Pamodaj šťastia, lavička
Kto z nás by sa v detstve nedostal k rozprávkam Pavla Dobšinského. Usilovne ich zbieral a zhromažďoval. Vyrastali sme na nich. Mnohé nám prirástli k srdcu. O Zlatovláske, O troch zhavranelých bratoch, Trojruža. Medzi nimi aj táto pozoruhodná: „Pamodaj šťastia, lavička.“ Vtedy, v detstve som nerozumel tomu, čo to vlastne bolo a znamenalo to: „pamodaj“. Vtedy som ešte netušil, že: Pán Boh daj.. Neskôr som si myslel, že pre „mocných vtedajšieho sveta“ to bolo veľmi silné. A myslel som si aj to, že v čase socialistického realizmu sa to akože „skomolilo“ na pamodaj. A vieme, že vtedy sa tak pomerne často dialo. Názov je však naozaj veľmi originálny: Pamodaj šťastia lavička. Pán Boh daj šťastia, lavička.. Ako ja tomu rozumiem – celá záležitosť sa má asi tak, že to „ Pán Boh daj“ vzniklo spodobovaním už v čase Dobšinského. A hneď som si spomenul na členku nášho zboru, sestru Emíliu Marušiakovú z Pod lesa. Rozprávala mi veselé príbehy spodobovania v jej detstve, keď vyrastala v nábožnej rodine v Hybiach. Mnoho piesní, ešte v predškolskom veku sa naučila len z počutia. A pri počúvaní vznikla hlboká dilema v jej vnútri. Napr. aj pri večernej piesni: „Aj nyní se den nachýlil“.. Ona vtedy tomu tak rozumela: „Aj Nyní sedel na chýli.“ Nešlo jej to do hlavy, kto to vlastne bol ten „Nyní“ a na čo tam sedel? A ešte jedna jej úsmevná príhoda s rannou pesničkou: „Aj již vychází slunéčko..“ V pokračovaní bol text: „.. neb byl tvá ochrana, má dušičko.“ V jej vnútri bola ďalšia dilema, keď spodobovaním jej uši počuli: .. „nebyl tvá ochrana..“ A v detskom veku premýšľala, prečo by mala Pána Boha chváliť, keď ju neochraňoval. Ale pomohli a s láskou vysvetlili všetko jej rodičia.
O mojej podbrezovej lavičke som písal už pred rokom.. Nachádza sa za farou v Novom Smokovci. Na zimu ju odkladáme a na leto nanovo inštalujeme pod brezu. Je to takmer rozprávkový obraz. Aj moja je tak trochu „rozprávková“, ale plná reality a nadčasového uvažovania a premýšľania. Je to moje zátišie, kde si rád pohoviem v príhodnú chvíľu. V čase písania týchto riadkov práve kvitnú a prenikavo voňajú pivónie. Chcem nadviazať a pokračovať v tom, čo som napísal pred rokom.. V kráse tatranskej prírody, uprostred zelene tých mnohých odtieňov zelenej farby. V prírode a na lavičke vždy pookrejete, obžijete a osviežite sa na tele, aj na duchu. Máte aj vy svoje miesto a svoju lavičku. Park, ktorý pravidelne navštevujete. Mňa tak uchvátil park pri kaštieli v Strážkach pri Spišskej Belej, do ktorého rád chodím, najmä na jeseň. Zaujal ma nápis pri vchode do jedného nemenovaného parku: „Človek nie je Božiemu srdcu nikdy bližšie tak, ako v záhrade.“ Aj prvý človek so svojou manželkou bol umiestnený do záhrady, tam mali žiť, tam smeli nájsť svoje miesto pre život. Ktovie, ako dlho žili v tej záhrade v súlade s Božím slovom. Dokonalý prvý pár, v dokonalom rajskom prostredí. Nemáme o tom časový údaj, ako dlho trvala ich dvojnásobná harmónia. To nakoniec nie je ani dôležité. Mali tam úžasné možnosti, ktoré rád prirovnávam k číslu 99,99 percent. Jediné „obmedzenie“, ak to tak nazveme, sa týkal stromu poznania dobra a zla a jeho ovocia (1 M 2,16.17). Vieme však, že v istej chvíli prišiel pokušiteľ a bolo po harmónii. Diabol poukázal na Boha, ktorý tak veľmi rád „obmedzuje“ človeka. Je to jeho známa taktika v úlisnosti reči : „Či naozaj riekol Boh?..“ Rád pripisuje otáznik, kde Boh dal bodku. V záhrade mohli prežiť celý svoj život. No žiaľ, nestalo sa tak. Stratili raj, do ktorého sa vrátiť už nemohol. Vstup bol prísne strážený a návrat nemožný. A to jediné, čo im, aj nám z raja zostalo – je manželstvo. Môže byť rajom, tak ľahko sa môže všetko zvrtnúť a premeniť sa na peklo.
