Jedine Písmo Sola scriptura II.

 Hľadajúci eunuch vracajúc sa z Jeruzalema do Etiópie na voze čítal proroka Izaiáša (Sk 8, 26-40). Nečítal nič iné, žiadneho filozofa, či pohanského básnika. V istej chvíli pristúpil k nemu  Filip a opýtal sa ho, či aj rozumie tomu, čo číta. A tým to všetko začalo a vyvrcholilo krstom. Ďakujeme za každého Filipa, za blízkeho človeka, ktorý nám urobil Božie slovo príťažlivým a lákavým.  Ďakujeme za „nebeského“ Filipa, ktorým je Duch svätý. Božie slovo nám  vysvetľuje a kladie do nášho srdca. A keď sa Božie slovo káže a úprimne zvestuje, tak Boží Duch vanie. Nie všetci síce dávajú pozor – na predmetnom obraze sa mládenec pozerá na prítomné devy. Pod kazateľnicou je aj samotný autor obrazu, aj Lutherova manželka s deťmi, ktorá tak uprene hľadí na Krista, zároveň na slova Božieho kazateľa. Vanutie Ducha je možné pozorovať aj tak, že časť Kristovho oblečenia na kríži Cranach namaľoval  nie ako statické, ale v pohybe! Spôsobuje ho vietor, ktorým je Duch svätý. Práve Jeho prostredníctvom slová kazateľa dostávajú autoritu. Kazateľ sa mocou Ducha prihovára Ježišovým slovom k ľuďom, ktorí ho len mocou Ducha môžu pochopiť a prijať.   A to je aj  pohanský rímsky stotník (Mt 8,5-13), ktorý pozná silu slova aj na diaľku  a Ježišovi povie: „Povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“ Bol to pohan, ktorý vedel, že slovo má moc a pôsobí aj na diaľku. Ako on vydával rozkazy a všetci ho počúvali, tak môže byť aj v prípade Ježiša Krista. Princíp subordinácie pôsobí nielen v armáde, ale aj v tej duchovnej oblasti. Náš Spasiteľ tohto muža pochváli, ako nikoho z Izraela. U nikoho v Izraeli nenašiel takej viery. Takú vieru našiel u ženy Sýrofeničanky, ktorá svoju vieru prejavila tým, že aj pohania sú závislí na Bohu.  Luther bol mužom viery, slova a  Písma. Prestal kázať v latinčine a zvolil si jazyk bežný pre ľudí, medzi ktorými sa pohyboval – nemčinu. Celá jeho Biblia vyšla v jazyku ľudu v roku 1534 a až do svojej smrti preklad vylepšoval a každé slovíčko pri preklade priam „precizoval.“  Tak veľmi mu záležalo na každom slove, aby bolo správne preložené, prijaté a pochopené.

     Pripomenulo mi to príbeh, ako istý prekladateľ John G. Paton na Nových Hebridách si nevedel pri preklade do miestneho jazyka poradiť so slovkom veriť.  Chcel, aby domorodci mu čo najlepšie porozumeli. Bol to pomerne vážny problém, keďže toto slovo, ako aj celý jeho význam sú pre Bibliu nenahraditeľné. Na vyriešenie tohto problému prišiel „náhodou“ na poľovačke s domorodým obyvateľom. Dvaja muži ulovili veľkého jeleňa, zavesili ho na palicu a niesli ho strmým horským chodníkom k Patonovmu domu. Keď sa blížili k verande, obaja zhodili náklad a zvalili sa do záhradných kresiel. Keď tak urobili, domorodec zvolal v jazyku svojho ľudu: „Uff, je dobré sa tu uložiť a oddýchnuť si.“ Paton sa okamžite natiahol za papierom a frázu si zaznamenal. Výsledkom bol nasledujúci preklad: „Lebo tak  Boh  miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby každý, kto sa v ňom uloží, nezahynul, ale mal večný život.“ Takým spôsobom aj náš reformátor pracoval a hľadal najoptimálnejšie slovo prekladu do nemčiny.

