Nedele po Zjavení Krista Pána III
Pokračujeme v našej téme a v našom spoločnom uvažovaní. Dnes sme sa dostali so Kafarnaumu, do Ježišovho mesta. Pôvodne išlo o rybársku dedinu. Bola to Ježišova „základňa“.. Peter mal tam svoj dom, v ktorom žil so svojou rodinou. Pán Ježiš uzdravil jeho svokru z horúčky. Spomínam si na návštevu tohto miesta v marci 2009. Jar končila, bol krásny slnečný deň s návštevou synagógy, kde Ježiš kázal. Dnes sú z nej už iba zrúcaniny, ale celkom zachovalé. Mám aj milú spomienku, kde sa mi prihovoril cudzinec, mladý študent, keď počul slovenčinu. Ten totiž poznal Bratislavu, ktorú pred časom navštívil. Keď Ježiš vošiel do Kafarnaumu, prišiel k nemu stotník, ktorý mal doma nemocného sluhu. A to už je naše staro-cirkevné evanjelium 3. nedele po Zjavení. Z Jánovho evanjelia vieme, že tam býval aj kráľovský úradník (J 4,43-54). Matúš toto mesto nazýva „Jeho mestom“ teda Ježišovým -bez toho, aby ho konkrétne menoval. Vykonal tam viacero divov, ale bez nejakej väčšej odozvy u obyvateľov. To nasvedčujú aj slová, ktoré povedal o tomto meste: „A ty Kafarnaum, budeš sa vari až do neba vyvyšovať? Zrútiš sa až do podsvetia. Keby sa v Sodome boli stali divy, ktoré sa stali v tebe, stála by až dodnes. Ale vravím vám, že ľahšie bude v deň súdny sodomskej krajine, ako tebe.“ (Mt 11, 23-24) Jedným z viacerých divov bolo uzdravenie stotníkovho sluhu (Mt 8, 5-13) v tomto meste.
3. nedeľa po Zjavení Krista Pána
Stotník prosil Pána Ježiša za svojho nemocného (porazeného) sluhu. Tu ide o pekný vzťah: pán – sluha, či aj otrok. Tohto sa onen pohan chytí hneď, keď sa mu Ježiš ponúkne, že príde a uzdraví ho. Na čo stotník hneď zareaguje vo svojej mysli tak, že žid by sa predsa poškvrnil návštevou v dome pohana. Tie slová o poškvrnení však nevypovie, zostávajú v jeho vnútri. Áno – pohan prosí žida, obrátil sa k nemu o pomoc. Preto tak úctivo a zdvorilo a ohľaduplne hovorí slová, ktoré sa dokonca dostali do katolíckej liturgie:
„Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz len slovo a môj sluha ozdravie.“
Sú to vlastne síce slová rýdzeho a „čistokrvného“ pohana, ale vyslovené s veľkou vierou. Ono sa pravdepodobne už „niečo“ v jeho srdci udialo. Povedz „len“ slovo.. Stačí slovo.. Netreba veľa. Stačí tak málo (Lk 10,38-42) Slovo má veľmi veľkú moc! Dokáže liečiť, ale aj raní, uzdravuje a kriesi, ničí, ale aj stavia a búra.. Stotník tým slovom defacto vyznáva svoju vieru, že tu funguje nejaký „systém“ hierarchie v dobrom slova zmysle, v ktorej ide o poslušnosť. Tej sa chytí. To je jeho „pevný bod“ v tom, čo momentálne prežíva. A za svojho sluhu, či otroka veľmi bojuje. V podstate ide o niečo veľmi jednoduché. Má to svoju logiku. Leonardo da Vinci povedal: „Jednoduchosť je nekonečná dokonalosť. Dokonalosť je nekonečná jednoduchosť.“ Tak to funguje, tak to je – a tak by to mohlo fungovať aj u tohto liečiteľa, o ktorom už toľko toho počul, myslí onen stotník. Popri svojich pracovných povinnostiach, keď velil 100 mužom, myslí aj na svojho sluhu. Zrejme dlhoročného, ku ktorému mohol mať aj bližší citový vzťah. A za to „nepriame“ vyznanie viery dostal za to takú pochvalu, akú nedostal nikto v Izraeli tými slovami: „U nikoho v Izraeli som nenašiel takej viery.“ Povieme neraz tak ľudovo, keď chceme niečo alebo niekoho veľmi oceniť : „Klobúk dole!“ Patrí to aj stotníkovi! Vyznal svoju vieru a zároveň aj svoju osobnú vieru v silu slova. Nemusí už ísť o dotyk, funguje to už aj „na diaľku“.. A čo sa všetko dá na diaľku?.. Práve pre 3. Nedeľu po Zjavení nám sestra MČ z Nitry popriala blažené a požehnané chvíle pri počúvaní Božieho slova. Tlmočil som to všetkým prítomným na službách Božích. Myslela na nás v modlitbe na diaľku. Kto všetko na nás myslí.. Mám s tým pomerne bohaté skúsenosti.. Mnohí sa radi vracajú vo svojich myšlienkach na pobyt v Tatrách, aj na čas strávený v našom zborovom spoločenstve. A neraz som udivený, s koľkými prežívame našu nedeľu, kto nás duchovne podporuje na modlitbách aj na diaľku..
