Dekorácia nášho uctievania

 Na poslednú októbrovú nedeľu 31. októbra 2021 nám pripadá 504. výročie pamiatky reformácie.  Práve na túto  nedeľu – pripravujeme  už 15. stretnutie pri Skale v Tatranskej Polianke popoludní o 14.00 hodine. .  Ak to pandemické opatrenia umožnia, tak sa určite stretneme. Ide o reformačné zastavenie, ktoré sa vždy koná v najbližšiu nedeľu pred Pamiatkou reformácie. A tento rok, priamo vo sviatočný reformačný výnimočný deň.  Sú to jediné služby Božie, ktoré sa konajú v lone tatranskej prírody priamo pod Gerlachovským štítom za účasti troch cirkevných zborov – Batizovce-Gerlachov, Mengusovce a Vysoké Tatry.  Za ostatné  roky sme mali vždy priam ukážkové počasie, ale bolo to už aj s napadaným čerstvým snehom.  Keď sme tieto stretnutia v roku 2007 začínali, tak sme od našej Skaly mali úžasný výhľad na Nízke Tatry a náš pohľad často preklenul Popradskú kotlinu a smeroval až na Kráľovu hoľu. Stromy po tatranskej víchrici z roku 2004 ale veľmi rýchlo rastú a my tento výhľad postupne strácame. Teší nás však to, že z nášho bohoslužobného miesta v Tatranskej Polianke sa stáva miesto, ktoré istým spôsobom vstúpilo do povedomia, do pozornosti domácich, ale aj pacientov a hostí. Až natoľko, že napr. sestra Adelka z Bratislavy na toto stretnutie vždy pravidelne prichádza. Prekoná toľko km, aby mohla byť pri Skale, pretože keď je s nami, ako sama tvrdí: „Som veľmi šťastná!“ Tak sme ju s láskou a vďačnosťou prijali medzi nás  a tešíme sa, že v jej požehnanom veku 89-tich rokov si okrem svojho domáceho cirkevného zboru v Rači našla svoj „prechodný duchovný pobyt“ aj vo Vysokých Tatrách.

     Náš reformátor M. Luther povedal: „Nemôžeme nič lepšie, ako ďakovať Bohu!“ Ďakujeme za založenú tradíciu služieb Božích v prírode. Aj posledne sme ďakovali za novú príležitosť byť spolu na jednom mieste z viacerých zborov a pestovať dobré susedské, ale aj duchovné zväzky s cirkevnými zbormi v našom okolí.. Dá sa povedať, že na toto stretnutie sa teším vždy rok dopredu. A myslím, že nie som v tom sám. Ale ak bude nepriaznivé počasie príde niekto? Odváži sa? Prekoná samého seba? V spojitosti s históriou našich stretnutí pri Skale bolo v minulosti  zopár telefonátov, či sa koná aj v nepriaznivom  počasí. Koná! Nebolo zrušené! Aj takáto informácia sa v nedeľu ráno (pred pár rokmi) veľmi rýchlo  rozšírila. Ako nejaká „klebeta“, ktorá sa šíri priam kozmickou rýchlosťou. Aj napriek horšiemu počasiu sme ku Skale išli.  A tí prví, ktorí prišli,  si pripomenuli Pánovo zasľúbenie, že kde sú zhromaždení dvaja a traja, tam je Pán sám medzi nimi (Mt 18,20). A malé stádočko sa pomaly zväčšovalo a pomaly rástlo. Bolo to práve v roku 2017, keď sme si pripomínali okrúhle, 500-sté výročie reformácie. A začínali sme o 14.hodine, slabo snežilo,  vietor ale na  chvíľu ustal. Pod stromami smrekovca opadavého sme všetci boli do istej miery aj chránení, aj krytí. A bolo nám fajn aj za nepriaznivého počasia. Veď je to tak aj v našom živote, že nie vždy je slnko na oblohe. Táto situácia mi pripomenula príbeh z krajiny, ktorá bola nepriateľsky naklonená ku kresťanom. Úrady im zakázali prenajímať si priestor, v ktorej sa dovtedy schádzali. Namiesto toho, aby sa vzdali, či lamentovali, nadávali na úrady a oddávali sa sebaľútosti, rozhodli sa stretávať v parku, aj keď bola zima a snežilo. Spievali zo srdca, radosť im žiarila z tvárí a snehové vločky im padali na hlavy. Nohy a ruky im omŕzali, no srdce horelo láskou k Pánovi. Jeden z nich to vyjadril slovami: „Ten vietor a sneh sme považovali za dekoráciu nášho uctievania.“

