Óda na radosť

    „Smutný čas, pôstny čas, premýšľaj človeče..“ spievame v pôstnej piesni č. 112 hneď v jej úvode.  Smútok na Veľký piatok  vyvrcholil, keď sme dočítali tretiu časť pašií..  Začíname vždy  smútkom, končíme však  radosťou..  To je vždy ten správny postup. Božia filozofia  je jedinečná – začať pôstom a pokračovať  radostnou hostinou, na ktorej rozhodne nič nechýba.. (Pre porovnanie: diablova taktika je úplne opačná – dopraj si všetko, užívaj všetko a potom prídeš na mizinu a všetko stratíš. Keď som o tom hovoril vo veľkonočnú nedeľu v chráme v Novom Smokovci, v prvej lavici sedel brat XY, ktorý presne viedol taký spôsob života, ktorý ho doviedol k úplnému krachu. Na znak súhlasu, že je to tak, súhlasne prikyvoval hlavou. Bolo to potvrdené ešte aj takýmto „online“ spôsobom). Pokračujeme radosťou.. Na Veľkú noc.. A pokračujeme aj naďalej v období  40-tich  dní po Veľkej noci.  Ak pôst je najťažšie obdobie v rámci cirkevného roka, tak veľkonočné  obdobie je to najradostnejšie zo všetkých.. Pán Ježiš Kristus opakovane  prichádzal k svojim učeníkom. Ako predtým, keď verejne účinkoval, boli stále spolu, aj po svojom vzkriesení to prejavoval svojím záujmom byť v ich spoločenstve.  Prekvapoval ich často  na rôzny spôsob. Prišiel k nim cez zatvorené dvere (J 19, 19-23), postaral sa o bohatý rybolov a zároveň svojim učeníkom  pripravil piknik na brehu Genezaretského jazera (J 21,1-17) atď atď.. Koľko radosti bolo v tých dňoch. A to vieme z týchto  niekoľkých príbehov. Nie všetky stretnutia so Vzkrieseným sú v Biblii zaznamenané a zapísané. Bolo ich nepomerne viac, potvrdzuje to aj záver Jánovho evanjelia.  (J 21,24.25). Aj za tých niekoľko stretnutí sme veľmi vďační. Vieme, akú mali podobu, charakter a rámec. 

    Veľký piatok a Veľká noc. Smútok a radosť.  Spojivom smútku a radosti je trpiaci a vzkriesený Ježiš Kristus. Len včera, či predvčerom  sme Ho pochovali..  V sobotu bolo to „hlasné“ ticho,  v ktorom trúchlili v zúfalstve a beznádeji Ježišovi učeníci. A v to  tiché ráno ženy mali strach z veľkého kameňa, ktorý bol privalený k hrobu..  A potom  to šokujúce  prázdne miesto, či  neistota – kde zmizol Ježiš? Ukradli Ho Jeho nepriatelia?  (Mt 27,64)  V údive  všetkým –  On sám všetkých nás predchádza do našej Galilei (Mk 16) a my sa môžeme pripojiť k Nemu na našej ceste.  Všetko ide predovšetkým  podľa Božieho plánu.  To On sa vlastne pripája k nám, ako to urobil pri Emauských učeníkoch  (Lk 24, 13-35).  Len s Ním je možný náš radostnejší a zmysluplnejší každodenný život.  Dotýka sa nás svojím Slovom, mení naše srdcia a vnímame Jeho moc a Jeho  prítomnosť. 

    Tento postup  – od žalosti k radosti naznačuje aj náš Pán v rečiach na rozlúčku:

„Vy budete plakať a nariekať, ale  svet sa bude radovať. Vy budete zarmútení, ale váš zármutok  premení sa v radosť. Žena, keď rodí,  má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale keď porodila dieťa, nespomína viac na úzkosť  pre radosť, že sa človek narodil na svet. Tak aj vy, teraz máte zármutok, ale zase vás uvidím a srdce bude sa vám radovať a nik vám nevezme vašu radosť.“ 

(J 16,21.22)

Tak mi to potvrdil aj bohuznámy brat týmito slovami: „V tieto dni mám vždy najskôr v duši zármutok, čo si musel vytrpieť môj Rabi, ale potom zas radosť, že zvíťazil nad smrťou, že máme večnosť, večnosť aj pre mňa, márnotratného syna.“ (MUDr. H.K.)

     Po dvojročnej prestávke sme počas Veľkej noci boli opäť spolu v našich chrámoch.   Radosť zo vzkriesenia nášho Pána sme predtým prežívali akosi izolovane.. Nech sa to už nikdy takto nestane! Pre mňa osobne to bol duchovný zážitok! Spievame opäť a nanovo pieseň našej osobnej, ale aj spoločnej vďaky. Naša  pieseň vďačnosti –  to je  óda na radosť. Vieme, že Beethovenova 9. symfónia je hymnou  Európskej únie, je to Óda na radosť.  Radosť  prichádza do týchto sviatočných, ale aj všedných dní po Veľkej noci.. Prichádza k nám, aj keď sú  dvere zatvorené, aj keď máme neúspech, ako učeníci, keď nič neulovili. On ich naozaj prekvapí a pripraví im  piknik na brehu mora. Radosť a vďačnosť  nie je len v chráme Božom. Radosť prichádza do tých  najneočakávanejších situácií každodenného  života. 