     Ak máme  biblickú tému: „Sola scriptura“ tak nemôžeme obísť príbeh Emauských učeníkov (Lk 24,13-35). Je to veľmi známy príbeh o dvoch smutných učeníkoch, ktorí sa vracali z Jeruzalema do Emaus. Pripojil sa k nim neznámy cudzinec. Ako keď ideme na túru do hôr, tak neznámeho človeka zoberieme „do partie“. Dole by sa tak asi nestalo, cudzích ľudí sa neraz stránime. Ale v horách je to celkom iné. Zdvorilostná židovská kultúra im tak nedovolila ani urobiť. S neznámym cudzincom sa rozprávali  o mnohom, aj o tom, čo sa stalo v Jeruzaleme. Nepoznaný „Pocestný“ sa tváril, že o ničom nevie. Nebol „akože“ v obraze.  S niekým sa rozprávate o tom, čo sa deje vo svete, pozerá na vás veľmi prekvapene.. Nepoznaný Ježiš to „hral“.. Musela to byť veľmi zaujímavá scéna – je to všetkom o Ňom a On sa tváril, že o ničom nevie. Tým pádom ich nejako „prinútil“, aby sa vyrozprávali, či prerozprávali mu celý tento príbeh s tým, ako ho oni prežívali. Tých 12 km z Jeruzalema do Emaus ubehlo veľmi rýchlo. Bola to tá najdokonalejšia „biblická hodina“, aká kedy bola. Trvala určite viac, ako hodinu. Ježiš im všetko vysvetľoval v Písmach, čo bolo o Ňom písané. Až sa zvečerilo. Tak ho pozvali a On to pozvanie prijal. Poznali Ho pri lámaní chleba, ale potom sa im stratil. Vždy premýšľam, prečo? A oni si povedali: „Či nehorelo v nás srdce, keď nám cestou vysvetľoval Písma? Čo spôsobí horiace srdce aj dnes? Je to rozhodne osobné stretnutie s Pánom Ježišom Kristom a kvalitný výklad! Povieme to aj takto: seriózna biblická práca. My pracujeme s Božím slovom a Božie slovo  zároveň pracuje na nás. To potrebujeme vždy a nanovo. 

     Týmto dvoch učeníkom zo svojho širšieho kruhu vyčíta, že sú nerozumní a leniví srdcom. V katolíckom preklade je pozoruhodný preklad: „ťarbaví srdcom“. Je to o nás. Aj pre nás je táto Pánova výčitka adekvátna. Oni ju aj prijímajú. Myslím, že aj my. Sme ťarbaví, ak ide o duchovné záležitosti, oči sa nám zavierajú, podriemkávame. Ale ak ide o niečo materiálne, tak sa zmobilizujeme a neváhame precestovať aj desiatky km napr. za výhodným nákupom do Poľska. Pri Božom slove sa tak nevieme akosi zmobilizovať. Sme ozaj ťarbaví a leniví srdcom. Čo ale s tým?! Urobíme s tým niečo, skoncujeme s tou našou ťarbavosťou? Tento rok veľkého jubilea nás oslovuje aj k veľkým činom.  Keď horí Vaše srdce láskou, tak sa odhodláte k veľkým činom. Božie slovo vezmeme do rúk a začneme ho študovať. Veď je to Boží ľúbostný list adresovaný nám všetkým. Ak naše srdce vo vzťahu k nášmu Spasiteľovi nie je ťarbavé, tak v rámci života zboru pre nás nie je nič nemožné. Neodradia nás ani prekážky, ideme za našou duchovnou potrebou, ale aj víziou. Keď sme vlažní, tak tam profitujú iní. Kde sme my vlažní, iní sú silní. Takým Pán hovorí, že budú vypľutí z Jeho úst (Zj 3,16).  Emauským učeníkom nič netreba prikazovať, ani ich nejako špeciálne pozývať.. Ich srdcia už nie sú viac ťarbavé. Dostali kvalitný výklad Božieho slova, ktorý ich vyniesol do duchovných výšok. Z bodu nula sa dostali na vrchol. Duchovný „bandži džamping“ v opačnom prevedení. Nakoľko pestujeme sola scriptura, sme cirkvou slova. Ďakujeme za tú milosť Pána byť jej súčasťou. Kážeme Božie slovo čistotne a úprimne. Je však čas prejsť aj k činom a veľkým rozhodnutiam mocou Ducha. Ak ich ešte stále odsúvame na neskôr.. Je najvyšší čas.. Či nie?

     „Biblia je 66 a viac kníh pre 66 a viac rokov“, túto myšlienku povedal vám tiež známy Pavel Kosorin. Reformačný rok  2017 si kládol za cieľ oživiť túžbu po Božom slove. Nakoľko sa tak stalo pri každom z nás, je odpoveď na každom z nás. Aj štyri roky, ktoré odvtedy uplynuli, ale aj tento reformačný mesiac október je výzvou a pozvaním zároveň väčšiu pozornosť v našom živote venovať  Slovu Božiemu, ako tomu ľudskému.