     Asi nejak tak sme to prežívali aj my v nedeľu 29. októbra 2017 v „predvečer“ sviatku Pamiatky reformácie. Nebolo nás vtedy veľa, ale radosť tam rozhodne  bola. Sestra Lenka Mlynarčíková z T. Polianky tradične opäť pripravila hodnotné záložky v podobe Lutherovej ruže. Snehové vločky a ihličie padali a to dekorovalo naše reformačné uctievanie Pána v prírode v spoločenstve 25-tich sestier a bratov.  Aj v nepriaznivom počasí. Rozmýšľam nad tým, čo by sa stalo, keby nám „niekto“ dnes odobral náš kostol? Čo by sme robili v takej situácii? Bol by to absolútny koniec všetkého? Duchovne som vyrastal  v kostole sv. Trojice v Prešove, ktorý bol našim predkom viackrát odňatý. Čo vtedy robili? Lamentovali? Sťažovali sa na väčšinovú cirkev? Z dejín reformácie, ale najmä protireformácie vieme, že to tak nebolo. Práve naopak! Boli ochotní a pripravení priniesť aj tú obeť najvyššiu – obeť svojho vlastného života. A prešovskí evanjelici v r.1784 si svoj vlastný kostol odkúpili za vtedajších 6.000 zlatých.  Našim predkom sme dosť málo vďační. Ako by sme na to všetko už zabudli! Ruský spisovateľ I. S. Turgenev nám svojou myšlienkou odkazuje :  „Vďačnosť je dlžoba a dlžoby má človek splácať.“  Splácajme náš dlh vďaky za tých pred nami, ktorí nám svojím praktickým kresťanským životom ukázali, ako „obstáť“ vo viere, keď sa zamračí a slnko sa stratí. Tým prešiel aj náš reformátor. Nepestujeme Lutherov kult, ale na mieste je naša vďačná spomienka  za jeho prísnosť a náročnosť na seba samého v tom jeho zápase – „Ako nájdem milostivého Boha?“ V prvom rade bol náročný sám na seba! My sme nároční neraz len na iných, ale nie na seba samých. Nech nám aj tento odkaz reformácie rezonuje v našich srdciach. Nech nás neodradí počasie, ako sa to často stáva aj v bežnú nedeľu. Vidíme to aj pri nás, ako sa okolo našej evanjelickej fary  valia húfy do rímsko-katolíckeho  kostola v Novom Smokovci doslova za každého počasia. U nás evanjelikov je problém, keď trochu zafúka a zaprší a pritom ideme do chráneného sakrálneho priestoru chrámu. Veľmi umne to vyjadril náš slovenský dramatik Ján Solovič v básni venovanej tatranským kostolom: „Aj v pohode leta, aj v závejoch zimy ich zvony srdciami zvučnými volajú počúvať dobré slovo, vzácne posolstvo Kristovo v Jeho milých príbytkoch..“

     Platí zásada – „Ecclesia semper reformanda est.“ Reformácia pokračuje ďalej. Naša osobná predovšetkým na základe Božieho slova. V našej osobnej túžbe čo najviac sa priblížiť Jeho posolstvu.  Lutherov zápas a boj bol poznačený túžbou „byť v Kristu.“ Ako sa hriešny človek môže priblížiť k svätému Bohu? Nevzdal sa, pokiaľ k tomu nedospel a nedopracoval sa. Iste, vďaka Božej milosti. A pravdepodobne aj jeho vytrvalosti. Lutherov odkaz nám všetkým je – „byť v Kristu“.. To je odkaz reformácie, jej posolstvo – byť v Kristu, nie mimo Neho. Bengt Plejel vo svojej knihe „Tajomstvo Tvojho krstu“ konštatuje, že písmeno V je najdôležitejším v kresťanskom učení. Dovoľte niekoľko myšlienok: „Ak si ho našiel, našiel si niečo podstatné. Pavel miluje písmeno V. Viac, než stokrát používa výraz – byť v Ňom, byť v Pánovi, Kristus vo mne. Píše tak preto, aby teba i mňa prilákal do tohto silového poľa. Zmyslom nášho života ako kresťanov je – žiť v Ňom.“ V tejto útlej a pozoruhodnej útlej knihe cituje niekoľko známych citátov ap. Pavla. Pripomeňme si aspoň niektoré, tie nám hádam najznámejšie: „Preto ak je niekto v Kristu, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli a hľa, nastali nové.“ (2 K 5,17). Ďalší nám známy citát: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem – radujte sa!“ (F 4,4)  Alebo: „Napokon posilňujte sa v Pánu a v moci Jeho sily.“ (Ef 6,10) Alebo: „V Kristu sú skryté všetky poklady múdrosti a známosti.“ (Kol 2,3) A ešte jeden – „Nieto teda už odsúdenia tým, čo sú v Kristu Ježiši. “ (R 8,1) 

    Posolstvo týchto veršov je priviesť nás mocou Ducha svätého do silového poľa, ktorým je Kristus. Nakoľko sme vzdialení tomuto Kristovmu silovému poľu, natoľko potrebujeme z deformácie  svetom reformáciu Kristom a Jeho slovom.  Oslavy skončili, fanfáry z 31. októbra 2017 utíchli .. Odvtedy ubehli už takmer ďalšie štyri roky. Čas bež priam kozmickou rýchlosťou.  Naša osobná re-formácia pokračuje ďalej.. Tiež takým tempom?