„Kristus priniesol novú radosť. Radosť, ktorá nachádza v kríži svoj zdroj a nádej, že sa neskončí ani smrťou a že bude večná.“

(R.Cantalamessa)

      Spomeňme si, keď bol počas Veľkej noci  2021 zákaz vychádzania. Neradi na to spomíname, ale predsa vráťme sa  k tomu. Na nete bol taký úsmevný obrázok – s prázdnym hrobom Pána Ježiša  a vedľa text: „Zákaz vychádzania počas Veľkej noci nikdy veľmi nefungoval.“   Kristus z hrobu vyšiel aj pred rokom, aj napriek zákazu. Na Neho sa tento zákaz nevzťahoval a ani nemohol. Neobmedzená Božia moc  je a aj naďalej zostáva v našich mnohých obmedzeniach.  Tak to aj spievame aj v jednej veľkonočnej piesni: „Tri dni pobudol v hrobe náš Pán, vyšiel sťa Víťaz zo smrti brán..“ (ES 600,2)      Vyšiel z hrobu. Žiadna moc by Ho tam nemohla udržať. Ani celý prápor vojska. A pretože vyšiel z hrobu, aj napriek „zákazu vychádzania“  prichádza  k nám vždy a nanovo s jedinečnou a bohatou ponukou a myšlienkou od nemenovaného autora:  „Kristus nám ponúka NIEČO za NIČ. Ba vlastne On ponúka VŠETKO za NIČ!“ A takáto jedinečná ponuka sa neodmieta. Aj v mnohých  obmedzeniach nikto nemohol  a ani dnes nemôže obmedziť „prieduchy neba“, aby k nám pravidelne neprúdilo hojné Božie požehnanie. 

      Celoživotné motto a krédo nášho Pána by bolo možné v slovách tohto biblického citátu:  „Ajhľa idem, veď v Knihe je napísané o mne – aby som plnil,  Bože, Tvoju vôľu.“ (Žid 10,7) Ježišov odkaz a testament  je v tejto krátkej vete- Hľa prichádzam, chcem plniť Tvoju vôľu, môj nebeský Otče.“  Čo to prakticky znamená?  To znamená ísť krok po kroku každý deň a hľadať poznaním Slova – nitky spletitej cesty pútnika, ktorej zavŕšenie sa naplní v Stvoriteľovi. To znamená nechať ruku na kríži, krvácať z nespravodlivých úderov a vdychovať horkosť  žlče nenávisti.  To znamená hlboko v srdci počúvať vyznanie lásky Všemohúceho: „Ty si môj milovaný syn, dcéra, v ktorej sa mi zaľúbilo!“  To znamená piť plnými dúškami bolesť z kríža a napokon každý deň žiť moc vzkriesenia..

     „Ó, veľký, milujúci Ježiš, potrebujeme Tvoju lásku, aby sme dokázali uniesť všetky svoje kríže do konca. Tak, ako Ty.. A ako Tvoje deti sa necháme vziať do Tvojho náručia a Tvoja láska nás prenesie až do večnosti.“ (M.Quist, Cesty modlitieb) Vydať sa nepriateľom, to je dôkaz lásky – až po kríž. Láska začína tam, kde končí naše vlastné a silné ego. Základ lásky je v tom, keď sa dostanem „na prah“ vlastného ja a odovzdám sa pre neutíchajúcu a všeobjímajúcu lásku k nebeskému Otcovi. Pred pár dňami Hosanna, teraz Ukrižuj ho. My by sme zanevreli na celý svet, no On nás miluje a milovať neprestal. V tieto dni nanovo vstupujeme do tajomstiev našej spásy a daru lásky nášho Pána Ježiša Krista  mocou Ducha svätého. K veľkosti Jeho obete sa priznal Jeho Otec, keď Ho vzkriesil z mŕtvych.

     Je možné pozorovať, že radosť sa akosi vytráca aj zo života kresťanov schádzajúcich sa na bohoslužbách. Vytráca sa radosť z prítomnosti, radosť aj z budúcnosti. Choroby sveta doliehajú aj na nás. Sú tu mnohí „zlodeji radosti“, ktorí nám onú radosť z nášho srdca chcú vyrvať a vytrhnúť. Pán Ježiš však zasľubuje, že náš zármutok sa zmení a transformuje na radosť. Nepopisuje detailne, ako sa to presne stane. Ale stane sa to! A stalo sa to vo veľkonočné ráno, keď vstal z mŕtvych a oni sa s Ním postupne stretali počas 40. dní.. Bola to taká radosť z osobného stretnutia, radosť, že Kristus – po tom všetkom, čo pretrpel, žije! To je radosť aj nášho spolubrata vo viere, o ktorom som písal. To môže byť aj tvoja osobná radosť slovami veľkonočnej  piesne: „Ja viem, že žije Ježiš môj, veľkej radosti je to zdroj! On žije, hoci mŕtvy bol, vstal z hrobu a smrť premohol.“ (ES 132,1)