Nedele po Zjavení Krista Pána I – II

Majú veľmi pozoruhodnú štruktúru a skladbu. Dovoľte k tomu pár slov. Východiskom sú staro-cirkevné evanjelia týchto nedieľ, ktorých je maximum v počte šesť. V tomto roku budeme ich mať len o jednu menej. Sledujme prosím tú gradáciu, ako sú koncipované tieto nedele výberom evanjelií. Prídeme na niečo veľmi jedinečné. Od krstu Pána Ježiša Krista – až po Premenenie Pána na vrchu Tábor. Na začiatku, ale aj na konci udalosť  s otvoreným nebom (ešte dve zmienky o otvorenom nebi – kameňovanie Štefana  – Sk 7,56 a  Petrovo videnie –  Sk 10,11).  Hodno tu hneď pripomenúť, že evanjelista Ján nepíše o divoch Pána Ježiša Krista, ale ako o „znameniach“ (J 2,11 –  12,37  – 20,3.31) Na svadbe v Káne vykonal prvé také znamenie a vyjavil svoju slávu. Nedele po Zjavení si kladú za cieľ práve  túto slávu postupne zjavovať a odkrývať. V rámci cirkevného roka je na to veľmi  vhodné obdobie – práve počas nedieľ „po Zjavení“ Krista Pána mudrcom. 

Prvá nedeľa po Zjavení Krista Pána

Prináša nám evanjelium o krste Pána Ježiša Krista (Mt 3,13-17) v rieke Jordán. S touto udalosťou je spojený  Ján Krstiteľ, Jeho predchodca a aj Jeho príbuzný. Keď som bol v marci v roku 2009 pri tejto rieke, tak úprimne priznávam, bol som dosť sklamaný. Čakal som niečo iné, oveľa impozantnejšie, ale rieka Jordán mi pripomenula meandrujúcu rieku Poprad pod našimi Vysokými Tatrami. Práve počas tejto udalosti sa otvorilo nebo a bolo počuť mocný Boží hlas z neba. Otec sa priznal k Synovi. To sme už čítali v predchádzajúcich úvahách..  Zaujalo ma to, ako je Ján Krstiteľ prekvapený, či až šokovaný, že Ježiš ide na krst k nemu. Vyznáva: „Ja by som sa mal dať pokrstiť  tebe a Ty prichádzaš ku mne?“  Pán Ježiš hovorí: Nechaj to teraz, lebo sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.“  O čo teda ide? Viem si to živo predstaviť. A určite aj vy..  Ježiš sa postavil do jedného radu s hriešnikmi. Ján Krstiteľ – prichádzali za ním mnohí, tak to čítane v evanjeliu. Možno sa aj vytvárali rady.. Poznáme ich v inej spojitosti, napr. rady ešte počas socializmu, ktorých sme si užili vrchovate..  Ale rad na krst? Aj to bolo v biblických časoch, keď došlo k mocnému prebudeniu. Ján kázal a krstil. Jeho mocná kázeň o „sekere priloženej ku koreni stromov“  postihovala takmer všetkých – všetky spoločenské vrstvy. Mal pre každého trefné slovo: pre zástupy, pre colníkov, vojakov (Lk 3, 1-20) Náš vlastný krst si nepamätáme.  