Adventná výmera alebo človek v strede
Advent.. Opäť ten blahý čas je tu.. Prichádza nanovo.. Veľa nám ponúka, veľa nám dáva, veľa nám pripomína.. To najstručnejšie vyjadrenie sa dá zhrnúť do troch prostých slov – všetko pre človeka. Doslova a do písmena. Človek pre Boha nie je na okraji, či periférii Jeho záujmu. To dokazuje posolstvo Písma. Dokazujú to mnohé a mnohé biblické príbehy. Je ich celá galéria. Dokazuje to aj príbeh uzdravenia človeka s vyschnutou rukou (Mk 3,1-6). Veľmi zvláštny príbeh. Ježiš vyzve chorého človeka, aby sa postavil priamo do prostriedku celého sobotného zhromaždenia. Má sa postaviť priamo do jeho stredu. Okolie striehne na Ježiša, čo urobí. Ježiš veľmi dobre vie, čo urobí. Bude opäť demonštrovať pred celým zhromaždením, ako Bohu veľmi záleží na človeku.
To, čo urobí, by mohol urobiť aj v iný deň, ako práve v sobotu. Mohol by to urobiť aj napr. po bohoslužbách. V súkromí, bez svedkov z okolia. Bez zbytočných následných konfliktov. Predstavený synagógy navrhoval, aby tak robil v týždni (Lk 13,10-17). Ale Ježiš ľuďom v priamom prenose túži zjaviť Božiu slávu a Božiu lásku práve v sobotu. Ak ide o záchranu človeka, tak neváha rozvíriť hladinu náboženských vôd s následnou diskusiou. Nebojí sa sliedičov, ani ich mienky, ani ich názoru. John Wesley povedal: „Príliš sa bojím Boha, aby som sa bál ľudí.“ Koná sa to všetko (aj) v sobotu. Človek tu bol pre sobotu, nie sobota pre človeka (Mk 2,27). Vtedajšia prax dokazovala, že pre človeka tu Boh v sobotu vôbec nebol. nebol. Tak im veľmi na tom dni záležalo, až na neho pre všetky tie nariadenia, príkazy a zákazy úplne zabudli. Až prišiel Ježiš – Boží Syn, to Boh prišiel medzi svoj ľud priam telesne. A je s ním zvlášť v sobotu. V čase, ktorý obzvlášť patrí Bohu. Sám Boh si želal byť človekom. A napĺňa sa to na prvé Vianoce. Na Ježišovo „človečenstvo“ sa práve pripravujeme práve v tomto adventnom čase..
Sám človek, pre ktorého sa Boh stáva človekom, rozhodne nie je okrajová záležitosť .. Veď pre neho zostúpil z neba, opustil „komfortnú zónu“ a prišiel do mnohého nekomfortu, keď sa stal človekom. Precíťme tento čas adventu aj takýmto spôsobom. Ten čas je o milostivom sklonení sa kvôli človeku, ktorý je strede Božieho záujmu. Z nášho príbehu nám môže poslúžiť ešte jeden detail – ochrnutá ruka človeka, ktorá bola totálne nefunkčná. Nevieme, či to bola pravica, alebo ľavica. Pravá ruka je tá dôležitá, ale aj tá druhá. Veď máme dve ruky od Pána Boha. V tejto spojitosti mi prichádza na myseľ slovo z proroka Izaiáša: „Posilnite ochablé ruky a upevnite klesajúce kolená!“ (Iz 35,3). Služby je mnoho aj v advente. Obzvlášť v tomto pandemickom. Iba Ježiš, ktorý mal tiež dve ruky a dve nohy – im môže vrátiť ich vitalitu a funkčnosť. Ježiš je pripravený obnoviť Tvoju silu a vrátiť Ti stratenú dôstojnosť. Si v strede Jeho pozornosti. Podpora je tu pre Tvoje údy, ale najmä pre srdce. Nielen v advente. Vždy a nanovo. A urobí ešte oveľa viac, ako by si mohol prosiť (Ef 3,20).. Aj v tomto príbehu sa opäť môžeme nájsť. Nedávno zosnulá sestra Sylvia Rothová z Popradu si v nemocnici čítala knihu „Pozdvihujem oči“ a našla sa v nej a hneď mi písala sms. Spôsobilo jej to veľkú radosť. Tú sms plnú radosti mám odloženú. A aká môže to byť aj tvoja radosť, keď sa nájdeš v Biblii. Priamo v jej strede! Kniha zo života a do Tvojho života. Človek v strede – to je ono! To je o mne, aj o Tebe.. Je to príbeh o nás všetkých..
