Verím! Pomôž mojej nevere!

Budhisti majú veľmi zaujímavú tradíciu na Nový rok. Začínajú  ho vždy údermi na zvon v počte 108, na odplašenie všetkého temného. Veľmi zaujímavý začiatok. Akoby to vyzeralo, keby sme takto napríklad začínali aj my? Naplnilo by nás to optimizmom pri pohľade do budúcnosti?  S novým rokom sa totiž vždy spája viera v lepšiu pozemskú budúcnosť. Ide to ruka v ruke. Ako začínajú kresťania nový rok? V spojitosti s rokom minulým mi prichádza na myseľ myšlienka: „Pozri sa späť a ďakuj.. Pozri sa dopredu a dôveruj.“ (M.Beattie) Kresťania idú do nového časového obdobia predsa v Ježišovom mene. Na Nový rok  (8. deň po narodení) si pripomíname  obriezku, keď  Boží Syn dostal meno Ježiš. V Starej zmluve  Jehošua, či Jošua je vlastne Józue. V preklade to znamená: Hospodin je naša spása! Kto iný, ak nie On?!  Zlého  od nás ale  „neodplašíme“   údermi zvonov, keby ich bolo aj tisíc! Aj keď v minulosti naši predkovia poznali silu zvonov na odháňanie temných síl.   Tie sa nevzdávajú, tie vedia o nás vždy veľmi intenzívne zabojovať, ako to píše apoštol Peter:

„Buďte striezliví, bdejte! Váš protivník diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc, koho by zožral, vzoprite sa mu pevní vo viere.“

1 Pt  5,8.9a

Rok 2020 s dvoma „20“ sa tváril navonok veľmi harmonicky. Dve dvadsiatky vedľa seba pôsobia stále veľmi sympaticky, priam až hravo.   Naposledy to bolo pred viac, ako tisíc rokmi – v spojitosti s rokom 1010. Kto vie, ako vtedy „hodnotili“  dve 10-tky vedľa seba. Máme teda úžasnú milosť, že sme „prežili“ rok 2000 a počítame bonus k tomu v počte rokov 20! A odvtedy ubehol už  aj rok 2021. Čas je rozhodne milosť. Ale to je už celkom iná téma. Rok 2022, ktorý je pred nami „harmonický“  ale príliš nebude. Neviem presne, čo nám prinesie.  V tomto  smere nemôžeme príliš veľa od neho očakávať. Oveľa viac však môžeme očakávať od nášho Pána v každom našom novom dni. Max Lucado píše: „Znížte svoje očakávania na tejto zemi. Toto nie je nebo, takže neočakávajte, že to tu tak aj bude!“ Nebo síce na zemi mať nebudeme,  ale rozhodne to nám nebráni byť optimistickými! Milan Lasica s úsmevom  spieval: „Som optimista.“ Aj v takom prípade, keď mohutným potokom a silným prúdom sa bude  valiť špina v tzv. antikampani.  Našťastie nemusíme veriť všetkému, čo počujeme v médiach. Máme silnú zbraň proti zlu tohto sveta. Je to sila Božieho slova.  Je účinnejšia, ako sila úderu zvonov. Je to tá „pridaná hodnota“ nášho života. Nemá ju každý, preto si ju veľmi vážime a sme veľmi vďační. V minulosti sa nám táto „zbraň“ vždy osvedčila proti útokom zlého.  My dokonca proti zlu máme aj celú výzbroj Božiu (Ef 6, 10-17). Ak by sme mali čeliť realite života bez Božieho slova mohlo by to viesť aj k strate našej viery.  Ak sa bude valiť špina, tak rozhodne nebude zaostávať prúd Božej milosti a lásky v Ježišovi Kristovi. 