Všimnime si opäť to stupňovanie.. Ak sme v úvode našej mini-série skonštatovali, že obdobie po Zjavení si kladie za cieľ odkrývať, ako Ježiš postupne zjavoval svoju slávu – tak tu vidíme značný progres. Ide to už aj na diaľku. A skvele to funguje a účinkuje. V podobnom duchu čítame, že syn onoho kráľovského úradníka je uzdravený tiež na diaľku. A otec sa určite nevedel dočkať, kedy prejde tých 30 km z Kány do Kafaranumu, keď mu Ježiš povedal: „Choď, syn Ti žije.“ Už žiadne dotyky. Tie sú iste veľmi dôležité. Určite. V dobe pandémie sme to zažili, keď boli všetky kontakty, dotyky a objatia obmedzené na minimum. A pokračuje to naďalej. Vzkriesenie Jairovej dcéry (Mk 5,21-43), či mládenca z Naimu (Lk 7,11-17) – bolo aj o dotykoch. Ježišova blízkosť a prítomnosť pri týchto udalostiach bola jedinečná a priam exkluzívna. Jeho dotyky nevynímajúc. Spomeňme si na dotyk mŕtveho dievčaťa, dcéry Jairosa z nášho oltárneho obrazu v Novom Smokovci. Ten dotyk je práve v tvare srdca! Boží Syn nebude stále fyzicky prítomný vo svojom ľude. Po zoslaní Ducha svätého to už bude iná moc a sila.. Taká, ktorá prekonáva aj „neprekonateľné“.. A všetky tieto uzdravenia na diaľku, bez Ježišovej fyzickej prítomnosti a jeho dotyku akoby anticipovali to budúce, to prísť majúce. Je tu čas a príležitosť, že prichádza aj tá dôležitá zvesť – bude to „fungovať“ aj na diaľku. Modlitba a moc uzdravenia nepozná hraníc. Je neobmedzená v mnohej ľudskej obmedzenosti.. To my sme obmedzení a ohraničení v týchto obmedzeniach. Sila a moc myšlienky prekonáva akékoľvek hranice. Po dlhé roky som mal kontakt so sestrou zo Žiliny, ktorá so svojím manželom bola sobášená v našom chráme v Novom Smokovci. Roky som ich poznal obidvoch, pretože do Tatier veľmi radi prichádzali. Po tom, ako sa stala vdovou, bez detí – sa akoby ešte viac naviazala na náš cirkevný zbor a obzvlášť s nami prežívala biblické hodiny aj na diaľku.. Vždy vo štvrtok o 15.45 si vyhradila čas, aby s nami mohla byť na modlitbách. Čítala si, modlila sa s nami prežívala spoločenstvo „na diaľku“.. Dištančne, teda diaľku sa vyučuje, čo je už menej prijemná skúsenosť nielen pre žiakov, ale aj pre pedagógov. Práve dnes som si všimol novinový titulok: „Nemeckú statičku budú za pád mosta pri Iliašovciach súdiť na diaľku.“ Priebeh pojednávania bude ešte neodskúšaným štýlom, teda premiérovo, keď sa s obžalovanou osobou spoja cez telemost. To uvádzam len na ilustráciu, keď je potrebné niečo dôležité vyriešiť na istú vzdialenosť. A v súčasnosti aj z nám známych dôvodov.
Máme osobnú skúsenosť práve v tejto oblasti aj s našim deťmi. Keď sú vo svete, myslíme na nich tak často.. Modlitba je exkluzívne duchovné spojenie na mnohé a mnohé kilometre. Našich detí sa dotýkame vlastne cez modlitby. Ten dotyk a objatie chýba, ale my sa ich dotýkame duchovne. Nemôžeme mať ich vo svojej náruči, tak ich odovzdávame a „delegujeme“ do tej ešte lepšej náruče, ako je tá naša. To je tá Božia.. A to je veľká úľava, keď vieme, že Boh ich má vo svojej opatere a práve skrze neho sme s nimi v duchovnom spojení. Pre nás je to už nie vec nová, máme skúsenosti s uzdravením na diaľku a modlitbami na veľké vzdialenosti. V danom čase účinkovania Pána Ježiša to však bola revolučné ponímanie duchovnej moci, ktorá sa neobmedzuje len na samotný dotyk. Vráťme sa k tomu, objavme duchovnú krásu toho spojenia, ktoré je vlastne neobmedzené. V jednoduchosti je krása. Nič zložité. Všetko funguje v tej duchovnej sfére tak dokonale a zároveň tak prosto a jednoducho. A ten stotník, ako pohan je toho všetkého „priekopníkom“.. Aj preto sú v našom texte slová, že synovia kráľovstva budú vyhodení von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubov.. Inými slovami to Pán Ježiš Kristus povedal: „Colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ (Mt 21,31) Milí priatelia, nedajme sa „predbehnúť“..