Máme za sebou jedinečnú jeseň v Tatrách. Dlhá inverzia bola Až do 21. novembra. My si ju v horách vieme užívať naplno. Aj ja osobne. Inverzia veľmi nahráva horám. Sme na výslní. Niekde celodenná hmla, u nás čas dlhého slnečného „výslnia“. Kúpeme sa v slniečku, od východu – až k jeho úplnému západu. Sme na výslní tom Božom, tom hlavnom a najpodstatnejšom. To potvrdzuje aj príbeh o človeku v strede, v mojom ponímaní – o človeku na „výslní“. Sme v Božej priazni aj v ťažkej pandemickej situácii. Každý z nás je v epicentre Božej lásky v každej našej žitia chvíli. To je tá inverzia Božieho záujmu – aj o moju dušu. Zaplavuje ma to radosťou a opätovnou vďačnosťou. Aj v čase, keď inverzné dni už skončili a prišli tie hmlisté, sychravé a tak trochu aj depresívne. Tá novembrová hmla sa valí svojím tempom. Niekedy je ju možné práve u nás, v horskom prostredí v novembri pozorovať, ako sa valí zdola smerom nahor. Nie naopak. Vytvára priestor niečoho tušeného, aj netušeného. Aj priestor pre to – prísť majúce.. Naše novembrové kroky sú ako kroky aj naším životom. Niekedy aj zakopneme, potkneme sa a aj padneme. V rúškach na tvárach nespoznávame inšpiratívne momenty v našom okolí. Nanovo sa uisťujeme, že aj za hmlistou clonou chceme kráčať po cestách – s vedomím istoty a zodpovednosti a predovšetkým Božej milosti. Veď sme na výslní a v strede Božej pozornosti. Sviece na cintorínoch už dohoreli, ale my si môžeme navzájom svietiť a slúžiť. Do ďalších, aj hmlistých, aj upršaných dní – v Božom objatí.
Tohtoročný advent je takmer rekordne dlhý. Ak začína advent už 27.11. (najskorší možný termín 1. adventnej nedele), tak ho máme ešte o jeden deň dlhší. Hektický čas adventu sa koncom tohto kalendárneho roku stane ešte napätejším a pre mnohých zložitejším. Hľadá sa teda recept na jeho zvládnutie a prežitie celým naším srdcom. Nie aby sme adventom prechádzali, ale aby advent prechádzal nami (A.Volkman). Do nášho rýchlo míňajúceho sa času ponúka sa nám niečo nadčasové. Takým je vždy a nanovo Božie slovo. Živé a mocné a ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč (Žid 4,12). Vzácne posolstvo 16. žalmu je naporúdzi. Je to Dávidovo posolstvo, v ktorom píše:
„Na utešených miestach pripadla mi výmera a veľmi sa mi ľúbi podiel môj..“
Žalm 16
Moja výmera žitia – to nie sú iba štvorcové metre, aj keď aj tie ako životný priestor potrebujeme. Dom, bývanie, rodinné zázemie. Ďakujeme však aj za to. Mnohí to vôbec nemajú. .. Kráľ Dávid tu však myslí predovšetkým na duchovnú výmeru žitia – zelené pastvy Božieho slova, ktoré spomína vo svojom 23. žalme. Tou výmerou je niečo také, čo je ohraničené. Je to aj náš ľudský život, ktorý má svoju „výmeru“ v počte 70, pri dobrej sile 80 rokov.. Náš život z hľadiska večnosti je však ako fúknutie do odkvitnutej púpavy. A táto vlna pandémie to nanovo potvrdzuje. Tak ohraničeným časom je aj náš advent. Adventná výmera v pár dňoch jeho trvania je oslovením, aby sme si ho aj napriek jeho „krátkosti“ urobili časom požehnaným a bohatým, plným svetla, hudby, dobrého čítania a následného stíšenia.
Dale Carnegie v knihe „Ako sa zbaviť starostí a začať žiť“ okrem iného konštatuje: „Druhy oddychu, pri ktorých sa najviac uvoľníte sú: „Zdravé náboženstvo, spánok, hudba a smiech.. Verte v Boha, naučte sa dobre spať, majte radi dobrú hudbu a všímajte si veselé stránky života, zdravie a šťastie vás neminú.“ Menovaný autor asi nebol turista. Ja by som ešte pridal: turistika v horách. Ale vcelku to vystihol. To je recept, ako dať životu iskru. Aj napriek mnohej zložitosti v tejto 3. Vlne pandémie. Stačí málo, netreba veľa. O tom čítame práve v tom príbehu o Márii a Marte.
To je ten podiel, ktorý sa nám tak ľúbi. Podiel pri Pánovi. V Jeho blízkosti. V advente o to viac! Tak to učinila Mária, sestra Marty. V tom známom biblickom príbehu (Lk 10,38-42) vidíme Martu v kuchyni zavalenou prácou a mnohou starostlivosťou. Mária si čas Pánovej blízkosti vychutnala v Jeho blízkosti. Prácu nechala prácou. Tak si vyvolila dobrý a „ľúbivý podiel“, ktorý jej nebude nikdy odňatý. Je tu tak krátky čas „adventnej výmery“, ktorý nemožno premárniť v strese po nákupných centrách. A je celkom možné, že sa aj zatvoria a my si vychutnáme skutočný advent. V múdrosti Bohom nám danej môžeme si ten čas zariadiť tak, aby sme všetko zvládli. Aj povinnosti, od ktorých nás nikto neodvádza. Ale najmä ten blahý čas dlhých tmavých večerov, v ktorých nám prudko môže zasvietiť Svetlo. Ono môže mať rôznu podobu. Často sa nám stáva, že dobré veci robíme tými najlepšími v našom živote. Pred tým nás varuje známy autor Max Lucado: „Keď urobíme z dobrých veci podstatné veci, pripravíme si sklamanie.“ A čas adventu nám rozhodne nechce priniesť žiadne sklamanie, ale duchovné obohatenie a osvieženie (Sk 3,20).