Rok a k-rok

    Krok.. Čo všetko znamená v živote? Zamysleli sa  už niekedy? Jeden jediný krok –  možno bezvýznamný, obyčajný, banálny a automatický úkon a pritom môže mať toľko pestrých a takmer nekonečných prívlastkov. Tak napr. prvý krok u dieťaťa, posledný, tanečný, boľavý, nemožný, radostný, namáhavý, ťažký, ľahký, osudový atď  atď.. Všetko začína prvým krokom. A práve pri prvom kroku je veľmi dôležité, aby sme mu dali mu správny smer.. Práve ten  môže významne predurčiť tie všetky kroky ďalšie a nasledujúce a možno aj celú cestu. Sme veľmi vďační, že nám už niekto ten smer ponúkol. A nemusíme zablúdiť. Nezablúdili ani mudrci, pretože mali „nadprirodzené“ vedenie a sprevádzanie skrze mimoriadnu hviezdu. Po tieto dni rezonuje v mojom vnútri príbeh o mudrcoch  zo známeho príbehu (Mt 2,1-12) . Je to jediná biblická správa o nich a o ich ceste za Ježišom. Nie je to odborná správa o zjavení hviezdy, ale biblický opis toho, čo sa pri tejto príležitosti udialo.  V prvom rade treba zdôrazniť, že máme pred sebou výnimočnú biblickú správu – a ako takú ju musíme aj chápať. Nie je to rozhodne vedecké pozorovanie nebeského úkazu spred viac  ako 2 000 rokov.        

      Mudrci  urobili prvý krok za Ježišom. Pre nich to „neviditeľné“  vo viditeľnej hviezde  sa stalo oveľa dôležitejšie, ako to viditeľné. Vydali sa na ďalekú cestu, ktorá mohla trvať  najmenej tri mesiace. Mnohí predpokladajú, že  trvala ešte aj dlhšie. Vieme to aj podľa textu, že keď prišli do Betlehema, boli už v dome, nie v maštaľke. Váhali, zvažovali, radili sa, aby vykročili? Zvolali poradu, či dlho otáľali – čo by bolo lepšie, ísť, zostať doma, či? To sú neraz úvahy mnohé naše, ale nie úvahy mudrcov. Myslím, že to v danom čase príliš neriešili.. urobili rázny krok.  Uvideli hviezdu, signál im daný bol jasný a vydali sa na ďalekú cestu. V gréčtine ako pomenovanie mudrcov  sa  používa výraz: magoi. Boli to vzdelaní  perzskí kňazi, ktorí sa astronómii seriózne venovali už od 5. tisícročia pred Kristom. Práve počas slávenia tohto sviatku mi syn Samuel položil zaujímavú otázku, či ich tá hviezda sprevádzala aj počas dňa, či iba počas noci? Myslím, že ich mohla sprevádzať aj počas dňa. Čítame v tom príbehu: „Keď uvideli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou.“  V texte niet žiadnej zmienky, že by ich tá hviezda sprevádzala iba počas noci. Apropo!  Aká je to veľká radosť? Podľa slovného spojenia „veľká radosť“  je to ešte väčšia, než obyčajná radosť. A existuje „iba“ obyčajná radosť? Čo nám robí radosť už pri prvých krokoch v novom roku? Máme veľkú radosť, že vôbec môžeme ešte kráčať? Neraz vidíme, ako najmä starší ľudia majú problém s každým novým krokom. A nie raz je to aj za cenu veľkých bolestí. My zatiaľ beháme hore a dole.. Ale nie je to stav trvalý. Pozývam vás k doceneniu, keď v plnej sile a v zdraví  môžeme vykonať toľké a mnohé kroky, ktoré sa ani nedajú spočítať. Aj keď s obmedzeniami, môžu naše kroky smerovať aj do našich chrámov. Kde nás ťahá naše vlastné srdce, tak tam aj smerujú naše kroky. To platí v každej oblasti nášho života. Vzťahuje sa to aj na oblasť života duchovno – náboženského. 

       V ceste mudrcov vidím moju a našu vlastnú cestu nielen týmto novým rokom, ale aj celým naším životom. Ich dlhá cesta bola určite plná dobrodružstiev, tak ako aj naša cesta s Pánom a za Pánom je plná zvratov, neočakávaných prekvapení, stretnutí, strát ale aj nálezov.   Netušili, že v Jeruzaleme stretnú kráľa Herodesa (37 – 4 pr. Kr.)  „zloducha“  (prepáčte za tú nálepku).  Dal popraviť aj svojich vlastných synov, len aby sa udržal na tróne a pri moci. A keď prišli   mudrci do Jeruzalema , tak sa predesil najmä on, že je tu „nejaký“  nový kráľ. Veď kráľom som tu ja!   Pohania vedia, majú informáciu o narodení  nového Kráľa, len v Jeruzaleme nikto nič nevie. A zrejme – ani netuší.  Nevšimli si hviezdu na nebi, nepozerali sa smerom hore? Všimli si ju, ale nepripisovali jej žiadny dôležitý význam? Môžeme len domýšľať..  Pohania už vedia, domáci viery zatiaľ ešte nie. Kto sa ale  išiel pozrieť do Betlehema, boli pastieri. Tí si povedali: „Poďme až do Betlehema a viďme, čo sa tam stalo, čo nám oznámil Pán.“ (Lk 2,15)  Oni o tom všetkom všetkým naokolo  rozprávali, ale tá zvesť na kráľovský dvor neprenikla. Až teraz, keď prišli pútnici od východu so zaujímavou karavánou. Tých bolo v tom čase určite dosť, ale táto od východu bola predsa  v niečom celkom „iná“ . Herodes ich dokonca poslal  do Betlehema, sám však nešiel, ale  zvolal si učiteľov a tí mu potvrdili, že Mesiáš  sa má narodiť v Betleheme, ako píše prorok Micheáš. 

