Tajomstvo, ktoré nás miluje

     Pani učiteľka v škole napísala na tabuľu matematickú rovnicu: 1 plus 1 plus 1 sa rovná 1. „Je to správne?“ , opýtala sa svojich žiakov.. „Nie!“ Odpovedali  takmer všetci a zborovo. „Vidíte, a v to veria kresťania!“ Takmer ticho a nenápadne sa ozvalo dievčatko z kresťanskej rodiny. Vypýtalo si povolenie opraviť rovnicu. Namiesto plus dala x (krát). A potom povedala: „Teraz táto matematická rovnica je  správna a platí!“  A pridala vysvetlenie: „U Pána Boha sa nepripočítava, ale násobí. U Pána Boha je mnohonásobné požehnanie.“ Pozoruhodný príbeh, je v mnohom poučný aj pre všetkých  nás. Boh je v Trojici jediný –  Pán Boh nad nami (Otec), Pán Boh vedľa nás (Ježiš Kristus) a Pán Boh v nás (Duch svätý). Takto je to aj vyobrazené (ako názorná pomôcka) v konfirmačnej príručke  Verím a sľubujem..

    V ďalšom príbehu sa spomínajú maturanti a ich otázka na učiteľa náboženstva: „Nakoľko je možné, vysvetlite nám vhodným spôsobom, ako je to možné, že je jeden Boh, ale v troch  osobách?“  Kňaz sa pozrel cez okno, bol práve krásny slnečný deň a povedal: „ Všimnite si slnečné lúče, vysiela ich slnko. Teplo, ktoré cítime, pochádza od oboch, od slnka, aj zo žiarenia slnečných lúčov. To sa dá prirovnať k Trojici: Slnko je Boh Otec. Slnko vysiela svoje lúče, Boh poslal svojho  Syna – Pána Ježiša. Zároveň od obidvoch, od slnka i od jeho lúčov, čiže od Boha otca a  od Boha Syna pochádza teplo – Boh Duch svätý.“  Pán Boh je ako slnko. Aj to nám môže poslúžiť ako vhodný príklad z prírody. Aj jeden jediný jediný slnečný lúč dokáže presvetliť mnoho temna. Tajomstvo, ktoré nás obklopuje a dotýka sa každého človeka. Niet človeka, ktorý by nepocítil jeho silu, energiu a intenzitu. V jednej pesničke sme ako mládežníci na fare v Prešove spievali:  „Božia láska je ako slnko, všade svieti a hreje  jej lúč.. Haleluja.. Božia láska je ako slnko..“  

   Pán Boh je ako slnko. Nie je pre nás ale Bohom, ako u Egypťanov.  Žalmista, Kórachovec  iba pripodobnil Boha k slnku tými známymi slovami: „Hospodin je slnkom a štítom, milosť a slávu udeľuje..“ (Ž 84,12) A my vieme, že  život bez slnka nie je vôbec možný. Vieme o tom svoje. Je v bezpečnej vzdialenosti od Zeme, aby nás nespálilo, a aby sme aj nezamrzli. Je dielom stvorenia, z tohto dôvodu nemôže byť predmetom nášho uctievania. Aj slnko má svoje škvrny, aj keď je stvorené k nášmu úžitku. Kardinál Tomášek, popredná osobnosť katolíckej cirkvi v bývalom Československu raz dostal otázku od jednej novinárky: „Pane kardinále, máte i vy nějaké hříchy?“ Veľmi pohotovo odpovedal: „Víte, i slunce má své skvrny.“ Je úžasné, ale má svoje škvrny. O diele Božom, ktoré je bez akejkoľvek poškvrny píše ap. Pavel v liste Efezským (5,27). Cirkev je takou, svätou, oddelenou pre Pána v tomto svete, preto je bez poškvrny. Je dielom Stvoriteľa pre nás.. Duchovným domovom nám všetkých.

    Trojica  ma obklopovala  a formovala od môjho útleho  detstva. Myslím, že toto je hlavný dôvod môjho blízkeho a vrúcneho vzťah k nej. Vďačím jej za veľa. Sviatok sv. Trojice vždy veľmi intenzívne prežívam, ako Božie požehnanie nie „na druhú“, ale až na „tretiu.“ Chrám svätej Trojice v Prešove, kde som bol krstený, konfirmovaný, ordinovaný do služby v cirkvi, aj sobášený,  má svoju úžasnú atmosféru. Vy, ktorí do neho pravidelne prichádzate, viete o tom svoje. Určite mi dáte za pravdu a viete, o čom píšem.  Ani som si to nie vždy uvedomoval, keď  ma Trojica  modelovala a formovala. Mnohým kázňam brata farára Jána Midriaka,  ešte ako dieťa som vôbec nerozumel.  A predsa to slovo pôsobilo! Pred koronou mnohí cudzojazyční hostia prichádzali do našich tatranských kostolov. Snažím sa, (ak viem dopredu), aspoň nemecký Otčenáš  a pár myšlienok z kázne. Počas leta Vaterunser je pravidelnou modlitbou aj pre našich členov, ktorí rozumejú nemecky. Na záver, pri východe sa ospravedlním a poviem, že toho v nemčine nebolo viac. Vôbec  nie sú nároční, povedia: „Das macht nichts.. Wir sind doch in Gottes Haus gewessen!“ To nevadí, boli sme predsa v Božom dome, aj keď v ňom nie všetkému rozumieme. Smieme tam prežiť  Božiu blízkosť, aj keď podľa svedectva jednej ženy Pán Boh neprebýva v „domoch s vežičkami.“   Žalmista v tom známom 139 vyznáva: „ Obkľučuješ ma zôkol-vôkol, svoju dlaň kladieš na mňa.“  A blízko pri chráme sv. Trojice je zastávka s označením Trojica. Pre Prešovčanov je Trojica  veľmi dôležitým orientačným bodom. Tam som často bol. V mojom živote sa toho dosť veľa „krútilo a točilo“  okolo Trojice. Aj v našom duchovnom živote sa to smie točiť okolo Trojice.  Nemusí to byť iba dávna minulosť. Pani učiteľka sa pýtala jedného dievčatka: „Nebeský Otec je Boh, Ježiš je Boh, Duch svätý je Boh. Ako je to možné?  Dievčatko sa na chvíľu zamyslelo a povedalo: Boh je priezvisko!“ Vieme niečo o troch  oporných bodoch pre horolezcov.  Trojica je vzťah – tak sú k tomu potrební najmenej dvaja, či traja. Ani Boh nevie byť sám. Trojjediný Boh stvoril dvojjediného človeka – ako muža a ženu.      Jedna múdra žena raz veľmi ľahko vysvetlila Trojicu, keď svojej neveriacej priateľke povedala: „Pre svojho muža som manželka, pre svoju dcéru matka, pre teba som priateľka. A predsa nevidíš behať tri ženy po kuchyni. Aj táto žena predstavovala vlastne tri osoby, tak aj Boh je jeden a zároveň v  troch  osobách. 

