Nedele po Zjavení Krista Pána V
Určite ste už boli na túre niekde na nejakom vrchu, kopci, či na štíte. Ísť hore, to nie je veľmi priťahujúce, lebo je to neraz v mnohom námaha. Keď však človek vyjde hore, odmenou mu je krásny výhľad, pokoj a aj radosť z prekonania prekážky a záťaže.. . Keby mal človek len stále ísť hore a nikdy neprísť na vrchol, to by pre neho asi nebolo až také priťahujúce. Vieme, že niekedy je umenie sa vrátiť a horolezci sa musia vedieť vrátiť, keď je zlé počasie a výstup by bol príliš nebezpečný. Vrátiť sa nedokáže každý, práve preto, že ten cieľ, ten vrchol je veľkou motiváciou na prekonanie prekážok a keď už sme vydali nejakú námahu, boli by sme radi, keby nevyšla nazmar..
Dnes ideme na vrch Tábor, s Ježišom vystupujeme na vrch, zároveň na vrchol vianočného obdobia v poslednú nedeľu po Zjavení. Naposledy sme c predspeve spievali: „Ó, Ježiši, Tvoje narodenie..“ Tu gradujú naše úvahy v nedele po Zjavení, ktoré začali po 6. januári 2022. V evanjeliu 5. nedele po Zjavení čítame: „..vyviedol ich na vysoký vrch do samoty a tam sa premenil (Ježiš) pred nimi..“ (Mt 17, 1-2) Keby sme si zobrali Markovo alebo Matúšovo evanjelium a čítali stať tesne pred týmto úryvkom, dozvedeli by sme sa, že Ježiš sa ich pýtal, za koho Ho ľudia pokladajú. Vieme, že Peter vtedy spontánne vyznal:
„Ty si Kristus, syn živého Boha.“
Mt 16,16
Hneď po tomto vyznaní začal Ježiš predpovedať učeníkom svoje utrpenie. Lenže učeníci Jeho predpovede vôbec nechápali. Možno dostali aj strach, báli sa. Nie je príjemné pre človeka, keď počúva o utrpení a smrti. Muselo to však prísť, preto Ježiš o tom rozprával. Ježiš sa narodil, aby zomrel. My sme sa narodili, aby sme žili. Aby ich však povzbudil, aby mali motiváciu zostať s ním aj naďalej, vystúpil s niektorými na vrch. Tam sa pred nimi premenil, zjavil sa vo svojej božskej sláve, aby naznačil a potvrdil, že hoci musí podstúpiť utrpenie, predsa na konci bude výstup na vrchol, teda slávne vzkriesenie a oslávenie v nebi. Apoštolom tam bolo tak dobre, že tam chceli zostať navždy. Skúsili, aké je dobré byť v blízkosti Božej slávy. Toto premenenie malo posilniť práve ich vieru. A že to ich vieru aj posilnilo, potvrdzuje Peter vo svojom 2. liste, z ktorého sme počuli dnes úryvok:
„Veď nesledovali sme vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti, keď prijal česť a slávu od Boha Otca a z velebnej slávy zaznel Mu taký hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. Tento hlas sme počuli prichádzať z neba my, ktorí sme boli s Ním na svätom vrchu.“ (2 Pt 1, 16-18) Povzbudilo to všetkých – učeníci zažili fragment večnosti, čo ich posilnilo do ďalších náročných dní. Bol povzbudený aj Syn, keď počul svojho Otca a Jeho svätý hlas. Tak, ako to bolo pri krste, čo sme spomínali v 1. nedeľu po Zjavení. Práve na tento pomyselný oblúk vás upozorňujem v skladbe výberu textov v nedele po Zjavení Krista Pána mudrcom. Od krstu Pána – po Jeho premenenie.
Každý človek vystupuje v svojom živote na svoju osobnú Golgotu. Život viery neprináša len sladké ničnerobenie, opravdivo veriaci človek nemá veru na ružiach ustlané. Neraz sa dostaneme do rôznych problémov, pochybovaní o zmysle života, o zmysle utrpenia, možno sa dostaneme niekedy aj na pokraj zúfalstva. V takých chvíľach však nám má byť motiváciou práve ten vrchol. Má nám pomôcť práve to svedectvo apoštolov, ktorí boli schopní prekonať všetko, len aby žili a hlásali Kristov odkaz, Jeho dobrú zvesť. Ničím neboli zaviazaní tu na zemi. Ich cieľom bolo nebo a to potvrdili aj tým, že stratili život za Krista. To sa dá len vtedy, ak má človek opravdivú vieru, nádej a lásku ku Kristovi.
Na hore Tábor sa premenil Ježiš dalo by sa povedať nie na nejakého zvláštneho žiariaceho „podivína“ ale naopak – iba ukázal apoštolom svoju skutočnú tvár – pootvoril apoštolom dvierka do skutočnej reality, odokryl im trošku viac, kým v skutočnosti On naozaj je. Bol to jeho „občiansky preukaz“ z večnosti. Samozrejme, nemohol im ukázať seba samého v skutočnosti, pretože to by ich biedne telá nezvládli a od tej krásy, svätosti a šťastia.. Možno povedať, že zároveň od obrovskej úcty a svätej bázne voči tak obrovskému a veľkému Bohu, ktorého by v Ježišovi spoznali, by ich srdce skolabovalo a Ježiš ich predsa ešte stále potreboval na tejto zemi. Počítal s nimi do budúcnosti. Mal s nimi svoj plán. „Život – to je Boží plán s nami. Zmysel života sa naplní tam, kde je láska“ – tak to vyznával aj Dietrich Bohnoeffer, od ktorého úmrtia 4. februára uplynulo už 116. rokov.