Prijali sme ho. Určite sa radi k nemu vraciame, aj keď si ho nepamätáme.  Práve pri návšteve Izraela sme si ho symbolicky pripomenuli a sprítomnili práve na brehu rieky Jordán. Martin Luther v ťažkých chvíľach svojho života, keď prechádzal cez mnohé zápasy, si údajne kriedou na stôl písal: „Baptisatus sum!“ Som pokrstený, som začlenený na vínnom kmeni Pána Ježiša a preto nemusím byť suchou ratolesťou (S.H.Vajanský). Stretol som sa s požiadavkou – prečiarknuť v matrike pokrsteneného. Dá sa to?   Určite nie! Nemôžeme sa dať vyčiarknuť, či prečiarknuť  z matriky, nakoľko sme krst reálne aj prijali.. Istý mladý človek bol  za mnou  na fare v Novom Smokovci, keď nesúhlasil s tým, že ho rodičia dali pokrstiť ako bábätko. . Podľa nášho poňatia, ale najmä viery – boli prijatí do spoločenstva.  Krstom sme  boli prijatí „do systému.“  Mám  milú skúsenosť, keď jeden otecko prišiel o krst dieťaťa a položil som mu otázku, ktorú dostávajú všetci – prečo krst? Zároveň je to aj úvod do rozhovoru na túto tému. Tak sme sa postupne dostali a dopracovali, keď som ho viedol k odpovedi, ktorú som chcel počuť od neho – prečo? A potom to prišlo. Aby dieťa bolo „začlenené do systému“. Potešil som sa. To je náš „systém“ – rodina Božích dietok. Sme všetci v tom jednom „rade“  hriešnikov, do ktorého aj On sám vstúpil. Ochotne a dobrovoľne.  Nepotreboval ho, pretože krst, ktorý Pán Ježiš prijal, bol  krstom pokánia. Pán Ježiš nemal „čo“ pri ňom vyznávať. Nebol hriešnikom (1 Pt 2, 22-25). Možno práve z tohto dôvodu bol Ján prekvapený, keď Ježiša videl v rade medzi čakateľmi na krst. Boží Syn bol nám podobný vo všetkom – okrem hriechu. Tak sa solidarizuje – ako to ja nazývam – hriešnici – to je generálna línia jeho života. Keď Ti bude ťažko, možno je to práve v tejto chvíli –  tak si spomeň, že si bol začlenený do Božej rodiny – do cirkvi. To predsa niečo znamená. Je to síce jednorazový akt v živote človeka, ale s dosahom pre celý život. Ako červená niť, ktorá sa smie ťahať cez všetky roky tvojej zemskej púte.. Skúsme po vzore nášho reformátora si ho „aktuálne “pripomenúť“  vtedy, keď nám bude veľmi ťažko. Môže nás zaplaviť radosť a vďačnosť, že sme sa stali súčasťou neviditeľného Božieho, reálneho „systému“ rodiny Božích dietok – cirkvi..

