Novoročná poklona
Posolstvo nedávneho sviatku je opätovným pozvaním k vianočnej zvesti a radosti v tejto náročnej novoročnej realite. My vieme, čím všetkým je poznačená. Čo všetko sa spája s týmto očakávaným novým rokom? Realita týchto dní je veľmi pestrá – obchádza a straší nás omikron a obchodné domy ponúkajú novoročný výpredaj. Obchodné centrá nám nedávajú šancu nijako si oddýchnuť ani po Vianociach.. A predsa smieme a máme a môžeme kupovať! Dá sa totiž nakupovať aj bez peňazí (Iz 55,1), bez platenia mlieko a víno. Z minulosti veľmi dobre poznávame tzv. „odpútavacie akcie“. Prežili až do dnešných čias, majú však inú podobu. Svet sa nás vždy nanovo snaží a usiluje odpútať od slova, ktoré je pokrmom pre večný život. Povieme si, veď sme boli len nedávno. V advente, na Vianoce, Starý rok, aj na Nový rok. A dnes opäť? Veď ešte pôjdeme.. Áno, ak Pán dá. Ale aj dnes! Sme pozvaní totiž k dnešnej „slávnostnej novoročnej poklone“. Tá sa až tak často nekoná. Preto zrýchlime naše kroky, aby sme ju nepremeškali…
Dnešný náš text je zo žalmu 96, z jeho druhej polovice. Pozýva nás k už avizovanej poklone. Čítame v ňom:
„Klaňajte sa Hospodinu vo svätej ozdobe.“
Žalm 96
Bohu sa klaňaj, čítame aj na konci Biblie (Zj 22,9). My vieme, ako to dopadne, keď sa Bohu neklaniame, ale ľuďom. História, ako naša dobre známa „učiteľka života“ je plná vhodných a živých príkladov. Božie slovo nás teda opätovne pozýva k tomu, čo urobili mudrci z východu. Vydali sa na cestu, prišli, poklonili sa, odovzdali dary a do svojej domoviny sa vrátili inou cestou. Ich aktivita v tomto smere je priam obdivuhodná. K tomu všetkému sme aj my pozvaní v tejto novoročnej realite, ktorú zakusujeme v prvých dňoch roku Pánovho 2022. Môžeme to vysloviť aj takto: napriek tejto realite, ktorú prežívame, ideme za Hospodinom. Kráčame za Ním ďalej na našej žitia púti a ceste. Veď sme to spievali aj v tej novoročnej piesni č. 71. Podali sme Mu ruky a ideme za Ním. Pre Neho si vždy čas nájdeme a vyhradíme. A putujeme. Kráčame za svetlom, za slovom, ktoré je sviecou našim nohám a naším chodníkom (Žalm119,105). A vôbec nemusíme ísť až tak ďaleko, ako putovali mudrci. Vôbec nemusíme prekonávať stovky, či tisíce km. Niekedy stačí urobiť ozaj len pár krokov. Naštartovať naše auto, aby sme išli tam, kde je nášmu srdcu tak dobre. Tam, pri nohách Pánových, ako to urobila Mária (Lk 10,38-42). Dokonca stačí niekedy prejsť len cez cestu, ako k tomu pozývame my v Tatrách našich hostí z kúpeľov v Novom Smokovci „oproti“ v liečebnom dome Palace. Najmä na biblické hodiny v týždni, keď je neraz tak ťažké tých pár krokov urobiť. Motiváciou k tým opätovným pozvaniam je myšlienka, ktorú som kdesi čítal: „Keď k Bohu urobíš jeden krok, on k tebe urobí tisíc“. Napriek mnohým pretrvávajúcim opatreniam sme oslovení a pozvaní k intenzívnejšej návšteve duchovných centier v našich zboroch. V nich nakupujeme bez peňazí a zároveň duchovne rastieme. A to všetci potrebujeme aj pre misijné úlohy, ktoré sú pred nami. V tejto oblasti by sme mali zrýchliť naše tempo a hlásať medzi pohanmi, že Hospodin je kráľom (Ž 96,10).