Na tejto hore sa neuskutočnila iba premena Ježiša, ale aj premena práve týchto troch: Petra, Jakuba a Jána. Ako? Niekto tak vtipne poznamenal:
„Viete, prečo si Ježiš vybral na horu Tábor práve týchto troch: Petra, Jakuba a Jána? Pretože boli najhorší zo všetkých apoštolov – Petra nazval Satanom, keďže ho chcel odviesť od správnej cesty a vedel, že onedlho Ho zaprie (Mt 16, 21-28). Jakub a Ján prosili Ježiša cez svoju matku celkom „nezištne“ – egoisticky – tie najlepšie miesta v jeho budúcom kráľovstve – hneď po Jeho pravici a ľavici!“ (Mt 20,20-28).
A tak títo apoštoli ešte potrebovali veľa poučení, cvičení, očisťovania, potrebovali jednoducho premenu, aby dokázali neskôr to, k čomu ich Ježiš vybral – ohlasovať radostnú zvesť a položiť život za vieru v Neho. V skutočnosti všetko Ježiš urobil hlavne pre to, aby pomohol týmto trom „najhorším“ apoštolom premeniť sa a nadobudnúť vnútornú krásu, po ktorej by mali začať túžiť, keď uvidia v tej istej kráse Ježiša.“ Samozrejme – toto povedal ten človek s troškou humoru, to pre úsmev. No stále je v tom veľký kus pravdy. Ani my nie sme najlepší.. No myslíme si zároveň, že ani nie najhorší.. Tak ako sme vlastne na tom?
Človek je už raz taký, často nevidí ďalej – ako za svoj vlastný nos.. Tak často slepý k tomu, čo je naozajstné a skutočné. Vidíme očami svojho tela a posudzujeme bunkami svojho mozgu často tak mylne o ľuďoch, o situáciách, v ktorých sa ocitáme, hodnotíme a neraz až zatracujeme.. Kto vie, ako by to dopadlo s Petrom, Jakubom a Jánom, keby sa im Kristus neukázal v naozajstnom svetle svojej skutočnej krásy, skutočnej identity a veľkosti. Ani pred premenením na hore Tábor apoštoli nevideli a nechápali, kým skutočne Kristus je. Možno iba Ján svojou čistotou a úprimnou láskou k Ježišovi dokázal vidieť v Ježišovi viac ako iba učiteľa, viac ako potulného kazateľa z Nazareta. No ostatní apoštoli.. Navonok sa Ježiš naozaj nijako nelíšil od ich priateľov a známych. Pravú skutočnosť mohlo vidieť len nedokrivené a nepošpinené srdce, vycítiť kto naozaj v skutočnosti On je. A aby ich srdce bolo schopné vidieť skutočnú tvár Krista aj neskôr napriek obrovskému zohaveniu tela Ježiša počas blížiaceho sa utrpenia, pomohol ich srdciam a aj ich očiam nahliadnuť za škrupinku svojho tela, svojej ľudskej prirodzenosti – na to, čo sa ukrývalo v Ňom, v Jeho vnútri, kým skutočne bol – večným nekonečný majestátnym Kráľom všetkého. Dobre vidíme len srdcom, očiam je to hlavné neviditeľné, ako povedal správne Exupéry ústami malého Princa. Preto je tak veľmi dôležité chrániť svoje srdce pred akoukoľvek nečistotou.
Odpusť, že často si o sebe myslím, Pane Ježiši, aký som ja svätý a dobrý (ak nie najlepší) učeník a predsa len Ty vieš, čo ma ešte čaká v mojom živote.. Aj to, ako budem často utekať pred zodpovednosťou, pred bolesťou a utrpením, ako Peter utekal, keď Ťa videl trpieť.. Pane Ježiši, len Ty vieš, ako som ešte slepý svojim srdcom a nevidím pravé prvenstvo.. Len Ty vieš, ako silno ešte vo mne drieme silná túžba po nepravom prvenstve – byť prvým cez uplatňovanie moci, cez manipulovanie druhými, cez trestanie a odmeňovanie – jednoducho za každú cenu byť v Tvojich očiach, a v očiach druhých okolo najlepším, prvým – hneď po Tvojej pravici a ľavici… Len Ty, Pane Ježiši, vieš, koľko potrebných premien má moje srdce ešte absolvovať.. Často ma vedieš so sebou na horu – často ma vedieš do výšok modlitby, aby si sa mi ukázal v pravom svetle, aby som zatúžil po pravej kráse svojej duše, po pravom prvenstve – po prvenstve služby lásky všetkým..
Som ochotný, Pane Ježiši, nechať sa Tebou premieňať – premieňať sa pohľadom na Tvoju vznešenú, svätú a čistú tvár v chvíľach hlbokého intímneho stretnutia našich sŕdc – premieňať sa túžbou po tvojej kráse, sile, svätosti – premieňať sa v utrpení trpiac spolu s Tebou, vediac, že za tvárou toho zohaveného muža po mojom boku je ukrytá tvár Boha v Jeho večnej sláve lásky, ktorá ho vedie až na kríž kvôli večnému šťastiu milovaných, a tak sa prvenstvom služby s Tebou, premieňať viac a viac v Teba – v Lásku, lebo ty si LÁSKA..