Vstaň a jedz alebo tichý šelest

Tieto slová výzvy k povstaniu a nasýteniu si vypočul prorok Eliáš.. Je to veľmi dávny príbeh. Všetko tomu nasvedčuje, že má nadčasové posolstvo s dosahom do prítomnosti.. Ako vlastne všetky biblické príbehy.. Sú do nášho času, ktorý žijeme tu dole, ale majú v sebe nadčasový náboj. To určite a možno aj „na druhú“  platí  o našom príbehu.  Výzva pre Eliáša zaznela a zopakovala sa až 2x! Teda ide o výzvu „na druhú!“  Po prvom počutí sa občerstvil a potom si ľahol.  Bol v mnohom vyčerpaný.. Horlil za Hospodina, Boha mocností v krajine Izrael. Viedol dlhý boj za čistotu viery v Hospodina. Čítajte prosím 1. knihu Kráľov celú 19. kapitolu. Čítajte pozorne, čítajte aj s porozumením – aj medzi riadkami..  Tieto slová výzvy sa zopakovali ešte jeden krát, ale ešte aj s „prídavkom“, že ho čaká ďaleká cesta.. Akoby ich po prvýkrát od anjela  prepočul: „Vstaň a jedz, lebo máš priďalekú cestu pred sebou..“  A až potom vstal, opäť sa občerstvil a putoval na Chóreb 40 dní a 40 nocí.  Toľko trvá náš blížiaci sa pôst, toľko dní bol Pán Ježiš Kristus na púšti. Toto obdobie už zakrátko príde, keď skončia tohtoročné fašiangy.  Naša „ďaleká cesta je cestou v roku 2022. Už sme z nej odkrojili takmer celý mesiac január, ktorý pomaly vrcholí.. Ale je tu ešte „iná“ ďaleká cesta“ – cesta do večnosti, ktorá je už pre nás pripravená. A nemusí  to byť ani ďaleká cesta, keďže  smrť sa v podmienkach pandémie výrazne priblížila ku nám všetkým. Ale ako opis tejto cesty to môže byť veľmi pôsobivé slovo. Posilni sa aj dnes  na túto cestu. Už musíš vstať a – vykročiť!  Sú tu pred tebou nové výzvy a  úlohy..  

  Bolo to v čase panovania kráľa Achába, ktorý si vzal za manželku pohanskú kráľovnú Ízebel..  Bola  fanatickou vyznávačkou  a ctiteľkou pohanského kultu boha Baala.. Na adresu Eliáša išlo mnoho invektív a priamo vyhrážok vyhrážok práve od kráľovej manželky. Veľmi sa zľakol.. Veď ktože by nie? Bál sa o svoj život.. Možno vás to  prekvapilo, že nebol ochotný, či pripravený aj zomrieť za Hospodina, keď tak veľmi za Neho horlil? Boli by sme my ochotní? Neobjavil by sa v nás hlboko zakódovaný „pud sebazáchovy?“  Eliáš horlil.. To bolo dôležité! To ostatné nechajme stranou.  To mi pripomína udalosť, keď po vyčistení chrámu si učeníci spomenuli na slovo: „Horlenie za Tvoj dom ma zožiera.“  (J 2,17)  Aj Eliáša to vnútorne „požieralo.“ Zľakol sa, ešte chcel žiť, ešte chcel v duchovnom horlení vykonať  mnoho. Mnohým sa zdalo, že viera v Hospodina úplne a celkom zanikne. Eliáš sám mocne stál proti tomuto kultu. Známy je jeho boj na vrchu Karmel, v ktorom Hospodin zvíťazil.. Čítame o tom v predchádzajúcej 18. kapitole.. Prečítajte si aj túto kapitolu, je dôležitá kvôli kontextu tej kapitoly našej. A vlastne 19. kapitola nadväzuje na kapitolu 18-stu.   Predsa je však na úteku, mal pocit, že v tomto zápase zostal úplne sám.. A to aj hovorí so všetkou otvorenosťou Hospodinu. Zmocnila sa ho akási skepsa  a vnútorný chaos. Unavený z tohto všetkého, vyčerpaný bojmi a zápasmi, ľahol si pod kručinou  a prosí Hospodina: “Vezmi Hospodine, môj život, lebo nie som o nič lepší, ako moji otcovia.“ Akosi nám to k mocnému a udatnému Eliášovi nesedí, ale podľa svedectva Písma a tejto kapitoly to tak bolo.  A potom počuje výzvu: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou priďalekú cestu.“  Ale prvýkrát akoby ju prepočul, tak to má na „repete“ aj s dôrazom..  A vedľa seba mal pripravené občerstvenie, aby sa posilnil a mohol  ďalej ísť. 