     Sviatok svätej Trojice nie je venovaný žiadnej výnimočnej udalosti v dejinách našej spásy. Tak, ako napr. Vianoce – narodenie Pána Ježiša Krista, Veľká noc – Jeho mocné  vzkriesenie, či Letnice – zoslanie Ducha Svätého.  Sviatok Trojice vypovedá o našej viere – to je článok našej viery, je to naše  vierovyznanie.  Obdobie po sviatku sv. Trojice má liturgickú farbu zelenú – až do adventu. Je to začiatok nášho leta. Má centrálne postavenie v rámci cirkevného roka. Cirkevný rok sa láme do svojej druhej polovice práve na Trojicu. Májová vlaha, ktorej bolo hojne, všetko rozzelenala. S obľubou hovorím, že Božia láska má farbu zelenú. Pozýva nás do silového poľa, tá láska, ktorá má celého preniká. V našom Spevníku máme pieseň (ES 455), kde v 6. verši spievame: „Tá láska Tvoja veliká, preniká dušu hriešnika a meno Tvoje Ježiši, kajúce srdce poteší.“  Mám zelenú – Božia láska má aj pre mňa zelenú, posúva a púšťa ma ďalej. „Komu sa nelení, tomu sa ozaj zelení“, konštatuje jedno naše príslovie. Stužky maturantovi majú farbu zelenej. Zelená počas leta aj v našich chrámoch. V prírode máme tie najrozličnejšie odtiene zelenej od výmyslu svetu. Vidíme to aj v Tatrách. Ten zlom, to zazelenanie sa. U nás na jar tráva hneď ešte neraší. Ešte je dosť dlho šedo, aj keď sneh  už zíde.  A na „zeleno“  je potom aj vonku v chráme prírody, aj v chráme, do ktorého opäť môžeme prichádzať. 

     Nedele s označením – „po svätej Trojici“ nie sú iba pravidelným refrénom, ktorý sa pravidelne opakuje každý týždeň.  Ide o niečo podstatne viac. Pripomína nám totiž to veľké trojičné tajomstvo. Tajomstvo, ktoré nás tak veľmi miluje. Tajomstvo, ktoré nás pravidelne  obklopuje. Tajomstvo, ktoré nás v mnohom aj presahuje. Kráľ Šalamún, ktorý postavil chrám v Jeruzaleme, pri jeho posviacke sa modlil: „Veď či môže prebývať  Boh na zemi? Hľa, ani nebesá a nebesá nebies nemôžu Ťa obsiahnuť! O čo menej tento dom, ktorý som postavil.“ (1 Kráľ 8,27)  Je tak veľký, že ho nebesá nemôžu pojať a zároveň tak malý, že sa zmestí do ľudského srdca.  Je to ako so spomínaným slnkom.  Keď vyjde, hneď je nám lepšie. Ale ono svieti, aj keď je zamračené. A často sa zamračí aj v našom živote.  Nad ťažkými mrakmi sú ale vždy slnečné lúče v plnej intenzite. Vidieť to tak mocne aj v jeseni, keď je inverzia. Vystúpite v horách kúsok vyššie s nad hmlou  zažívate slnko v plnej sile a intenzite. Vždy si vychutnávam tento „prechod“ a túto pomyselnú hranicu. Pre dr. Szontagha bolo slnko veľmi dôležité  v rámci jeho klimatickej liečby. Jeho pomerne krátky život veľmi poznačilo.  V prípade jeho života bolo tzv. „nomen-omen.“  Volal sa slnečný deň a zároveň slnkom aj liečil. A využil nadmorskú výšku 1.000 m.n.m. a k tomu slnko. Slnečný kúpeľ  ponúkajú  južné svahy Tatier. Takú možnosť v Poľsku, s ktorými máme Vysoké Tatry spoločné, nemajú. Kúpať sa v slnečných lúčoch Božej lásky za každého počasia. Slnko je dominantnou časťou jeho rodinného erbu,dokonca niektoré erby majú až dve slnká. Význam slnka je tam pravdepodobne daný „na druhú“.  Odvodené slovné spojenie od slnka  je „byť na výslní.“  A to je aj naozaj nanajvýš duchovná skúsenosť každého z nás – byť na duchovnom výslní. A to nie je žiadna protekcia! Tak smieme rozumieť aj nášmu praktickému kresťanskému životu.