Stretnutie pri Jákobovej studni I.

   Rozhodne ide veľmi pôsobivý príbeh. Môj obľúbený. Roky som sa na vizualizáciu tohto príbehu pozeral v mojom rodnom zbore v Prešove. V chráme sv. Trojice na námestí  je totiž  oltárny obraz s týmto výjavom – stretnutie Pána Ježiša so ženou Samaritánkou pri Jákobovej studni (J 4,1-42). Je to veľká kapitola u štvrtého evanjelistu Jána.   Ján má takých kapitol viacej (napr. 6,8,11)  Má mnoho vrstiev a ešte viac posolstiev. Rozhodne nie jedno, aj keď to centrálne je neprehliadnuteľné – Ježiš sa obracia so svojou zvesťou aj na Samaritánov.  Nedá sa vyčerpať všetko v tomto príbehu, môžeme aspoň sčasti nazrieť o  čo všetko v tomto stretnutí ide. Skúsme.. Dovoľte podeliť sa s vami z troch októbrových biblických hodín  na túto tému – studne v Biblii.. Pokračujeme ďalej v tejto téme (aj v novembri), tento príbeh vám podávam v jeho ucelenosti a kompaktnosti. 

Pán Ježiš Kristus sa v tomto príbehu odoberá „na sever“, teda hore do Galilei. Boli dve možnosti, ako sa tam dostať  – jedna kratšia, ale  o to nebezpečnejšia, kde hrozilo stretnutie so Samaritánom (s nečistým pôvodom) a židovi následne aj kultické znečistenie. A to si mnohí zbožní  ozaj neželali. A bola ešte  jedna možnosť  – bola prejsť údolím Jordánu, ktorá cesta nebola tak riziková. Nevieme akú cestu si zvolil Ježiš, ale zrejme asi tú rizikovejšiu. Veď na tej ceste pôjde o stretnutie výnimočné a jedinečné, ktoré nemalo doteraz  páru.    Slovné spojenie –    „musel  ísť cez Samáriu“,  ako píše Ján,  má svoj význam a zmysel. Ide totiž o teologický dôvod Jeho „prechodu“ v zmysle Jeho poslania mimo hranice Božieho ľudu v Izraeli..  V tomto príbehu naozaj akoby odišiel zo židovského sveta, kde veľa porozumenia nenachádzal. A odišiel do sveta celkom iného, kde sa k Nemu a Jeho posolstvu postavili úplne opačne, ako „doma“  Jeho vlastní. Tí „cudzí“ boli v tejto oblasti oveľa zodpovednejší. Veď tak to práve čítame v úvode Jánovho evanjelia: „Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní Ho neprijali. Ale tým,  ktorí Ho prijali dal moc stať sa dietkami Božími, tým, čo veria v Jeho meno.“ (J 1,11.12) Žena, o ktorú ide v tejto kapitole – je na ceste práve k tomu: „.. ale tým, čo Ho prijali..“ 

     Popredný muž medzi židmi,  Nikodém  prišiel za Ježišom v noci. Zrejme sa obával okolia, tak sa to zvykne prezentovať. Uprednostnil tmu, ale išiel.  To sa mu uprieť nedá! Vôbec však nerozumel a neporozumel  – ako sa človek môže narodiť, keď je starý? Mnohému  v rozhovore s Ježišom (J 3, 1-16) nerozumel, ale Ježiš ho veľmi zaujal. Jeho chvíľa však príde neskôr, keď ho Ján ešte dvakrát v pozitívnom výhname spomenie vo svojom evanjeliu (7,50.51 a 19,39). Nebude Mu však  rozumieť ani žena Samaritánka. Ale potom nastane zlom v celom príbehu stretnutia.  Ide vôbec o prvé „interkulturálne stretnutie“ na pôde Jánovho evanjelia, kým stretnutie s Nikodémom bolo na židovskej pôde a je označované ako „monokulturálne“. Ježiš ju prvý osloví! Kde? No práve pri studni. Obidvaja tam smerujú a dôvodom je – voda.  Židovi nebolo odporúčané, aby sa na verejnosti rozprával so ženou. Ježiš „poruší“  toto odporúčanie a dá sa do rozhovoru so ženou – k tomu ešte aj so ženou Samaritánkou. V rozhovore, na ktorý sa chceme zamerať – padajú akékoľvek bariéry, rúcajú sa  múry, ktoré boli vytvorené stáročiami v nepriateľstve obidvoch národov. To je začiatok rúcania starého sveta v mnohej rozdelenosti a rozpoltenosti. A nakoniec, na vrchole toho všetkého antagonistického nepriateľstva  prišla Golgota, kde Kristus zboril „priehradný múr“ odveké nepriateľstvo (Ef 2,24). V texte ide o to, že z dvoch (židia a pohania) stvoril jedného. Kdesi to muselo mať svoj zrod, svoj počiatok – bolo to práve Jákobovej studni. Vďaka dielu Pána Ježiša Krista  padajú bariéry medzi ľuďmi aj dnes. Pri studni porušuje sociálno-nábožensky zákaz, ktorý možno hraničí až s provokáciou (išlo to napríklad aj pri sobote). Žena je v šoku a neskôr aj učeníci: rozhovor pri studni, kde sa porušujú všetky doterajšie konvencie im dáva všetkým poriadne zabrať. Keď sa vrátili z mesta, kde boli nakúpiť jedlo, vidia, ako sa Ježiš s ňou rozpráva a veľmi sa tomu čudujú. No nikto sa neodváži zakročiť. Aj žena je veľmi zaskočená:  „Ako môžeš ty Žid pýtať si vodu, odo mňa, ženy Samaritánky? Asi si aj pomyslela: asi sa mi to sníva. Je to vôbec možné? A my vieme, že „U nášho Boha je všetko možné“.. Týmito slovami končí príbeh   o bohatom mládencovi (Mt 19,16-30).  

