať. Modlitba nie je len „niečo“ predtým, do čoho vstupujeme a čo začíname. To nám Pán Ježiš vysvetľuje. Povzbudzuje našu dôveru poukázaním na to, že sa ak sa dočkáme toho „dobrého“ aj od zlého človeka, tým viac sa môžeme spoľahnúť na dobrého Pána Boha. Našu vytrvalú modlitbu Pán Boh asi  nepotrebuje. Potrebujeme ju predovšetkým však my, aby sme si uvedomili svoje postavenie pred Bohom. Naším volaním Pána Boha nikdy neunavíme, ani Ho ním neobťažujeme. To sú tie protiklady. Boh sa neuzatvára do svojho domu, aby mal od nás všetkých pokoj. Keby bol chcel v takom pokoji aj zostať, tak by nič z toho nestvoril, čo pre nás stvoril.  

     Prečo je treba sa stále modliť a neochabovať? Modlitba je aj znamením, že patríme do spoločenstva Božích vyvolených. Modlitba je rozhovor. Je to rozhovor s naším nebeským Otcom. Keď sa modlíme, zároveň vyznávame svoju vieru, aj svoju závislosť na živom Bohu. Rozhovor je vždy prejavom našej komunikácie. Keď Boha oslovujeme pokornou modlitbou a vyznávame svoju vieru, úplne sa Mu odovzdávame. Páter Pio vyznal: „Môžem nespať, môžem nejesť, ale nemôžem byť bez modlitby.“ Podľa jeho svedectva nemohol prestať komunikovať s Bohom. Na modlitbách sa podrobujeme Otcovskej láske, sme v tomto svete vždy a nanovo vystavení pokušeniu strácať zo zreteľa, že nás neprestajne miluje a nikdy nás milovať ani neprestane. Tieto slová sme tiež počuli v dnešnom evanjeliu:

„.. lebo sám Otec miluje vás, pretože vy ste milovali mňa a uverili iste, že som od Boha vyšiel.“

(J 16,27) 

     Potrebujeme sa modliť aj preto, aby sme dokázali prijať situácie, do ktorých sa neraz neočakávame dostaneme, v ktorých máme pocit, že Boh nás opustil. A na nás zabudol. Vierou sa práve v takýchto situáciách môžeme oprieť o vieru v Neho. Práve tam, kde končí naša ľudská nádej a všetky ľudské vyhliadky, môžeme dokázať, že veríme Pánovi, ktorý je jediný. Ktorý nám môže pomôcť. Od úzkostí pozdvihnúť svoj zrak k Pánovi, ako urobil žalmista v 121 žalme: „Od Hospodina  moja pomoc, ktorý učinil nebo  i zem.“  Všetko dôležité prichádza zhora. Pomoc a aj vypočutie našich modlitieb.     Potrebujeme sa zároveň aj cvičiť v modlitbe, aby sme boli pripravení, keď prídu aj ťažké chvíle. Napríklad, keď brat brata bude zrádzať a nenávidieť. Vtedy, podľa Ježišových slov, vyhasne láska a s ňou aj viera. Preto sa Pán s obavou pýta, či keď opäť  príde na tento svet, či nájde vieru na zemi? Aby ju našiel –  držme sa toho, čomu sme sa naučili počas doterajších rokov našej žitia púte. Pane, nedaj nám ochabovať – voláme k Tebe. Prosíme slovami Tvojich učeníkov. „nauč nás modliť sa.“ (Lk 11,1) Modlitba je dýchaním, je „kyslíkom“ našej duše. Okysličuje naše vnútro. Vieme, akým je dôležitým kyslík, aj náš duchovný život potrebuje práve toto tak dôležité a potrebné okysličenie. To sú tie „bublinky“, ktoré dávajú život neraz aj do stojatých vôd nášho duchovného života. 

    Viera totiž  nie je chvíľkovým impulzom, ale odvážnou odhodlanosťou vzývať Boha, dokonca s Ním aj diskutovať, nikdy nerezignujúc pred zlom a nespravodlivosťou. Protiklad – zlý sudca sa rozhodne obrániť vdovu, o tom viac náš nebeský Otec sa postaví na stranu svojich detí.. A človek je jediný tvor na zemi, ktorý sa vie a aj môže obrátiť na svojho  Boha. Zo všetkého stvorenstva on sám, ako koruna tvorstva. Nositeľ Nobelovej ceny, Alexis Carrel povedal: „Modlitba je najsilnejšia forma energie, aká sa môže na svete zhromaždiť.“ Dokonca až takéto prirovnanie použil.  Ján Vianney, farár z Arsu povedal: „Dobrou modlitbou môžeme dokonca rozkazovať nebu a i zemi.“  Či iný citát od nemenovaného autora: „Keď sa modlíme, Boh je slabý a my sa stávame mocní.“ Až nápadne sa to podobá na citát Augustína:

„Modlitba je sila človeka, ale “slabosť“ Boha.“

A dovoľte ešte malú poznámku k  nášmu textu: ak by táto vdova bola hneď vypočutá sudcom, pripadalo by jej to úplne samozrejme. Viete si predstaviť tú radosť, keď sa v mnohej trpezlivosti nakoniec dočkala, ako sa jej sudca zastal? Túto radosť by nepoznala, keby aj ona sama neprešla dlhým procesom naliehania na sudcu a chodenia za ním.  Aj to je veľmi dôležitý moment nášho podobenstva. Ide naozaj o vytrvalosť pri našich modlitbách.. V Starej zmluve sú práve zdvihnuté ruky Mojžiša symbolom tejto vytrvalosti v modlitbe. Pokiaľ ich mal zdvihnuté, jeho národ víťazil. Keď mu padali dole, tak národ prehrával (2 M 17,11). Tak neustávajme, ale vytrvajme.. A na záver počujme text piesne 317, v.1 : „V modlitbe bývaj vytrvalý, modlievaj sa za spasenie, počúva Pán Boh milostivý prosby veriacich úprimné, preto jemu sa modlievaj, pros Ho i vďaku vzdávaj..“