     Sviatok Zjavenia Krista Pána je vždy 6. januára. Má teda vždy pevný dátum. Vianoce u nás týmto sviatkom vrcholia, pravoslávni kresťania iba začínajú. Pán Peter Petras na Starolesnianskej poľane pri Rainerovej útulni otvára tradične svoj betlehem. V predchádzajúcich rokoch tam boli vždy davy ľudí.  Podľa kalendára  sme len nedávno prekročili prah nového roku, pred necelým týždňom.  Nemohli sme príliš váhať a zvažovať, či na túto cestu nastúpime. A mohli by sme aj odmietnuť? Dá sa  uvažovať  spôsobom – tak neviem, či chcem nastúpiť na cestu týmto rokom. Mám ísť?  Mohol by som sa vykrúcať na rôzny spôsob, že sa mi nechce, že nemám chuť?  Niet iného východiska, než len začať túto novú cestu  pokračovať v nej každým novým dňom. Rázne vykročiť na cestu, ako tí mudrci.  A kráčať – krok za krokom. Koľko to bude krokov v tomto roku? ? Máme krokomer na turistike, máme ich presný počet. Dokonca nám vypočíta priemer a porovná s rokom predchádzajúcim. Pri blahoželaní jubilantom som občas počul pozdrav od rodiny pre svoju babku a dedka slovami: „Aby si žil toľko rokov, koľko si do kostola urobil krokov.“  Bolo to určite pre zbožného človeka. Ozaj, koľko sme urobili do kostola krokov?  No kto by ich spočítal. Cesta mudrcov  je  výzva, urobiť možno krok, ktorého sa veľmi  bojíme. Napr. dať výpoveď, ktorú možno aj dlho odkladáme a zvažujeme.  Aj takáto informácia ku mne prišla práve po tieto dni. Istá osoba z mojej blízke rodiny  sa na to dlho odhodlávala, ten krok urobila –  a potom  prišla veľká úľava.  Ten krok, ktorého sa bojíme, nám v konečnom dôsledku môže priniesť veľa požehnania.  „Vykonať vec, ktorej sa bojíme, je prvý krok k úspechu.“ (Mahátma Gándhi) Tento citát môže byť nám veľmi  motivačný aj na ceste týmto rokom a vôbec naším životom. 

    Nech je nám všetkým  požehnaný – vo všetkom. Každý náš nový krok, keď nám nastal nový rok..  Nádejame sa, že to slovo je aj pre tento rok, pre každý náš v ňom nový krok..  Rok a krok..  Teším sa na každý môj malý krok, tým každým zdolám v Božej sile celý rok. Nie je to len slovná hračka a nejaká „lacná“ rýmovačka. Boh je s  nami (Emanuel – Mt 1,23) na každom našom kroku a v každom našom roku. Ten najmenší úsek (krok) je súčasťou našej dlhej trasy (rok). Prajeme si navzájom odvážny vo viere každý náš nový krok,  aby sme časom spoločne zavŕšili  s Božím požehnaním aj tento 2022 rok..  Nedávno som si opäť pozrel film „Nekonečný príbeh“ z roku 1984. Tá valiaca sa ničota bola pre mňa obrazom pre súčasnú pandémiu. Je to také novodobé podobenstvo do dnešných čias. Veľa zaujímavých viet a dialógov odznelo v tomto filme v spojitosti s bojom s „ničotou“, napr. „len nestratiť nádej.. !“ Odznela aj takáto veta: „Ľudia bez nádeje sú ľahko ovládateľní a manipulovateľní.“  Či to neplatí aj pre súčasnosť? Čo poviete?  Sme pozvaní poďakovať aj za našu nie ľahkú prítomnosť, ako aj za všetko v našom živote – slovami  apoštola Pavla:

„Za všetko ďakujte, lebo to je vôľa Božia pri vás v Kristu Ježiši.“

1 Tes 5,18

Aj nasledujúci citát je veľmi motivačný:  „Vytvor si zvyk vďačnosti a ďakuj za všetko, čo sa ti v živote stane. Vediac, že každý krok vpred je krok niečomu lepšiemu, než zažívaš teraz.“ (Brian Tracy) Veríme, že všetky naše 2022 kroky budú nás  viesť  k niečomu podstatne lepšiemu, že čo prežívame v súčasnosti v tretej vlne pandémie, aj v spojitosti   s bojom aj s omikronom. Dovoľte zakončiť túto úvahu slovami ruského klasika z románu Zločin a trest: „Čoho sa ľudia najviac boja? Zaujímavá vec  – nového kroku, nového vlastného slova  –  toho sa boja zo všetkého najviac.“  (F.M. Dostojevskij) Vykročme v dôvere – bez akéhokoľvek zaváhania.. Ak sme doteraz tak vnútorne, duchovne  neurobili.  Robo Opatovský vo svojej piesni spieva: „Kým je viera v nás, niet sa čoho báť..“