Pravidelne každý rok sa 6. januára na Hrebienku (Starolesnianska poľana) koná otvorenie „snežného betlehema“. Táto akcia, ktorá sa teší značnému záujmu ľudí a má už dlhoročnú tradíciu je pre mňa osobne vlastne pozvaním k poklone. Spomínam si na návštevu baziliky narodenia Pána v Betleheme. Vchádza sa do nej malým a nízkym otvorom, dverami, ktoré boli postupne zmenšované, čo je pri vstupe neprehliadnuteľné. Cieľ „zmenšovania“ vstupu bol jasný – Turkom znemožniť, aby sa do nej dostali na koňoch. A tak dnu vojsť môžeš len tak, že sa pokloníš. Aj ten, ktorý by nechcel, sa pokloniť musí. Inak sa tam nedostane. Aj to je oslovujúce, ako sa každý chtiac-nechtiac pokloní, keď do nej vchádza. V dnešný šiesty deň nového roku nemôžeme nič lepšie urobiť, ako to, o čom hovoríme. Čo nám dnes bráni v tom? Ak niečo, tak určite len a len naša vlastná pohodlnosť a nezáujem.
Mudrci, prv ale, než sa poklonili, dali sa viesť tým, čo videli „hore.“ Starí Babylončania sa radi dívali smerom hore. V tom čase astronómia bola na pomerne vysokej úrovni. Na túto tému bolo toho už hodne popísaného. Nič veľkolepé k už napísanému nechcem na tomto mieste nič pridávať. Chcem však spomenúť tú informáciu, že nám o tom zanechali správu na hlinenej tabuľke, ktorá bola nájdená v roku 1925. Objasnenie znamenia, ktorému sa dali viesť, dívajúc sa hore, prišlo však až v 17. storočí. 17.12.1603 Johannes Keppler pozoroval konjunkciu Jupitera so Saturnom. Napadla ho tá myšlienka, kedy asi došlo ku rovnakej konjunkcii dvoch planét na začiatku kresťanského letopočtu? A vyšiel mu rok 7 pr. Kristom. A to dokonca trikrát po sebe – máj, september a december v súhvezdí Rýb.
S veľkým záujmom sledujeme to, čo sa deje smerom hore. Veľmi sa páči, keď sa týmto smerom ľudstvo díva. Ak je v médiach avizované nejaké zatmenie, tak je mi veľmi sympatické, ako sa ľudia dívajú nahor. Tam smerujú všetky hlavy. Každý úkaz „hore“ ľudstvo zaujíma a neraz aj vydesí. Pri poklone sa naše hlavy skláňajú dole, pri „pozdvihovaní“ sa deje práve niečo opačné. Aj to je potrebné. Veď k tomu nás pozýva Božie Slovo. „Hľadajte to, čo je hore“, píše Pavel (Kol 3,1). To môžeme, len za toho predpokladu, keď sme boli vzkriesení s Kristom. Vzkriesení k životu s Ním, pre Neho a skrze Neho. Svet sa totiž často opiera o pojmy vpredu a vzadu, naľavo a napravo.. Svet, a aj ten náš „minisvet slovenský“ však zabúda na orientáciu smerom hore. Aj napriek tomu, že v štatistických číslach je tak „rýdzo“ kresťanský. K tejto orientácii nás neprivedie žiadna politická strana. Im ide len a len o to, čo je „dole“. Sme neraz veľmi sklamaní z toho, že z tejto politiky sa „človek“ kdesi už celkom vytratil. K takému pohľadu – zdola smerom nahor – nás pozýva aj sviatok zjavenia Krista Pána mudrcom. Pozýva nás napr. aj cesta naším malebným Slovenskom. Prechádzame diaľnicami, cestami a vidíme naše krásne dediny a mestá s kostolmi. Práve tie kostolné veže sú takými neprehliadnuteľnými šípkami a smerovníkmi nahor. Napr. keď prechádzate Holandskom tak si to takto celkom nemôžete vychutnať. U nás, v rôznych pohľadoch a takmer na každom kroku, je takýto ukazovateľ našej hodnotovej orientácie veľmi častý. A keď budeme hľadať to, čo je hore, Pán nám podľa svojho zasľúbenia pridá to, čo potrebujeme tu dole (Mt 6,33). Snažíme sa teda dobre porozumieť znameniam dnešnej doby. Tí pred nami dobre rozumeli tým vtedajším. Všetko dôležité totiž prichádza zhora, k nám žijúcim dole. Kristus prišiel zhora, k nám žijúcim dole. Podľa 121-ho žalmu pomoc prichádza zhora, od Hospodina. A potrebujeme ju všetci. Naše zbory, rodiny, naša krajina, my osobne stojaci v tejto Pánovej službe, stojaci na našich kazateľniciach.