     Keď sa Božieho služobníka zmocňuje duchovná depresia, dostáva novú úlohu. Je pred ním nová výzva.  Tak to doľahne neraz aj na nás. Zlá, či „blbá nálada“, o ktorej kedysi vravel aj Václav Havel.  Výšiny a nížiny. Svetlo a tma. Máte pocit, že vyhráva tma a  nie svetlo. Pritom svetlo je oveľa mocnejšie.  Príde taká chvíľka a nevyhol sa jej ani Eliáš. Pripravené občerstvenie je od Hospodina, ako tie raňajky, ktoré urobil Pán Ježiš svojim učeníkom po vzkriesení (J 21,1-14). Čo je predivné a neprehliadnuteľné – Boh pripravuje svojim raňajky, pripravuje im občerstvenie. Čo potrebuje Eliáš v danej chvíli, prijať pokrm – telesný. S prázdnym žalúdkom by to bolo veľmi ťažké. Hlad je veľmi zlý. Vieme o tom aj z príbehu, ako Ézav predáva svoje prvorodenstvo za misu šošovice, pretože v danej chvíli, keď prišiel z poľa –  bol veľmi hladný (1 M 25,27-34). Ďakujeme za bohatý pokrm, za telesné dobroty, ktorých máme stále dostatok. Za každé občerstvenie na našej ceste. Za duchovné, to nevynímajúc.. To je to hlavné na našej ceste. To je duchovná  čerpacia stanica – naše nedeľné zhromaždenie.  Každý deň s Tesnou bránou.  Vždy a nanovo.  Ďakujúc za pokrm aj pre srdce. Telo potrebuje pokrm, duša  potrebuje milosť. V liste Židom (13,9)  čítame: „Lebo je výborné, keď sa srdce posilňuje milosťou a nie pokrmami. Ďakujeme  aj za svetlo, aj za tmu. Bez tmy by sme nepoznali význam a silu svetla. Tak, ako som to čítal v jednom citáte: „Budem milovať svetlo, lebo mi ukazuje cestu. Budem znášať aj tmu, lebo mi ukazuje hviezdy.“ (O. Mandino) Koľkokrát sa museli nakŕmiť a najesť mudrci na svojej ďalekej ceste. Načerpať novej sily do nového putovania. Nikdy nevedeli, čo príde zajtra, čo ich postretne na ich ceste. Akým výzvam budú čeliť, čo neočakávané ich postretne. Skúsme  aj našu cestu preniesť do ich cesty. Mali to oveľa zložitejšie. Nemali to, čo máme my. Išli, dali sa viesť hviezdou. Keď uvideli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou. Možno sa im stratila na istý čas, možno ju nevideli. Možno bola nejaká hmla. Ale keď ju zbadali, veľmi sa zaradovali.. Cítim v tom detskú radosť, úprimnú a spontánnu na ich ďalekej ceste. 

     Eliášova situácia a pomerný ťažký stav a jeho obavy nám môžu pripomínať stratu optimizmu a prudký pokles  nálady. Vtedy a dnes? Rozhodne nás nepotešili  čísla a výsledky sčítania ľudí na Slovensku. Bolo nás donedávna ešte viac, ako 300-tisíc. Už sme výrazne klesli pod túto hranicu od roku 2021 v počte 286.907. Počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu vierovyznaniu je o 10 percent vyšší.  Mnohých sme stratili prirodzeným spôsobom, teda úbytkom. Niektorých  sme stratili nadobro tak, že sa do cirkvi už nevrátia.  Už k nám viac neprídu. Nedoľahne to aj na vás. Na mňa áno – a neraz! Samozrejme aj náročnosť služby v tomto pandemickom čase. Jedna  evanjelická sestra farárka odišla zo služby pretože nevládla už niesť ťarchu služby. Ťažko hľadať slová a vystupovať nedeľu čo nedeľu na kazateľnicu. Keď nemôžeme nájsť ľudské, tak použime práve tie  Božie. Osamotenosť v službe je častým javom aj pri nás. Potom sú tu  mnohé  konšpiračné teórie, ktoré prijímajú ľudia, o ktorých by ste to nikdy nepovedali. A potom oná nenávisť. Tej je mnoho. Väčším problémom je práve pandémia nenávisti, ako kovidu. Martin M. Šimečka sa  v istom článku zamýšľal nad okolnosťami vzniku občianskej vojny (najmä v spojitosti s Ruskom a Ukrajinou). V článku podotkol, vtedy mi mráz až prebehol po chrbte, že isté „okolnosti“ k jej vzniku sa nachádzajú aj u nás na Slovensku. A mohli by sme pokračovať ďalej a ďalej.. 

      A tu prichádza posilnenie v pravú chvíľu. Prichádza výzva,  aby sa posilnil. Vyznie to ako klišé, ale napíšem to tu: „Keď je núdza najvyššia, pomoc  Božia je  najbližšia.“  Tak to zažil aj prorok Eliáš. Čaká ho ďaleká cesta. Tam zažije niečo výnimočné. On o tom ešte nevie. My vieme, pretože vieme a poznáme veľmi dobre celý biblický príbeh, aj jeho koniec a záver. Hospodin sa mu nezjavil ani vo víchre, ani v zemetrasení, ani v ohni, ale v tichom šeleste. Tichý šelest – máme ho na našej ceste. Tichý šelest evanjelia. Aby sme ho neprepočuli v hluku sveta, potrebujeme sa stíšiť.  Načúvajme mu, keď nám naše srdce zmalomyseľnie. Aj to sa stane. Nevyhneme sa tomu ani v tomto roku. To je výzva pre nás: „Buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery, ktorý napriek radosti, ktorá Ho čakala, pretrpel kríž, pohrdol potupou a posadil sa na pravici Božieho trónu.“ (Žid 12,2).     Je to ťažší biblický text, ktorý je však hodný našej pozornosti. Myslíme si, že len táto naša doba je najťažšia. A to sme ešte nezažili vojnu. Aké chvíle prežíval vo svojej službe práve Eliáš. Prežívame aj radostné chvíle, ako napríklad nedávno, keď sme uvažovali nad svadbou v Káne Galilejskej. Poslal som sestre EM z nášho zboru sms s myšlienkami a tá mi obratom poďakovala za „svadobnú výslužku“.. Bolo to v danej chvíli veľmi milé a  trefné. Ďakujem! A to sa naozaj dá. A o tom bude ešte reč – v jedinečné  nedele po Zjavení Krista Pána mudrcom