     Ježiš je unavený z dlhej cesty, túži po občerstvení. Slnko intenzívne pálilo od samého rána. Cesta bola dlhá. A ešte jej na sever do Galilei aj zostáva hodný kus. Po Jeho vyčerpaní príde prirodzený pocit smädu. Aj v tom je prejav Jeho človečenstva, ktoré akcentujeme najmä v advente a na Vianoce – stal sa pre nás človekom, vo všetkom nám podobným, okrem hriechu. Pravé poludnie je časom, v ktorom nikto nevychádzal. Je siesta, až do neskorého popoludnia. Ženy chodili pre vodu skoro ráno alebo večer. Nikdy nie na pravé poludnie. Vodu nosili na hlave, nie v rukách. Tým pádom to boli  vzpriamené ženy, ktoré sa nehrbili, možno skonštatovať – aj  urastené čo do postavy. Určite takou bola aj tá z nášho príbehu. Neznámy cudzinec ju osloví, vstúpi do dialógu pri studni –  na tému vody. Pri studni, ani iná téma  nebola vhodná, ako práve tá. To je tzv. Anknüfungspukt – bod nadviazania. „Daj sa mi napiť“, osloví ju.. Aj my dnes máme svoje obľúbené témy, ktorými začíname rozhovory – napr. počasie, či choroba, prišla aj častá téma korony.  Debata medzi nimi  sa rozprúdila okolo vody, žena  dosť toho nechápe, ako Nikodém v predchádzajúcej kapitole. Je veľmi sústredená na vodu, ktorú tak veľmi potrebuje, Ježiš jej hovorí o živej vode. Dáva jej  však zaujímavú ponuku – orientovať sa nie na vodu zo studne, ale na Toho, kto ju ponúka v danej chvíli. Podľa slov Ježiša  existujú totiž dva druhy vody: 1) voda zo studne, ktorá neuhasí smäd.. 2) voda, ktorá premení človeka a stáva v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu. Žena  ozaj mnohému nerozumie, ako by sme nerozumeli asi ani my. V tom ju nemôžeme hodnotiť, že v istom zmysle zlyhala. Veľmi sa snaží tým slovám porozumieť – urobí síce krok k Ježišovi v tom, že jej nejako uľahčí prístup k vode, že sa nebude musieť viac nejako namáhať. Počujeme to z jej slov: „Pane, daj mi tej vody, aby som nežíznila a neprichádzala sem načierať.“ Rozumiem tomu tak, že si život chce  uľahčiť  s tou Ježišovou „zaujímavou“ ponukou, aby sa nemusela viac namáhať s vodou, ktorá je aj pre jej život nepostrádateľnou..  Ale stále  ešte nechápe a nerozumie všetkému. Už je blízko, ale ešte to stále to nie je ono. Sériu nepochopení o vode neznámeho cudzinca a vody, po ktorej túži žena, Pán Ježiš pretne zmenou témy na jej osobnú stránku. Príde to ako blesk z jasného neba, keď jej povie: „Choď, zavolaj si muža a príď sem!“  A potom to príde. Potom sa začnú diať veci. Veľké veci, podotýkam. 