    Ak sa máme dostať k výroku v titule článku (heslo roka 2020), tak si musíme všimnúť príbeh otca a jeho syna (Mk 9, 14-29).  Určite takých takto strádajúcich rodín bolo nemálo. Príbeh je dosť  popisný, Marek  ho nepodáva v stručnosti, ako napr. iné príbehy. Práve pre Marka je typické slovko hneď. Jeho evanjelium je najkratšie zo všetkých a najstaršie. Akási nevypovedaná náhlivosť je v jeho pozadí a  podaní pri písaní mnohých biblických udalostí. Pán Ježiš Kristus schádza z vrchu premenenia, z hory Tábor. To je zvesť predchádzajúceho biblického príbehu. Zažil tam  vrcholnú udalosť, keď sa mu prihovoril Otec – na ceste utrpenia kráčajúc do Jeruzalema. Bol to pre neho veľmi silný moment. Tak, ako aj pri krste, keď sa nebo otvorilo a počul svojho milovaného Otca a Jeho hlas.  Pod vplyvom večnosti na vrchu schádza  dole. Pod úpätím vrchu je medzi ľuďmi hádka. A je po večnosti! Takýto konflikt   by nám náladu rozhodne pokazil.  Otec prišiel s prosbou o uzdravenie svojho syna priamo za Ním.  Učeníci ho nemohli  uzdraviť.  Otec sa obracia na Ježiša a prosí Ho o pomoc. A vraví: „ Ak môžeš!“  „Ak môžem?“, pýta sa Ježiš. Otec ešte asi dosť dobre nevie, Koho má pred sebou. U Boha je predsa všetko možné! (Mt 19,26)   Veriacemu je predsa všetko možné, hovorí Pán. A viem si to predstaviť, že to bola celkom jeho pohotová odpoveď, spontánna a úprimná. Akoby ani nečakal, keď Ježiš dokončí vetu, lebo Marek dodáva, že hneď! Akoby mu priam chcel skočiť do reči a hovorí: „Verím, pomôž mojej nevere!“  Úprimnosť nadovšetko. Veľmi si ju ceníme. Deti sú úprimné, povedia, čo si myslia. Neberú ohľad na okolnosti, ako my dospelí. „Ak sa neobrátite a nebudete ako deti..“, hovorí náš Pán (Mt 18,3). Voči nášmu nebeskému Otcovi – je rozhodujúci postoj našej úprimnej detinskej viery.. Len takto smieme k Nemu prísť, ako onen otec chorého syna. V úprimnosti našej viery, nie v nejakej póze, ale s pokorným srdcom. Ani nie ako hrdina viery, ale v pokore detinského úprimného srdca. A so zvolaním: „Verím! Pomôž mojej nevere!“

     Náš reformátor M. Luther skonštatoval:

„Boh, náš Otec  urobil všetko závisle, od našej viery. Ten, kto má vieru, má všetko, kto nemá vieru, nemá nič.“ 

Pevnosť  a stálosť  našej viery je ideálny stav, ale kto z nás je vždy iba pevný vo viere? Kto z nás nikdy nezakolísal? Kto nemal z nás  žiadnu pochybnosť?  Ján Krstiteľ sa im tiež nevyhol a Pán povedal o ňom, že nepovstal od neho väčší medzi narodenými zo žien, aj keď bol trstinou, ktorú vietor sem tak kolíše (Mt 11,2-11). Do našej mnohej duchovnej slabosti a biedy máme danú ale ukážkovú galériu hrdinov viery. Model nášho správania. Začína tou známou definíciou viery: „Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame a dôvodom toho, čo nevidíme.“ (Žid 11,1) Vierou priniesol Ábel hodnotnejšiu obeť Bohu ako Kain. Vierou obetoval Abrahám svojho syna Izáka. Je hodno sa do tejto kapitoly zahĺbiť.  V našom zbore sme mali sestru Annu Nahálkovú, pokladníčku a kostolníčku v Novom Smokovci, ktorá túto kapitolu priam milovala.  Vedľa Biblie  u nej doma na stole bola kniha „Svědkové víry“. Možno ju viacerí poznáte. Boli to výklady 11. kapitoly listu Židom.   „Keby nič iné nebolo v Biblii, to by mi úplne stačilo“, tak často vravievala. Čítať si v nej je veľmi oslovujúce a motivujúce – zápasiť o „silnejšiu vieru“ je program aj pre tento nový časový úsek. Veď vierou padli aj múry a hradby Jericha.  Viera je darom Ducha Svätého. Nie je to z nás. Martin Luther to vysvetľuje tým známym slovom: „Verím, že ja zo svojho vlastného rozumu  a zo svojej vlastnej sily nemôžem v Ježiša Krista môjho Pána veriť, ani k Nemu prísť, ale že ma Duch Svätý evanjeliom povolal, svojimi darmi osvietil..“  