Mudrci, dívajúc sa smerom hore, prišli a poklonili sa. A odovzdali dary. Benátčan Marco Polo, známy to cestovateľ, počul raz údajne v jednej perzskej osade nasledovnú legendu o mudrcoch. Keď sa rozchýrila zvesť o narodení Ježiša Krista, tak sa rozhodli zobrať tri dary – zlato, kadidlo a myrhu. Chceli sa presvedčiť, či narodený prorok je Boh, pozemský kráľ, či mudrc. Ak prijme zlato, tak je určite kráľ, ak vezme kadidlo, tak je Boh, ak myrhu, tak je mudrc. Po poklone Mu odovzdali dary. Podľa legendy – na ich prekvapenie – On ich všetky prijal. On je všetkým. V Ňom je úplne všetko. Prijímajúc tieto dary a poklady smieme myslieť na Pavlovo slovo, že v Kristu sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti (Kol 2,3). Môžeme povedať, že mudrci na Ježišovi nijako nešetrili. Čo Mu dáme my? Čo sme Mu vstave dať? Náš kázňový žalm nás k tomu pozýva: „Prineste dar a vstúpte v Jeho nádvoria.“ Čo prinesieme, keď máme akosi málo peňazí? Naozaj málo? Máme naozaj pestrú paletu možností, ako na Ježišovi ani počas pandémie nešetriť. V knihe Prísloví (23,26) čítame: „Syn môj, daj mi svoje srdce…“ V piesni č.63 v poslednom verši v našom Spevníku spievame:
„Prijmi našej chvály hlas! Tu máš dary, tu máš – nás.“
Nešetrime – máme stále ešte čo dať. Najmä naše srdcia, naše životy… Čo všetko ešte! Zakončíme naše spoločné uvažovanie tým, čo autor knihy „Bláznivá láska“ menom Francis Chan spomína v jednej kapitole. Zmieňuje s o jednom svojom priateľovi, ktorý verne dával 20 percent svojho príjmu Bohu. No zrazu jeho príjem v čase krízy prudko klesol. Vedel, že sa musí rozhodnúť, či bude ďalej dávať spôsobom, ktorý dokazuje, že dôveruje Bohu. Nebolo by nič nesprávne na tom, keby začal dávať iba 10 percent. Jeho priateľ sa však namiesto toho rozhodol zvýšiť túto sumu na 30 percent. Autor knihy spomína, že Boh požehnal jeho vieru a dal mu oveľa viac, ako potreboval. Tak verím požehná aj nás i toto slovo – pri nás a pre nás – aj v roku 2022. Platí slovo zasľúbenia z listu Efezským (3,20): „Tomu, však, ktorý môže nad toto všetko učiniť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme, a to podľa moci, ktorá pôsobí v nás, Tomu buď sláva v cirkvi a v Kristu Ježiši po všetky pokolenia, až na veky vekov. Amen.“ Pozývam Vás k tejto novoročnej poklone aj za to, že dostaneme aj v tomto roku oveľa viac, než.. Aj môj pohár je stále „preplnený“ a stále „preteká“.. (Ž 23,5), aby som sa mohol podeliť aj s ostatnými.. Haleluja..