         Máme za sebou prelomový úvod. Ako žiak a študent som veľmi  rád písal slohové práce. Tá záľuba sa mi veľmi zišla aj pri mojom povolaní a poslaní. Veľmi rád píšem, snažím sa každý deň aspoň hodinku.  A keď píšem, tak to, čo má zostať na papieri, musí mať nejakú štruktúru.  To dobre poznáme v slovnom spojení troch slov – úvod, jadro, záver. Zrejme tak postupovali aj samotní evanjelisti, keď písali evanjeliá. Tak postupoval aj Ján pri písaní práve tých svojich veľkých kapitol.  Opis deja je veľmi dôležitý. Jeho popis a charakteristika.  A hlavne, dať  „ vtiahnuť do deja“.  A na to je potrebná  bohatá slovná zásoba a sviežosť slova a umné narábanie s ním.  Pri návšteve hradu Karlštejn pred niekoľkými rokmi mi nedalo, aby som sa sprievodkyni nepoďakoval za skvelý výklad a práve ono „vtiahnutie“ priamo do deja udalostí pred mnohými stáročiami na hrade známom aj z televízneho spracovania hudobného filmu.     

       Úvod teda máme za sebou, je pútavo podaný, vťahuje nás do témy celého príbehu. Prichádza jadro. Téma sa diskusia na pravé poludnie zvrtne na osobný život ženy pri studni. Ako páli slnko, tak ju „páli“ aj táto téma, ktorú Ježiš nečakane otvoril. No rozhodne neuhýba a v rozhovore pokračuje.   Ježiš ju  nekarhá, ani nenapomína.  Žena  je úprimná, hovorí pravdu. A On sám to veľmi oceňuje. Jej úprimnosť je nadovšetko. Osobné tajomstvo a jeho odkrytie neznámym cudzincom túto ženu posúva ďalej a ďalej. A práve cez tajomstvá jej osobného života jej zjavuje seba samého.  Obrátenie tejto ženy nie je pre Ježiša pravdepodobne  prioritné, ale poznanie jeho tajomstva, moci a sily. V čom  spočíva to jej znovuzrodenie? To  moje a tvoje, ktorým si kedysi prešiel, či prechádzaš?  Vyzná svoj reálny stav a jej vyznanie tohto stavu pomôže tejto žene spoznať v Ježišovi Božieho muža a proroka. Nikto iný jej nepomôže vymaniť sa z „čerpania vody“ práve  na pravé poludnie..  Pomoc aj pre ňu, v jej „bezvýchodiskovosti“ začarovaného kruhu prichádza zhora (Ž 121). 

     A pokračujeme  k ďalšej časti toho príbehu, k jadru samotnému. V ňom nachádzame dva dôležité prvky:  1) 13. komnatu tejto ženy (jej nezriadený život) a 2) klaňanie sa Bohu  a pravý kult. V Českej televízii už dlhé roky beží program, v ktorom známe osobnosti  odkrývajú niečo zo svojich tajomstiev, problémov, o ktorých by ste asi ani nikdy nepomysleli, že ich majú.  Ako vidíme v príbehu tejto ženy, v živote človeka všetko so všetkým súvisí.  To osobné telesné, aj s tým duchovným. Žena v rozhovore spomína  starý problém, ktorý Pán Ježiš so ženou zvlášť nerozoberá a nerieši.  Garizim, či Jeruzalem? Kde je to miesto skutočného a pravého kultu? My uctievame to – a vy to. My a vy. Vy – židia, my – Samaritáni. Kto má vlastne  pravdu?  Vy  hovoríte to a my hovoríme zasa  to. Nepripomína vám to niečo aj z tejto našej nie ľahkej prítomnosti? Tvrdenie proti tvrdeniu. Jedna strana má „svoju pravdu“ a tá druhá tú svoju. Raz pozeráte na tých a zakrátko na tých druhých. Politické nedeľné debaty nie sú diskusiami, ale vlastne hádkami. Ide  v nich o tvrdenie proti tvrdeniu. A vy neviete, komu vlastne máte veriť. Ako ping pong. Alebo ako na tenise, keď ste sledovali turnaj, či hru.  Hlavy sa otáčajú raz na jednu stranu, potom na druhú stranu. Je to niekedy až veľmi úsmevné, až komické, ak sa zameriate iba na to.  Pripomína mi to aj dnes tak časté –  tvrdenie proti tvrdeniu. Dnes opakovane v mnohých reprízach.  Rôzne teórie a mnohé aj konšpiračné.  Rozdelenie – očkovaní a nezaočkovaní. A naše hlavy sa ďalej otáčajú.. Tu pomôže len a len hlboké poznanie pravdy, ktorá vyslobodzuje. Čítame o tom slovo opäť u Jána, ktoré povedal Židom, ktorí v Neho uverili (8,32-36)