Pôvodné umiestnenie človeka bolo – záhrada. Preto sa tak človek veľmi dobre (myslím aj v každej dobe) cíti uprostred zelene v každej záhrade. Určite je to aj vaša osobná skúsenosť. Televízna obrazovka ponúkala pred časom na pokračovanie francúzsky dokumenty „Úžasné záhrady.“ Príroda je chrámom, do ktorého budeme častejšie prichádzať počas tohtoročného leta. Našli ste si svoje miesto, kde sa dobre cítite a zažívate pohodu. Miesto, ktoré intenzívne vyhľadávate. Pre Pána Ježiša Krista to bola Getsemanská záhrada. Judáš vedel, kam Pán pôjde po poslednej večeri. Keď ste v nej boli a navštívili ste ju, tak viete prečo ju aj náš Pán vyhľadával. Olivovníky všade navôkol a ticho. Oáza pokoja, duchovná diskrétna zóna, kde mal svoje pravidelné stíšenie so svojím Otcom. V tejto záhrade, ale aj na iných miestach. Vo svojej kázni na hore kázal o poľných ľaliách, nebeských vtáčkoch, o slnku a daždi. Obrazy jednoduché a prosté, ktoré by vás nenapadli, pravdepodobne ani neoslovili. Za nimi však náš Pán videl svojho Otca a Jeho starostlivosť o všetko Jeho stvorenstvo.
Počas leta sa všetko zelená. Zelená je farba nádeje. Stužky maturantov sú zelenej farby. Zelená nás veľmi priťahuje. Zelená nás veľmi láka. Lahodne pôsobí pre naše oči. Na semafore, keď zasvieti zelená, tak je to pre vás jasný signál – môžem už ísť ďalej. Zelená ma vlastne púšťa ďalej. Nie je to práve tak aj Božou láskou? Zelená je vlastne aj farba Božej lásky. Nedele po sv. Trojici majú liturgickú farbu zelenú. Takže v chráme vidíme nedeľu, čo nedeľu zelenú. Rôzne odtiene zelenej sú aj v chráme prírody. Tešili sme sa prvé okresy vo farbe zelenej – po uvoľňovaní opatrení. Keď na mape Slovenska sa objavili prvé dva zelené ostrovčeky, tak to bolo veľmi nádejné. A krátko na to pribúdali ďalšie. Ako nás často sprevádza táto farba. Viac, ako by sme čakali. Žalmista Dávid vyznáva: „Na pastvách zelených ma pasie a k vodám osviežujúcim ma privádza.“ Ovečka má rada šťavnatú pašu. Kvalitnú a kaloricky výdatnú. Májová bryndza je tak chutná, lebo je z prvej jarnej zelenej paše. Dostávame kvalitný duchovný pokrm, keďže žijeme v cirkvi slova. Na slove si dávame aj veľmi záležať. Nie na obradoch a ceremóniách.
Prechádzka po parku a chvíľa zastavenia na lavičke v lete, ale aj na jeseň je veľmi pôsobivá, ale aj tak potrebná. Vlastne si sadneme k výdychu a nádychu. Apropo, viete koľkokrát sa človek v priebehu dňa nadýchne? Asi 23.000! Toľko by ste asi ani netipovali. A predsa! Aj na to slúži zastavenie na lavičke a rozhliadnutie sa. A farby všade naokolo nás veľmi ovplyvňujú. Keď sa rozhliadneme okolo seba, naše oči a mozog spolupracujú, aby zhromaždili informácie. Pre porovnanie napr. červená farba je veľmi výrazná a púta našu pozornosť. Je to farba, ktorá má veľmi silný účinok na naše pocity a dvíha nám možno aj krvný tlak. Hebrejské slovo, ktoré sa v Biblii používa na označenie červenej farby, je odvodené od slova s významom „krv“. V Jánovom Zjavení 17, 1-6 je použitý purpur a šarlát na vykreslenie babylonskej neviestky, ktorá je zodpovedná za smrť Ježišových mučeníkov. Červená je ale aj farba Ducha, keď máme v cirkevnom roku svätodušný kruh. Zelená farba má ale úplne iný účinok ako červená, pôsobí veľmi upokojujúco. Práve pre tento pocit pokoja, ktorý zelená navodzuje, tak radi oddychujeme uprostred zelene záhrady, či lesov. Biblická správa o stvorení, zapísaná v 1 M (1,11. 12.30) hovorí, že Boh vytvoril sviežu zeleň – zelenú trávu a rastlinstvo pre úžitok ľudí. Uvažujte ďalej, kde všade sa v Biblii spomína zelená..
Zaujal ma citát z jednej knihy: „Mnohí ľudia sú tak uväznení vo svojej mysli, že pre nich krása prírody vôbec neexistuje.“ Nemajú oči pre krásu toho všetkého, čo pre nás Pán Boh stvoril. Maliar C. Pissarro povedal: „Požehnaní sú tí, ktorí vidia krásne veci na obyčajných miestach, kde iní nevidia nič.“ Ďakujeme Pánovi, že nám pre to otvoril oči. „Otvor mi oči, aby som videl zázraky Tvojho zákona“, píše žalmista v tom najdlhšom 119. žalme. Pane, ďakujeme, že si nám otvoril oči pre krásu toho všetkého, čo nás obklopuje. Dobrorečí (nielen) moja duša Pánovi, že pre nás všetkých stvoril oázu pokoja a ticha. Krásou oplýva každá zelená záhrada a jedinečná Božia príroda. Každý deň sa v nej môžeme priblížiť Bohu, k nášmu Stvoriteľovi a ďakovať za prúd Božej milosti, okúzľujúcej a očarujúcej Jeho nežnosti, ktorú tak veľmi potrebujeme pre naše putovanie. Chopme sa nanovo ponuky leta aj v tejto oblasti. Požehnaný čas uprostred zelene, kochajúc sa a vychutávajúc si dar Božej lásky, ktorá nás „púšťa“ ďalej do času letných prázdnin, oddychu a dovoleniek. V tej nádeji, že aj naším zodpovedným správaním, nám bude aj v septembri svietiť zelená a nie práve červená..