     Čo k viere hovoria niektorí autori, či kresťanské osobnosti? Ponúkam citát zo zápisníka Lýdie Lazoríkovej, ktorá si tam zapísala: „Viera je to, keď srdcom vidíš svetlo, zatiaľ čo očami vidíš iba tmu.“  A nemenovaný náš spolubrat  vyznáva: „Viera mi hovorí, že bez ohľadu na to, čo leží predo mnou, je Boh už tam.“  Od neznámeho autora pochádza myšlienka: „Viera v Boha vidí neviditeľné, verí v neuveriteľné a dostáva nemožné!“ Na adventnom kalendári som si ešte v roku 2018 otvoril okienko, kde bolo napísané: „Viera spája našu slabosť s Božou silou.“  Túto myšlienku si opatrujem a často pripomínam. Práve viera prepojí našu slabosť s Božou silou. Slabosti je dosť, ale ešte viac je Božej sily. Práve veľký apoštol Pavel vyznáva, že v našej slabosti sa Božia moc dokonáva (2 K 12,9). Nebojme sa jej. Ani sa k nej priznať. Poznanie našej slabosti a bezmocnosti nás privedie ešte ku väčšej túžbe  po Božej sile. To je kľúč  k aktívnejšiemu duchovnému životu – hĺbavé poznanie našej vlastnej slabosti.  To poznal aj otec chorého syna, preto bol v tej reakcii tak spontánny a úprimný. A veľmi pohotový. Chcel by som byť aj ja takto „pohotový“ v mojich reakciách pri stretnutiach s ľuďmi, ako onen otec. Výrok v titule článku je z mnohých dôvodov veľmi oslovujúci a veľmi aktuálny aj dnes. 

    Krása a vôňa viery, čo aj len malej iskierky, nás môže priviesť k akémukoľvek cieľu. A tu by som rád poukázal na mudrcov od východu. Tí ma  veľmi oslovujú. Sú mi veľmi sympatickí. Čím ďalej, tým viac.  Práve dnes si ich odkaz pripomíname a práve tohto roku ma oslovili hádam doteraz najviac. Božia sláva je práve cez nich tak „prudko“ zjavená všetkým pohanom,  ani nie tak domácim viery, teda židom. Mudrci sa vybrali na veľmi ďalekú cestu. Vôbec netušili a nevedeli, ako to všetko dopadne.  Na ďalekú púť sa vydali, lebo uverili. To je veľmi dôležitý a rozhodujúci  moment: uverili. Uverili,  že sa narodil Mesiáš. Kňazi o tom vedeli, zostali sedieť na svojich miestach. Do Betlehema sa vydali iba pastieri, keď si povedali: „Poďme  až do Betlehema  a viďme, čo sa tam stalo, čo nám oznámil Pán.“ (Lk 2, 15) Učenci a znalci Písma, teda „domáci viery“ Ho odmietli  a neprijali. Veľavravným symbolom tohto odmietnutia je práve kríž.  Vnútorná konverzia mudrcov je oslovujúca!  Nechali sa viesť svetlom a jasom hviezdy. V tom príbehu čítame: „Keď uvideli hviezdu, zaradovali sa veľkou radosťou.“ (Mt 2,10) Poďme aj my takouto duchovnou cestou týmto 2022 rokom. V ich ceste vidím kus našej cesty, ktorá sa nám ponúka aj v tomto roku. V ich odhodlaní a nasadení  na ďalekú cestu je vzor veľkej viery a odvahy aj pre nás. Viera  a nádej udržia hladinu  nášho žitia. Túžim byť aspoň ako jeden z nich. Každé ráno sa rozhodnúť a putovať za svetlom a jasom. Znova a znova vstať a vykročiť do neznámych okamihov a žitia momentov.  Nechať sa viesť svetlom Božej prítomnosti, ktoré nás vedie za presne určeným cieľom.  V dôvere kráčať za Ním, aj keď nevieme, čo nás  práve na tejto  ceste čaká. Až k prameňu duše môžeme byť naplnení dôverou – tou našou 2022 púťou.  V jej celkovom finále uvidím Božiu tvár, to bude pre mňa tej najväčší dar. S akými mojimi darmi pristúpim na konci púte pred tvár Najvyššieho?  So zlatom vytríbenej a často preskúšanej viery, kadidlom vytrvalých a neprestajných  modlitieb a myrhou obete seba-zapierania a seba-obetovania v službe tej Večnej láske.