2. nedeľa po Zjavení Krista Pána

Približuje nám prvý div Ježiša Krista: premenu vody na víno. . Je označený nie ako div, ale ako „semeion“ – čo znamená znamenie. Od toho je vlastne odvodené slovo semafor. Tento div je ako semafor, ktorý veľmi jasne a zrozumiteľne  ukazuje, ako to ďalej pôjde v službe Pána Ježiša Krista. Teraz je  iba na úplnom začiatku. Je to ako brieždenie.  Max Lucado píše, že Boží Syn v našom príbehu,  ako v tom najprvšom nerieši  žiadne globálne problémy, či potreby ľudstva, ako povedané našou dnešnou rečou  – napr.  globálne otepľovanie. V tom čase problémom pre krajinu Božieho ľudu bola rímska okupácia.  Vôbec nerieši problém vtedajšej doby, ale „lokálne“ na svadbe premieňa vodu na víno. Mohli by sme povedať  –  všetko pre človeka, pre jeho dostatok. Ľud sa dosť  nastrádal a natrpel, prichádza doba radosti – dajme tomu „duchovný „novovek“.  Človek – hriešnik, to je generálna línia jeho života. Aj tu to platí. To jasne prejavil pri krste zaradiac sa do radu s hriešnikmi. A potom neskôr bude rozmnožovať chleby a sýtiť zástupy. Všetko pre človeka, pre jeho dostatok. Núdze a biedy bolo už dosť. Aj tej telesnej, ale aj tej duchovnej. Prišla doba priblíženia Božej milosti „na dosah“. Tak to vyznáva evanjelista Ján v 1. kapitole (v. 16,17): „Z Jeho plnosti sme zaiste my všetci vzali – a to milosť nad milosť. Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda stala sa skrze Ježiša Krista.“   Až natoľko, aby mohol vyznávať, že je „preplnený kalich môj“ slovami kráľa Dávida. A kralickí to vyznávali: „Můj kalich oplýva. Můj kalich přetéka…“  Vďaka zásahu Božieho. Je pravdou, že to bude robiť „lokálne“ –  miestne, ktoré bude obrazom aj pre to konečné. To najlepšie totiž iba príde. Ale už dnes si naberieš toľko, s akou veľkou „nádobou“ prídeš k Nemu.. Tak to „prudko“   a „predčasne“ (z hľadiska večnosti) pocítili aj  novomanželia na svadbe v Káne. Dovtedy problémy riešili samostatne, teraz už spoločne.  Stal sa div, zázrak, jánovský termín: znamenie.. Slovo zázrak je pozoruhodné slovenské slovo. Opisuje, že sa niečo stalo „ za – zrakom“ – to znamená tak, že to bolo očiam neviditeľné. Čo ľudia nepostrehli zrakom. Čo nemohli spozorovať, keď sa to práve deje. Mohli vidieť iba samotný výsledok. Na svadbe sa minulo  víno, nevieme však prečo? Veľká spotreba, za ktorú sú najviac zodpovední viac tí hostia, ktorí sú najviac „smädní“  Či? Je potrebné podotknúť, že svadba trvala týždeň, spotreba hostí mohla byť vyššia z objektívnych  dôvodov.. Nepoznáme dôvod, prečo sa tak stalo. Vieme však, kto im tie zásoby doplnil. Tak pozoruhodne o tom píše Max Lucado vo svojej knihe : „Nie si sám.“  Dostal som ju k Vianociam 2021 a hneď prvá kapitola je o svadbe v Káne Galilejskej. Tak som sa hneď aj začítal.  Autor knihy  veľmi zaujímavým spôsobom ťahá paralelu  medzi nedostatkom vína na svadbe s „nedostatkom“ , alebo rýchlo míňajúcim sa časom v živote človeka.  Začítajme sa aspoň do krátkeho odseku: „Všetkým sa nám míňa čas. V deň nášho narodenia sa nezvratne otočili presýpacie hodiny nášho života a odvtedy sa nám stenčujú zásoby. Dnes už nemáme to, čo sme mali včera.. Naša spotreba prevyšuje náklady. Nevieme, prečo sa minulo víno. Vieme však, ako sa im doplnili zásoby.“ Veľmi trefné a oslovujúce.. Čo poviete?  Ako s vínom na svadbe, tak je aj s časom v našom živote. Sám Pán Ježiš Kristus dopĺňa to, čo život a čas nám vzal. A vzal nám toho dosť. Míňajú sa dni a roky nášho života. Dnes ráno sme sa zobudili, dostali sme nový prídel času. Vždy si na to pomyslím v každom novom ráne.. Sme o rok starší, ale  aj o rok krajší, v zmysle duchovnej krásy a prípravy na večnosť. Obzrieme sa do minulosti, dávnejšej, nie tak dávnej –  o mnohých sme v živote prišli. To sú naše straty – veľmi veľa sme stratili. V životoch tých, ktorí už odišli – sa Boží plán úplne  naplnil. Cez tých, ktorých si Pán v našom okolí a rodine povolal do večnosti –  nám už On sám povedal všetko, čo nám skrze nich  povedať chcel. . Dnes ráno, keďže sme sa zobudili, Boží plán s nami pokračuje ďalej. Chytám sa tejto novej šance a príležitosti. Vychutnávam si krásu každého nového rána a dňa môjho života. A týmto 2022 rokom. Pán Ježiš  nanovo dopĺňa to, čo nám život vzal. Sú to aj mnohé straty, ale aj mnohé duchovné nálezy. Hľadaj ich.. Nájdeš ich. Veľa toho sme stratili, ale nestratili sme úplne všetko.. Zostáva nám to troje – viera, nádej, láska, ale najväčšia z nich je láska (1 K 13,13).. A tá Božia láska v Kristu raz vo večnosti naveky spojí, čo smrť tu dole rozdelí..